od autorov B. Heckela a J. Drenku). Dopovedzme, že historický román Bratstvo sa odvíja na pozadí udalostí už „dekreščenda vzopätia“ husitského hnutia po bitke pri Lipanoch (30. mája 1434), kedy zvyšky husitov ideove už nekompaktných ako žoldnieri pod vedením vojvodcu, stratéga a diplomata Jána Jiskru z Brandýsa (* asi 1400 - bránili záujmy maloletého kráľa Ladislava Pohrobka s mandátom od jeho kráľovnej matky Alžbety Luxemburskej – konkrétne veľkú oblasť slovenského teritória proti záujmom gubernátora, miestodržiteľa Uhorska Jána Huňadyho. Tieto vojská s bojovou husitskou tradíciou nazývali „bratríkmi“. Na tomto území zostalo v mnohých lokalitách po husitoch-bratríkoch množstvo architektonických pamiatok, ako napr. opevnené areály kostolov i samotné chrámy, zvyšky iných opevnení vojenského charakteru. Aj v tejto záverečnej fáze boli bratríci nositeľmi Husovho učenia, ktoré na miestach nimi kontrolovaných bolo obyvateľstvom ústretovo prijímané a v ďalšom storočí naviazalo naň protestantské evanjelické náboženstvo Martina Luthera.
Ak pomyselne sprevádzame Aloisa Jiráska po Gemeri, tak sa obmedzíme len na jeho návštevu Ratkovej, ktorá sa udiala 8. júna 1897. Vieme, že v zápisníku zanechal poznámky, ale i náčrty z ratkovského kostola, veže aj interiéru z rôznych uhlov, aj podrobnosti s poznámkami, že je husitský, s latinským dodatkom (olim husiticae), ovplyvnený zápismi cirkevného historika, ratkovského farára Andreja Šmála (1706-1766). Farárom v čase jeho návštevy bol Samuel Zachar (1865-1905), Jirásek do Ratkovej prišiel z Revúcej, predpokladá sa, že v sprievode historika Júliusa Bottu (1848-1926). V Ratkovej však niet nijakých zápisov, ale ani v knihe Bratstvo niet o Ratkovej ani zmienky. Zmienka, z ktorej by sa podľa dvoch mien – priezvisk dalo azda usudzovať na Ratkovú sa vzťahuje na lokalitu podstatne nižšie zemepisne uloženú v okolí hradu Vígľaš. Nepoznáme dôvody prečo sa autor tak rozhodol. Jirásek vyhľadával reziduá bratríckej prítomnosti na našom území, nerád však preberal fakty nedoložené, bol veľmi kritický a ak o niečom nebol presvedčený nepodľahol neovereným informáciam. Predpokladáme, že Jirásek neprijal jednoznačne koncepciu, že kostol je husitský v tej realite, ktorú bezprostredne na mieste vnímal. Časť kostola, ktorá je skutočne husitského pôvodu (jedná sa výlučne o sakristiu – svätyňu) je len malou časťou kostola, ktorý v existujúcej podobe bol postavený až po požiari v roku 1692, teda približne 240 rokov po akciách husitov-bratríkov na Gemeri. Starý ratkovský kostol, ktorý zhorel do tla v roku 1692 bol celý drevený a bratríci k tomuto starému drevenému kostolu podľa predpokladu len pribudovali sakristiu – svätyňu, označenú v múre vtesaným kalichom i tzv. bránku s fortifikačným múrom z pevného materiálu, ktoré odolali požiaru a pretrvali. O tomto prvom ratkovskom kostole prakticky nič nevieme, je vyznačený na starej mape z roku 1682.
Maďarský historik Ila Bálint, ktorý je považovaný za najlepšieho znalca histórie Gemera píše vo svojom diele „Gömör megye“, že kostol bol postavený ešte pred príchodom husitov-bratríkov a iný kostol v ratkovskej doline smerom nahor nebol. Július Botto považoval ratkovský kostol za husitský a ako takýto ho označuje napr. i v Slovenských pohľadoch z roku 1895. Toho názoru bol aj historik Ladislav Bartholomeides (1754-1825). Absencia zmienky o bratríckej prítomnosti v Ratkovej v diele A. Jiráska možno vyplynula z koncepcii románu, že ratkovská dolina nepredstavovala v lokalite tie prijateľné súvislosti, ktoré Jirásek potreboval mať ako strategické v súlade so skutočnými historickými udalosťami. Takto sa Ratková, ani pri podrobnejšom záujme Aloisa Jiráska o ňu do fabuly románu „Bratstvo“ nedostala. Priebežne nás vedie dielom cez konkrétne mestá, mestečká, dedinky, osady, lokality, napr. Ožďany, Hodejovo, Rimavská Sobota, Rimavská Baňa, Hnúšťa, Tisovec, Muráň, Telgárt a mnohé iné ďalšie, kam deje a dobové udalosti umiestnila história či v zápletkách koncentruje i s protagonistami autor. Podobne sa zachoval aj v regiónoch Spiša a Šariša. Všade študoval historické materiály zachované v zápisoch, v archívoch alebo iných starých dokumentoch z tej doby, nič nenechal náhode či účelovej interpretácii. Práca na rozsiahlom trojdielnom románe mu trvala od roku 1900 až do roku 1909. Alois Jirásek predchnutý myšlienkou československej vzájomnosti ju prezentoval neskryte i v tomto diele relatívne krátko po období, kedy na Slovensku obrodenecké pronárodné myšlienky pod vplyvom dotieravej maďarizácie boli vystavené nesmiernemu tlaku až administratívno-policajnej konfrontácii (zatvorenie slovenských gymnázií, Matice slovenskej, osobné perzekúcie národne zmýšľajúcej inteligencie). V
skratke doložme k profilu a biografii Aloisa Jiráska, že bol to on, kto v októbri v roku 1918 čítal v Prahe pod sochou Svätého Václava deklaráciu o Vyhlásení československej samostatnosti, v decembri 1918 vítal na vtedajšom Wilsonovom nádraží v Prahe triumfálny návrat prvého prezidenta nového štátu T. G. Masaryka. Dodajme, že i teraz existuje na Slovensku slovensko-český klub priaznivcov a milovníkov miest, lokalít, popisovaných Jiráskom v jeho prozaickom historickom diele, ktoré radi navštevujú so súčasným čítaním stránok či zaujímavých pasáží z jeho obľúbeného „Bratstva“. Navyše nad mieru zamerania článku dodajme, že pitoreskný popis slovenskej krajiny (i gemerských zákutí) navodzuje citlivé emočné naladenie, bravúrna prezentácia hrdinov cez psychologické spektrum pováh, správania, rozhodovania, determinujú výnimočného autora z najvyšších priečok piedestálu českej kultúry nám Slovákom nesmierne blízkej. Chceli sme poukázať na jeho spätosť so Slovenskom s empatickým vzťahom národnej vzájomnosti, ktorá hovorí z jeho diela ilustráciou i cez región nášho Gemera. Vnímajme ho dnes s prihliadnutím na 85. výročie jeho smrti, ktoré uplynie 12. marca t. r. Z úcty k osobnosti autora a k významu jeho tvorby.
Miroslav Ďurinda,
Košice 28.2.2015

































Český spisovateľ Alois Jirásek, tvorca historického realistického románu, dramatik, politik, literát v trilógii svojho diela „Bratstvo“ umiestnil odohrávajúce sa deje hlavne na 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a