od autorov B. Heckela a J. Drenku). Dopovedzme, že historický román Bratstvo sa odvíja na pozadí udalostí už „dekreščenda vzopätia“ husitského hnutia po bitke pri Lipanoch (30. mája 1434), kedy zvyšky husitov ideove už nekompaktných ako žoldnieri pod vedením vojvodcu, stratéga a diplomata Jána Jiskru z Brandýsa (* asi 1400 - bránili záujmy maloletého kráľa Ladislava Pohrobka s mandátom od jeho kráľovnej matky Alžbety Luxemburskej – konkrétne veľkú oblasť slovenského teritória proti záujmom gubernátora, miestodržiteľa Uhorska Jána Huňadyho. Tieto vojská s bojovou husitskou tradíciou nazývali „bratríkmi“. Na tomto území zostalo v mnohých lokalitách po husitoch-bratríkoch množstvo architektonických pamiatok, ako napr. opevnené areály kostolov i samotné chrámy, zvyšky iných opevnení vojenského charakteru. Aj v tejto záverečnej fáze boli bratríci nositeľmi Husovho učenia, ktoré na miestach nimi kontrolovaných bolo obyvateľstvom ústretovo prijímané a v ďalšom storočí naviazalo naň protestantské evanjelické náboženstvo Martina Luthera.
Ak pomyselne sprevádzame Aloisa Jiráska po Gemeri, tak sa obmedzíme len na jeho návštevu Ratkovej, ktorá sa udiala 8. júna 1897. Vieme, že v zápisníku zanechal poznámky, ale i náčrty z ratkovského kostola, veže aj interiéru z rôznych uhlov, aj podrobnosti s poznámkami, že je husitský, s latinským dodatkom (olim husiticae), ovplyvnený zápismi cirkevného historika, ratkovského farára Andreja Šmála (1706-1766). Farárom v čase jeho návštevy bol Samuel Zachar (1865-1905), Jirásek do Ratkovej prišiel z Revúcej, predpokladá sa, že v sprievode historika Júliusa Bottu (1848-1926). V Ratkovej však niet nijakých zápisov, ale ani v knihe Bratstvo niet o Ratkovej ani zmienky. Zmienka, z ktorej by sa podľa dvoch mien – priezvisk dalo azda usudzovať na Ratkovú sa vzťahuje na lokalitu podstatne nižšie zemepisne uloženú v okolí hradu Vígľaš. Nepoznáme dôvody prečo sa autor tak rozhodol. Jirásek vyhľadával reziduá bratríckej prítomnosti na našom území, nerád však preberal fakty nedoložené, bol veľmi kritický a ak o niečom nebol presvedčený nepodľahol neovereným informáciam. Predpokladáme, že Jirásek neprijal jednoznačne koncepciu, že kostol je husitský v tej realite, ktorú bezprostredne na mieste vnímal. Časť kostola, ktorá je skutočne husitského pôvodu (jedná sa výlučne o sakristiu – svätyňu) je len malou časťou kostola, ktorý v existujúcej podobe bol postavený až po požiari v roku 1692, teda približne 240 rokov po akciách husitov-bratríkov na Gemeri. Starý ratkovský kostol, ktorý zhorel do tla v roku 1692 bol celý drevený a bratríci k tomuto starému drevenému kostolu podľa predpokladu len pribudovali sakristiu – svätyňu, označenú v múre vtesaným kalichom i tzv. bránku s fortifikačným múrom z pevného materiálu, ktoré odolali požiaru a pretrvali. O tomto prvom ratkovskom kostole prakticky nič nevieme, je vyznačený na starej mape z roku 1682.
Maďarský historik Ila Bálint, ktorý je považovaný za najlepšieho znalca histórie Gemera píše vo svojom diele „Gömör megye“, že kostol bol postavený ešte pred príchodom husitov-bratríkov a iný kostol v ratkovskej doline smerom nahor nebol. Július Botto považoval ratkovský kostol za husitský a ako takýto ho označuje napr. i v Slovenských pohľadoch z roku 1895. Toho názoru bol aj historik Ladislav Bartholomeides (1754-1825). Absencia zmienky o bratríckej prítomnosti v Ratkovej v diele A. Jiráska možno vyplynula z koncepcii románu, že ratkovská dolina nepredstavovala v lokalite tie prijateľné súvislosti, ktoré Jirásek potreboval mať ako strategické v súlade so skutočnými historickými udalosťami. Takto sa Ratková, ani pri podrobnejšom záujme Aloisa Jiráska o ňu do fabuly románu „Bratstvo“ nedostala. Priebežne nás vedie dielom cez konkrétne mestá, mestečká, dedinky, osady, lokality, napr. Ožďany, Hodejovo, Rimavská Sobota, Rimavská Baňa, Hnúšťa, Tisovec, Muráň, Telgárt a mnohé iné ďalšie, kam deje a dobové udalosti umiestnila história či v zápletkách koncentruje i s protagonistami autor. Podobne sa zachoval aj v regiónoch Spiša a Šariša. Všade študoval historické materiály zachované v zápisoch, v archívoch alebo iných starých dokumentoch z tej doby, nič nenechal náhode či účelovej interpretácii. Práca na rozsiahlom trojdielnom románe mu trvala od roku 1900 až do roku 1909. Alois Jirásek predchnutý myšlienkou československej vzájomnosti ju prezentoval neskryte i v tomto diele relatívne krátko po období, kedy na Slovensku obrodenecké pronárodné myšlienky pod vplyvom dotieravej maďarizácie boli vystavené nesmiernemu tlaku až administratívno-policajnej konfrontácii (zatvorenie slovenských gymnázií, Matice slovenskej, osobné perzekúcie národne zmýšľajúcej inteligencie). V
skratke doložme k profilu a biografii Aloisa Jiráska, že bol to on, kto v októbri v roku 1918 čítal v Prahe pod sochou Svätého Václava deklaráciu o Vyhlásení československej samostatnosti, v decembri 1918 vítal na vtedajšom Wilsonovom nádraží v Prahe triumfálny návrat prvého prezidenta nového štátu T. G. Masaryka. Dodajme, že i teraz existuje na Slovensku slovensko-český klub priaznivcov a milovníkov miest, lokalít, popisovaných Jiráskom v jeho prozaickom historickom diele, ktoré radi navštevujú so súčasným čítaním stránok či zaujímavých pasáží z jeho obľúbeného „Bratstva“. Navyše nad mieru zamerania článku dodajme, že pitoreskný popis slovenskej krajiny (i gemerských zákutí) navodzuje citlivé emočné naladenie, bravúrna prezentácia hrdinov cez psychologické spektrum pováh, správania, rozhodovania, determinujú výnimočného autora z najvyšších priečok piedestálu českej kultúry nám Slovákom nesmierne blízkej. Chceli sme poukázať na jeho spätosť so Slovenskom s empatickým vzťahom národnej vzájomnosti, ktorá hovorí z jeho diela ilustráciou i cez región nášho Gemera. Vnímajme ho dnes s prihliadnutím na 85. výročie jeho smrti, ktoré uplynie 12. marca t. r. Z úcty k osobnosti autora a k významu jeho tvorby.
Miroslav Ďurinda,
Košice 28.2.2015

































Český spisovateľ Alois Jirásek, tvorca historického realistického románu, dramatik, politik, literát v trilógii svojho diela „Bratstvo“ umiestnil odohrávajúce sa deje hlavne na
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-