vyvinúť v týchto rokoch maximálne úsilie, aby sa „znovupostavila“ po plošnom deštrukčnom postihnutí mestečka požiarom z roku 1827 - podobne ako po požiari (rovnako rozsiahlom z roku 1692). Vtedy sa posťažoval  historik, ratkovský farár, gemerský senior Ondrej Šmál (1706-1766), že ohňom bol zničený akýkoľvek  historický listinný dokumentačný materiál. V etape, o ktorej sa zmieňujeme v Ratkovej nepôsobil nijaký historik (o osobnosti - „vysväcovateľovi“ tolerančných chrámov na Gemeri, ratkovskom farárovi, seniorovi Bedrichovi Koróniovi (1738-1819) sme sa už zmienili na stránkach Maj Gemer. Ratkovský farár  Bradovka (1774-1848) bol veľmi iniciatívny, vybavený nesmiernou snahou, aby ratkovská cirkev zrekonštruovala s mimoriadnym ekonomickým – finančným i fyzickým úsilím zničený chrám aj s vnútorným zariadením - (popritom i z jeho pera zostali zápisy najmä z cirkevnej histórie - taktiež sme sa už o ňom zmienili v konkrétnych súvislostiach na stránkach Maj Gemer v článkoch  o epidémii cholery v Ratkovej, o vysvätení chrámu po požiari a o starých latinských nápisoch na cirkevných objektoch.
V Ratkovej v tomto období pôsobil ambiciózny úradník slúžnovského okresu, neskôr ako advokát (fiskalis) mestečka ako on sám seba klasifikuje - Ján Márton (niekedy písané ako Johanes Martinus - azda by sme mohli povedať i Ján Martin). Ak sám seba cituje, vždy pred menom uvádza „urodzený“, čo bolo v tých rokoch prirodzené ako predpoklad spoločenského zaradenia. O jeho nacionáliach sotva niečo vieme, zomrel v r. 1849. Tento vnímavý úradník, v poslednej etape feudálneho štátu Habsburskej rakúskej monarchie, vzdelaný a rozhľadený reprezentoval Ratkovú ako „fiskális“ mestečka pri najrôznejších rokovaniach na stoličnej (župnej) úrovni,  či pri iných dôležitých príležitostiach (napr. i na šľachtických kongregáciach). Stolica (župa) vtedy sídlila ešte v Plešivci. Taktiež na úrovni miestnej, na slúžnovskom úrade „právne ošetroval“ záujmy mestečka. (Reprezentatívna klasicistická budova stoličného slúžnovského úradu bola v Ratkovej vybudovaná r. 1817 - všetky slovenské edované publikácie uvádzajú rok nesprávne). Ak som  v mierach hodnôt použil “klauzulu vzdelaný“ myslel som minimálne to, že ovládal latinčinu, nemčinu, maďarčinu a „slovenčinu„ v dokonalej podobe slovakizovanej bibličtiny i písmom v švabachu - ale toto tiež bolo nevyhnutným predpokladom tej doby u kvalifikovaného úradníka pôsobiaceho na území obývanom Slovákmi. Nebol historikom - on popisoval to, čo videl, zažil, čo sa stalo a to opuncoval cenou dokonalej autenticity. Nebol ani kronikárom – jeho doložené postrehy majú hodnotu objektivizujúceho nadhľadu, miestami pôsobia i úsmevne -  ironicky. Zaujali ma niektoré ním uvádzané skutočnosti, ktoré v priebehu skoro dvestoročnej histórie sa vytratili z povedomia sprostredkovaného miestneho podania z ratkovskej pamäti. Tých pár, o ktorých som ani netušil, že sa vôbec odohrali, podávam zo subjektívneho pohľadu „akoby  exkurzie“ do dávneho ratkovského minula s dejovou recidívou v obraze. Azda sa nájdu potratení Ratkovčania, ktorých zaujmú tak ako oslovili mňa vo svojej pravdivej naturálnej či  psychologickej podstate.

Z roku 1831: „Tohto dost památniho roku i ješte jedna pamatný vec se stala v Ratkove. Totižto jistý Michalove  Juraj roden z Bystrýho  na Gyura z regimentu gyulajského ušel a po horách zbíjal, lidí raboval i s kamaráti. Dne 22-ého septembra v noci byl chytený na brádňanskom košáru, do Ratkové došikovaný a dne 27. septembra na stĺp obesený jure statario. Súd tento konali na to od slávne stolici deputovaní: W.W. páni: Draskótzi Samuel mladší (Praeses), Csernyus Pál, Szentmiklósy  Antal, Szentmiklósy Viktor a pán Szolgabiró Fayi Pál¹⁾, - calamus ducente Martino Ján²⁾. Za richtárství Pelech Jánoša predního, Tunák Andráša  vicerichtára – kurátora pak Galaj Jánoša, který jak druhé mnohé v tomto roku práce a starosti, tak i okolo tohto zločinca a súd konajícich pánu veliké ustávaní a kelčíky meli. ponevádž na jich projekt obyčejných až do 31. októbra trech polgáru mesto kasírovalo a místo týchto jedního hajdúka úradu richtárskemu na výsluhu dalo.“.

Z  roku 1834: „Neco neobyčejného se prihodilo, bylo totižto zemetresení dne 15. oktobra ráno o pul osmé hodine. Na meském dome (kde v ten čas ten který toto na památku zaznačil byl) obloky se velice trásli, áno celý meský dom se hýbal. Na obloku postavených kvetin (jenž veliké listy mívají jako k.p. kalokázia) listy se schvévali, nekde i debenky na rámech jeden o druhá se zrazili. Svetáre visíci se kolimbali a.t.d. Trvalo toto zemetresení tu v Ratkove asi 15 minúty sekundy. Bolo to znamenati na ten čas jistý i po celé naši stolici i druhých stolicích. V Miškovci i komíny se rúcali“³⁾.

Z roku 1837 – oltárny obraz: „Obraz Krista daroval pán Latinák Pál. Cirkev chcela obraz ten v Levoči skrz Czajzik Daniela⁴⁾ vyhotovit. Tento ale pýtal 500 Rf v šajnoch^5). Pán Latinák Pál⁶⁾ projektoval Vanza Mihála v Miškovci. Cirkev myslela, že to jen nejaký fušer a mocne jen pri levočskem zustáti tvrdila. Pán Latinák se osvedčil, že když cirkev jeho dobromyselního projektu neverí, on ten obraz jestli se nebude líbit cirkvi sám zaplatí. To tvrdil i pisár tohoto protokolu a spúsobil to, že v Miškovci jest obraz hotoviti poručen. Hotový obraz páčil se cirkvi. Páčilo se   ale (a slušne) to dobrodini, že za obraz sám pán Latinák Pál zaplatil. Vanza Mihály žádal jen 150 Rf v šajnoch. Tolko mu pán Latinák zaplatil. Fúru pak zaplatila cirkev Vanzovi i kost mu dala dokud tu ho pripravoval do rámu. Obraz je pekný a robota velmi čistotná, jen tá jedna chyba zdá se, že je anjel privelký a že anjel mel být nad Kristem v povetrí jako genius. Tomu ale ne Vanza ale cirkev je príčina. Pán farár projektoval túto figuru z ohledu toho, že v Košicoch též tá figura je a to je pekná malba. Písano je tehdy Vanzovi, aby navlas tak maloval ako košický obraz. A v Košicích je práve takto malovaný anjel ješte neforemnejší, neb v Košicích je anjel tak veliký jako Kristus a jako by se s Kristom pasoval... Náš anjel je o velo menší a foremnejší. Každý kdo košický obraz videl tvrdí, že toto je krajší robota. Kdyby se pak vopredek  bylo Vanzovi písalo , že by anjela ako geniusa vymaloval, tak by v skutku tak byl urobil – však ale i takto je pekne. Darovanimu... nehledjá velmi zuby“.

Z roku 1848: „Bol ale rok tento obzvlášte v ohlede političnom  pametný, bol epochálny. Toho roku su donesena zákony jakové nikdy. Od toho času jak Uhre vladnu krajinu Uhersku, štyri strany  boli v krajine, totiž clerus (biskupové a knezové notabene katolícky-protestantské boli) druhý stav byl magnátsky, grófi a baróni, tretí stav zemane, čtvrtí stav královskie mestá. Tieto 4 stavy boli vlastne národ Uherský. Týto sami scházeli se na dietu⁷⁾, robili zákony, oni boli oficíri stoliční, oni boli všecko. Obecný lid (to jest každý který tam neprislúchal) nebyl nic, nemal vplyv do ničeho. A kdo platil obecné bremená? Sám obecný lud, tento slúžil i platil pána zemského, platil  stoličnú i domášnu i vojenskú kasu, dával vojakó, slovem  obecný lud všecky bremena znášel. Stavove zvýš podpsani, nedali, neslúžili, neplatili nic, kreme dakedy subsidium...“⁸⁾

Nemohol som postavu tohto muža aspoň v takejto fragmentovanej forme vynechať z histórie Ratkovej. Prihlásil sa v tomto čisto slovenskom prostredí empatickým spôsobom aktívne k zmysluplnej účasti mestečka i cirkvi v dobe „predobrodeneckej“. Ako neplebejec patriaci k šľachte včas pochopil ideu francúzskej revolúcie aj nemožnosť vzdorovať nastupujúcim zmenám  počnúc revolučným rokom 1848. Neskorší “ratkovskí protagonisti“ obdobia obrodeneckého po revolučnom roku 1848 až na výnimky boli ešte mladiství, študujúci alebo ešte „nenarodení“. Remeslá boli prosperujúce, mestečko sa vzmáhalo - už v r. 1847 odkúpilo  za l7 tisíc zlatých Draskóciovskú kúriu aj „s gruntom“. V r. 1825 bola postavená  nová evanjelická  poschodová budova školy v architektonicky klasicistickom štýle. Ján Márton ako advokát všemožne pomáhal, pôsobil v Ratkovej od r. 1826 (možno i skôr) až do r. 1849.
Ján Márton je pochovaný na ratkovskom cintoríne spolu so svojou manželkou Barbarou. Na štylizovanom pomníku z kovového odliatku je skromný nápis v maďarčine s archaickými prvkami - v preklade: Spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Kubínyiovú Barboru s pokornou vďakou od dcéry. Neodmysliteľne patrí do ratkovskej histórie ako dôstojný zástupca svojej doby i stavu, ku ktorému prináležal. Dobu si naši predkovia nemohli vyberať, bola taká aká bola so všetkým čo obsahovala. Roky rokúce sa pomníka, na ktorý už siahla entropia, nedotkol nik  „ošetrujúcou rukou“, hoci nesie už na prvý pohľad symbol dokumentu dávno minulých čias z histórie kedysi “prekvitajúceho“ mestečka Ratkovej, ku ktorého prosperite priložil svoj  um i ten, ktorého kosti tu spočívajú už skoro dve storočia.
Miroslav Ďurinda,
Košice, január 2013 

Poznámky M. Ď.:

1) Szolgabiró – maďarské slovo – predstavený, šéf  slúžnovského úradu.
2) Calamus ducente Martino Ján - v latinčine zapisovateľ Martinus Ján.
3) Zemetrasenie v r. 1834 postihlo i širšiu oblasť juhovýchodného Slovenska - v Košiciach
    popraskali múry i klenba Dómu Svätej Alžbety.
4) Czajcik Daniel - ide o skomoleninu mena akademického maliara z Levoče - Jozef Czauczik
    (1780-1857) - portrétista, krajinkár, maliar oltárnych obrazov v Levoči, Košiciach, Betliari,  
    Rimavskej Sobote aj inde.
5) Šajn - rakúska papierová mena.
6) Latinák Pál - šteliar, majiteľ hámrov v Ploskom (2 km severne od Ratkovej), inšpektor     
    ratkovskej cirkvi v tých rokoch, podporovateľ cirkvi. V ratkovskom kostole má rodina vlastnú
    lavicu označenú iniciálkami monogramu rodiny. Pôvodne slovenská rodina pochádzajúca
    z Tisovca.
7) Dieta - v latinčine úradné, štátne, krajinské, cirkevne zhromaždenie, stretnutie v širšom význame   
    i snem.
8) Subsidium – latinsky podpora, príspevok.

{jcomments on}