kazatele. Z urozené pak pani matky Ani Márii Kloch. V liternim umení vynaučován jsem byl v milé vlasti naši Uherské v školách nasledujícich: Tesárske, Kremnické, Šťavnické. Odkud sem se potom roku 1757 do Prešporku odebral, kdež sem i celých sedem let zustával, posluchaje učení, které predkladali mužove učení: Beško a Strečko konrektorove, Szaszki v jeho již mdlé starosti, Carlovský a naposledy Benczur na místo pana Szaszki vyvoleny rector. Z Prešporku s pomoci mého hospodina a privolením její jasnosti cisárské a královské milostivé královny naši Márii Theresii roku 1776 prestehoval sem se do
Nemecké zemi. Kdežto v zemi Saské v Jene v zvláštnych v rozličným učení sem posluchal: Cyklere, Walka, Danowa v theologii, Boltze, Ulrycha v philosofii. Sukova Wideburga ve phyziki, pána superitendenta v jazykach ze zemi nemecké. Skrze vysoce urozeného pána Daniele Tiháni, povolán sem roku 1769 do cirkvi Velko-Krtíšské za kazatele. V téže cirkvi boží zustávaje povolávan sem byl do cirkvi Lezinské, Ďulanské a artikulárny v Turci. Než zalíbilo se hospodinu mne až do leta 1775 zanechati v cirkvi Velkokrtížské a potom do milé této ratkovské povolati. Jak se i stalo. Neb toho leta 1775. dne 25. maje bez proby povolan jsa, dne 14. červena štestlivo sem do teto cirkve kristové ratkovské vkročil uveden jsa v den nasledujíci do cirkvi skrze pána konseniora Šramku v cirkvi kamenanské dobre zaslužiliho slova božího kazatele a muže dvojictihodného pána Hegeduše na ten čas v Bystrom cirkvi Kristove predstaveného. V této cirkvi kdy sem urad muj konal roku 1780. 20. nov. zemrela cisárovna rímska kralovna naše uherská Mária Terezia, na jejížto místo povstal nejstarší syn jeji Jozef, toho jmena druhý. Tento slávny a Kristovi cirkvi velmi milý cisár a král nad nami se zmiloval, naše túžebné prosby vyslišel a nám i mé vlasti uherské mnohe chramy vystaviti dopustil. Mezi jiními v slávne naši stolici v mestečku Jelšave, kdež sem ja po 70. roku, po prvýkrát 9. juniusa kázaní svaté držel. I v mestečku Revúcej kdejž sem po tolika roku 13. Jula prvního kazatele B. Samuele Kellner introdukoval. Tohoto roku 1783 povolávan sem byl za kazatele do v Slávne stolici neogradské místo majíci. Tež ten rok chteli ma mit za kazatele sl. v král. mesta Brezna obyvatele, kdežto sem i 8. febr. kázaní svaté držel. Kdy sem se i z Brezna vrátil mel sem dvoje povolaní totižto na dolnú Strihovú, kterážto jedna z nejlepších cirkví v Neograde sluje a na Velký Krtíš kde sem predtým kazatelem byl. Roku 1785. 15. febr. po smrti dw. muže sl. Michaele Šramko, vyvolen sem byl za seniora vznešeného bratrství gemerskího. Tohto roku v jun. mel sem povolaní na Čabu, která v slávne stolici bikeské velmi lidná cirkev jest, kdy v časech techto náboženství našemu radostných mnohé nové chrámy vystavene byli. Ja sem nasledujíci kázaní sv. posmeroval: jelšavský, mokrolúcky, bystranský, hrušovský, neredihaszsky, potocký, lipovský, brádňanský, derenčanský, gočáltovský, padarovský. Žádala mne pri posvecovaní svého chrámu cirkev rožňavská, šivetická a jiné ale maje dostatečné príčiny nešel sem. - Kazatel ratkovský nikdy kaplana aneb diakona nemel. Ja první je pro muj vek s privolením cirkvi sem držeti začal, ale mím nákladkem. Prvný kaplán muj byl pán Theophilus Lanž z Boci rodem, který v krátkem čase do cirkvi kijatické za kazatele odešel. Druhý byl pán Michael Hankoczi, který se ode mne vyvolaný cirkvi nové bystranské, filialny predtým štitnicke, kazatelem stal. Tretí byl pán Samuel Urbanec narozen v Rima-Brezove. Tento kaplán, což velmi chválim i rector této cirkvi ratkovské, aby pak nic nezameškali vždy a to svím nákladkem poradneho studenta pri školské mládeži držel. Roku 1810 povolaný do cirkvi drenčanské za kazatele odšel. Na jeho místo povolal se za kaplána ze slávne stolici neogradské clarissimum virum, který v ten čas seniorským kaplanem byl Samuelem Liptai, muže k uradu kazatelskému velmi spusobilého. Jeho pán otec byl Samuel Liptai cirkvi cinobanské kazatel. Urozená matka Mária Liptai. Ten kazatel pilný, byl mím kaplanem temer tri roky verne konaje ourad svuj. Roku po tem 1813 pro muj vek v mesici juniusi ourad kazatelský sem zložil a na mé místo prišel... “
Dodajme a pripomeňme, čo je z literatúry populárnej i odbornej známe, že Fridrich Koroni ako ratkovský farár senior bol účastníkom cirkevnej synody v Budapešti r. 1791, kde bránil záujmy cirkví - duchovenstva proti zásahom (ingerencii) vplyvu štátnej moci. Počas pôsobenia v Ratkovej niektoré jeho kázne vyšli knižne v Prešove (Žalostné kázaní, Reč druhá, Kázaní, Diatrib De regimine, Swé milé cirkwy Radkovské, Radostné kázaní). Je autorom niektorých náboženských piesní v evanjelickom spevníku, mal účasť pri založení knižnice gemerského seniorátu r. 1811 v Revúcej. Bol autorom nápisu na múre ratkovského kostola z rokov svojho pôsobenia – tento nápis bol zničený po poslednom požiari v r. 1827 a nebol už obnovený. Nápis podľa vlastného rukopisu Fridricha Koroniho (čiastočne nečitateľný) hovoril o tom, že múry (stavba) tohto chrámu obnovené sú husitského pôvodu (SACRAE HUIUS RATKOVIENSIS OLIM HUSITICEA AEDIS RENOVATO QUO ANNO...).
Možnože článok, ktorý sa opiera predovšetkým o autentický zápis rukopisu Fridricha Koroniho prispeje ku komplexnejšiemu poznaniu jeho biografie aspoň v maličkostiach. Čo je však dôležité, je predovšetkým korekcia dátumu roku jeho narodenia, ktorý on sám uvádza ako rok 1738 a nie rok 1739, čo sa stereotypne uvádza a preberá vo všetkých listinných, knižných či iných písomných dokumentoch, včítane internetu.
Miroslav Ďurinda
Košice 28.1.2014
(V prílohe kópia rukopisu - z archívu autora M. Ď.)
{jcomments on}

































Dodatok k biografii ratkovského farára Fridricha Koroniho (1738-1819) z jeho vlastných rukopisných poznámok počas jeho pôsobenia v Ratkovej v rokoch 1775-1813 (II. časť). Pre pochopenie historických dianí pred rokom 1848-49 treba si uvedomiť, že všetko dianie na úrovni miestnej či najvyššej štátnej administratívy sa realizovalo v spolupráci moci štátnej a moci cirkevnej (v agende hierarchie kléru a cisársko-kráľovskej autority s jej „etablišmentom“ - Habsburská monarchia a rakúsko-uhorský štát), a to od najvyšších miest až po najnižšie miestne inštitúcie – farské cirkevné úrady a magistráty obecnej samosprávy. Spolupráca skoro vždy kooperujúca – a prevažne harmonická. Obdobie života i pôsobenia farára Fridricha Koroniho je etablované v tejto historickej perióde. Prezentujem extrakt jeho životopisu ako ho on sám vlastnoručne napísal a nevediac, či v tejto podobe - obsahu je známy odbornej historickej komunite nerobím si zásluhy ani nárok na „novoobjavené zaujímavosti“ z jeho biografie. Citujem ho:
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a