V piatok 18.12.2015 o 10.00 hodine si obyvatelia tohto mesta pripomenuli 71. výročie oslobodenia tohto mesta položením vencov pri pomníku padlých červenoarmejcov pri oslobodzovaní mesta (mimochodom prvý vybudovaný a odhalený v bývalom ČSR odhalený 15.apríla 1945).
Pietnemu aktu predchádzali hymny Ruskej federácie a Slovenskej republiky. V úvodnom slove privítal predseda miestnej ZO SZPB delegáciu veľvyslanectva Ruskej federácie v SR, ktorú viedol Michajl Machekin.
Predseda ZO SZPB PaedDr. Marian Zelina zdôraznil, že oslobodenie mesta bolo draho vykúpené. Počas bojov o jeho oslobodenie padlo 202 vojakov Červenej armády a 3 Rumunskí vojaci. Ovšem pri obchvate mesta a oslobodzovaní jeho okolia (Behynce, Levkuška, Gemerská Panica, Bretka) položilo svoje životy 4332 červenoarmejcov a 338 vojakov Rumunskej armády, ktorá bojovala v začlenení 2. Ukrajinského frontu. Najviac Rumunských vojakov padlo pri oslobodzovaní Bretky 263!
No neboli to jediné obete mesta a jeho okolia. Vojnovému besneniu a represáliam Wermachtu a Nyllassiovským fašistom je nutné pripomenúť aj 662 občanov (z toho 658 z Tornale) zavlečených do koncentračných táborov, z ktorých sa oslobodenia dožilo iba niekoľko desiatok. Okrem obetí doma, padlo za obeť vojny mimo územia Slovenska 41 Tornalčanov.
Padlí vojaci Červenej armády a Rumunskí vojaci boli bezprostredne po oslobodzovaní pochovávaní v parku na tunajšom námestí, kde stojí pomník týchto obetí. V roku 1946 vojakov exhumovali o pochovali na spoločnom cintoríne vo Zvolene, ale pomník ostal na pôvodnom mieste.
Pamatníci tvrdia, že niekoľkí velitelia ostali pochovaní pod pomníkom. Je zaujímavé, že pomník bol vybudovaný takmer za jeden mesiac. Najviac hodín na jeho výstavbe odpracovali dve ženy. Pani Czoltiová a pani Bedéczová rovnako po 22 pracovných dní.
Po položení vencov pri pomníku sa sprievod presunul na Letnú ulicu k budove Obvodneho oddelenia Policajného zboru SR, v ktorej budove mal od 20. decembra 1944 do 15. januára 1945 štáb veliteľ 2. Ukrajinského frontu maršál ZSSR R. J. Malinovský. Tornala sa tak na 25 dní stala „hlavným mestom“ východného frontu, odkiaľ maršál Malinovský riadil tzv. Budapeštianskú operáciu, ktorá začala 20. októbra 1944 a skončila oslobodením Budapešti 13. februára 1945!
Na budove je osadená pamätná doska oznamujúca túto skutočnosť, ktorá bola naištalovaná v roku 1961 a pred 5. rokmi bol pod túto tabuľu nainštalovaný relief maršála Malinovského, ktorý vytvoril a osobne odhalil akademický sochách Štefan Pelikán z Lietavskej Lúčky.
Účastníkom pietneho aktu pred budovou kde mal štáb maršál Malinovský vo svojom podrobnom životopise opísal predseda Historicko-dokumentačnej komisie ObV SZPB v Rimavskej Sobote JUDr. Jozef Pupala.
Stalo sa už 10-ročnou tradíciou, že ZO SZPB v meste spolu s vedením mesta a Klubom darcov krvi organizujú v predvečer výročia oslobodenia mesta „GEMERSKÚ KVAPKU SLOBODY“, v rámci ktorej Národná transfúzna služba SR pracovisko Banská Bystrica uskutočňuje v meste Tornaľa bezplatne odber krvi. Za 10 ročné obdobie bolo uskutočnených viac ako 350 bezplatných odberov.
Okrem toho organizovali pre trojčlenné družstvá už po siedmy raz súťaž v streľbe zo vzduchovky pre základné a stredné školy v meste na počasť osloboditeľov pod logom“ MEMORIAL MARŠÁLA R. J. MALINOVSKÉHO“.
JUDr. Jozef Pupala

































Rok 1944 je pre Slovensko významným historickým rokom. Dňa 29. augusta 1944 bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie. Prvé piate oslobodeného územia spod nemeckých okupantov a ich prisluhovačov boli oslobodené 21. 9. 1944 Kalinovo a Habura na východnom Slovensku. Juh Slovenska patril na základe Viedenskej arbitráže fašistickému Maďarsku.

Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a