V Ratkovej v tomto období pôsobil ambiciózny úradník slúžnovského okresu, neskôr ako advokát (fiskalis) mestečka ako on sám seba klasifikuje - Ján Márton (niekedy písané ako Johanes Martinus - azda by sme mohli povedať i Ján Martin). Ak sám seba cituje, vždy pred menom uvádza „urodzený“, čo bolo v tých rokoch prirodzené ako predpoklad spoločenského zaradenia. O jeho nacionáliach sotva niečo vieme, zomrel v r. 1849.
Tento vnímavý úradník, v poslednej etape feudálneho štátu Habsburskej rakúskej monarchie, vzdelaný a rozhľadený reprezentoval Ratkovú ako „fiskális“ mestečka pri najrôznejších rokovaniach na stoličnej (župnej) úrovni, či pri iných dôležitých príležitostiach (napr. i na šľachtických kongregáciach). Stolica (župa) vtedy sídlila ešte v Plešivci. Taktiež na úrovni miestnej, na slúžnovskom úrade „právne ošetroval“ záujmy mestečka. (Reprezentatívna klasicistická budova stoličného slúžnovského úradu bola v Ratkovej vybudovaná r. 1817 - všetky slovenské edované publikácie uvádzajú rok nesprávne). Ak som v mierach hodnôt použil “klauzulu vzdelaný“ myslel som minimálne to, že ovládal latinčinu, nemčinu, maďarčinu a „slovenčinu„ v dokonalej podobe slovakizovanej bibličtiny i písmom v švabachu - ale toto tiež bolo nevyhnutným predpokladom tej doby u kvalifikovaného úradníka pôsobiaceho na území obývanom Slovákmi. Nebol historikom - on popisoval to, čo videl, zažil, čo sa stalo a to opuncoval cenou dokonalej autenticity. Nebol ani kronikárom – jeho doložené postrehy majú hodnotu objektivizujúceho nadhľadu, miestami pôsobia i úsmevne - ironicky. Zaujali ma niektoré ním uvádzané skutočnosti, ktoré v priebehu skoro dvestoročnej histórie sa vytratili z povedomia sprostredkovaného miestneho podania z ratkovskej pamäti. Tých pár, o ktorých som ani netušil, že sa vôbec odohrali, podávam zo subjektívneho pohľadu „akoby exkurzie“ do dávneho ratkovského minula s dejovou recidívou v obraze. Azda sa nájdu potratení Ratkovčania, ktorých zaujmú tak ako oslovili mňa vo svojej pravdivej naturálnej či psychologickej podstate.Z roku 1831: „Tohto dost památniho roku i ješte jedna pamatný vec se stala v Ratkove. Totižto jistý Michalove Juraj roden z Bystrýho na Gyura z regimentu gyulajského ušel a po horách zbíjal, lidí raboval i s kamaráti. Dne 22-ého septembra v noci byl chytený na brádňanskom košáru, do Ratkové došikovaný a dne 27. septembra na stĺp obesený jure statario. Súd tento konali na to od slávne stolici deputovaní: W.W. páni: Draskótzi Samuel mladší (Praeses), Csernyus Pál, Szentmiklósy Antal, Szentmiklósy Viktor a pán Szolgabiró Fayi Pál1), - calamus ducente Martino Ján2). Za richtárství Pelech Jánoša predního, Tunák Andráša vicerichtára – kurátora pak Galaj Jánoša, který jak druhé mnohé v tomto roku práce a starosti, tak i okolo tohto zločinca a súd konajícich pánu veliké ustávaní a kelčíky meli. ponevádž na jich projekt obyčejných až do 31. októbra trech polgáru mesto kasírovalo a místo týchto jedního hajdúka úradu richtárskemu na výsluhu dalo.“.
Z roku 1834: „Neco neobyčejného se prihodilo, bylo totižto zemetresení dne 15. oktobra ráno o pul osmé hodine. Na meském dome (kde v ten čas ten který toto na památku zaznačil byl) obloky se velice trásli, áno celý meský dom se hýbal. Na obloku postavených kvetin (jenž veliké listy mívají jako k.p. kalokázia) listy se schvévali, nekde i debenky na rámech jeden o druhá se zrazili. Svetáre visíci se kolimbali a.t.d. Trvalo toto zemetresení tu v Ratkove asi 15 minúty sekundy. Bolo to znamenati na ten čas jistý i po celé naši stolici i druhých stolicích. V Miškovci i komíny se rúcali“3).
Z roku 1837 – oltárny obraz: „Obraz Krista daroval pán Latinák Pál. Cirkev chcela obraz ten v Levoči skrz Czajzik Daniela4) vyhotovit. Tento ale pýtal 500 Rf v šajnoch5). Pán Latinák Pál6) projektoval Vanza Mihála v Miškovci.
Cirkev myslela, že to jen nejaký fušer a mocne jen pri levočskem zustáti tvrdila. Pán Latinák se osvedčil, že když cirkev jeho dobromyselního projektu neverí, on ten obraz jestli se nebude líbit cirkvi sám zaplatí. To tvrdil i pisár tohoto protokolu a spúsobil to, že v Miškovci jest obraz hotoviti poručen. Hotový obraz páčil se cirkvi. Páčilo se ale (a slušne) to dobrodini, že za obraz sám pán Latinák Pál zaplatil. Vanza Mihály žádal jen 150 Rf v šajnoch. Tolko mu pán Latinák zaplatil. Fúru pak zaplatila cirkev Vanzovi i kost mu dala dokud tu ho pripravoval do rámu. Obraz je pekný a robota velmi čistotná, jen tá jedna chyba zdá se, že je anjel privelký a že anjel mel být nad Kristem v povetrí jako genius. Tomu ale ne Vanza ale cirkev je príčina. Pán farár projektoval túto figuru z ohledu toho, že v Košicoch též tá figura je a to je pekná malba. Písano je tehdy Vanzovi, aby navlas tak maloval ako košický obraz. A v Košicích je práve takto malovaný anjel ješte neforemnejší, neb v Košicích je anjel tak veliký jako Kristus a jako by se s Kristom pasoval... Náš anjel je o velo menší a foremnejší. Každý kdo košický obraz videl tvrdí, že toto je krajší robota. Kdyby se pak vopredek bylo Vanzovi písalo , že by anjela ako geniusa vymaloval, tak by v skutku tak byl urobil – však ale i takto je pekne. Darovanimu... nehledjá velmi zuby“.Z roku 1848: „Bol ale rok tento obzvlášte v ohlede političnom pametný, bol epochálny. Toho roku su donesena zákony jakové nikdy. Od toho času jak Uhre vladnu krajinu Uhersku, štyri strany boli v krajine, totiž clerus (biskupové a knezové notabene katolícky-protestantské boli) druhý stav byl magnátsky, grófi a baróni, tretí stav zemane, čtvrtí stav královskie mestá. Tieto 4 stavy boli vlastne národ Uherský. Týto sami scházeli se na dietu7), robili zákony, oni boli oficíri stoliční, oni boli všecko. Obecný lid (to jest každý který tam neprislúchal) nebyl nic, nemal vplyv do ničeho. A kdo platil obecné bremená? Sám obecný lud, tento slúžil i platil pána zemského, platil stoličnú i domášnu i vojenskú kasu, dával vojakó, slovem obecný lud všecky bremena znášel. Stavove zvýš podpsani, nedali, neslúžili, neplatili nic, kreme dakedy subsidium...“8)
Nemohol som postavu tohto muža aspoň v takejto fragmentovanej forme vynechať z histórie Ratkovej. Prihlásil sa v tomto čisto slovenskom prostredí empatickým spôsobom aktívne k zmysluplnej účasti mestečka i cirkvi v dobe „predobrodeneckej“. Ako neplebejec patriaci k šľachte včas pochopil ideu francúzskej revolúcie aj nemožnosť vzdorovať nastupujúcim zmenám počnúc revolučným rokom 1848. Neskorší “ratkovskí protagonisti“ obdobia obrodeneckého po revolučnom roku 1848 až na výnimky boli ešte mladiství, študujúci alebo ešte „nenarodení“. Remeslá boli prosperujúce, mestečko sa vzmáhalo - už v r. 1847 odkúpilo za l7 tisíc zlatých Draskóciovskú kúriu aj „s gruntom“. V r. 1825 bola postavená nová evanjelická poschodová budova školy v architektonicky klasicistickom štýle. Ján Márton ako advokát všemožne pomáhal, pôsobil v Ratkovej od r. 1826 (možno i skôr) až do r. 1849.
Ján Márton je pochovaný na ratkovskom cintoríne spolu so svojou manželkou Barbarou. Na štylizovanom pomníku z kovového odliatku je skromný nápis v maďarčine s archaickými prvkami - v preklade: Spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Kubínyiovú Barboru s pokornou vďakou od dcéry. Neodmysliteľne patrí do ratkovskej histórie ako dôstojný zástupca svojej doby i stavu, ku ktorému prináležal. Dobu si naši predkovia nemohli vyberať, bola taká aká bola so všetkým čo obsahovala. Roky rokúce sa pomníka, na ktorý už siahla entropia, nedotkol nik „ošetrujúcou rukou“, hoci nesie už na prvý pohľad symbol dokumentu dávno minulých čias z histórie kedysi “prekvitajúceho“ mestečka Ratkovej, ku ktorého prosperite priložil svoj um i ten, ktorého kosti tu spočívajú už skoro dve storočia.
Miroslav Ďurinda,
Košice, január 2013
Poznámky M. Ď.:
1) Szolgabiró – maďarské slovo – predstavený, šéf slúžnovského úradu.
2) Calamus ducente Martino Ján - v latinčine zapisovateľ Martinus Ján.
3) Zemetrasenie v r. 1834 postihlo i širšiu oblasť juhovýchodného Slovenska - v Košiciach
popraskali múry i klenba Dómu Svätej Alžbety.
4) Czajcik Daniel - ide o skomoleninu mena akademického maliara z Levoče - Jozef Czauczik
(1780-1857) - portrétista, krajinkár, maliar oltárnych obrazov v Levoči, Košiciach, Betliari,
Rimavskej Sobote aj inde.
5) Šajn - rakúska papierová mena.
6) Latinák Pál - šteliar, majiteľ hámrov v Ploskom (2 km severne od Ratkovej), inšpektor
ratkovskej cirkvi v tých rokoch, podporovateľ cirkvi. V ratkovskom kostole má rodina vlastnú
lavicu označenú iniciálkami monogramu rodiny. Pôvodne slovenská rodina pochádzajúca
z Tisovca.
7) Dieta - v latinčine úradné, štátne, krajinské, cirkevne zhromaždenie, stretnutie v širšom význame
i snem.
8) Subsidium – latinsky podpora, príspevok.
{jcomments on}


































Ratková zostala po dlhé roky pre potomkov mestečkom remeselníckej tradície. Remeselnícka sláva predstavovala rozlet a jej, dalo by sa povedať, vyvrcholenie, je reprezentované predrevolučným obdobím meruôsmeho (1848) roku, revolúciou aj neskorším postupným nástupom industriálnej liberálno-buržoáznej spoločnosti,ktorá však vyústila v zničujúcu konkurenciu pre cechy - manufaktúry. O tomto období z prameňov miestnej proveniencie vieme relatívne málo – Ratková musela
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-