od autorov B. Heckela a J. Drenku). Dopovedzme, že historický román Bratstvo sa odvíja na pozadí udalostí už „dekreščenda vzopätia“ husitského hnutia po bitke pri Lipanoch (30. mája 1434), kedy zvyšky husitov ideove už nekompaktných ako žoldnieri pod vedením vojvodcu, stratéga a diplomata Jána Jiskru z Brandýsa (* asi 1400 - bránili záujmy maloletého kráľa Ladislava Pohrobka s mandátom od jeho kráľovnej matky Alžbety Luxemburskej – konkrétne veľkú oblasť slovenského teritória proti záujmom gubernátora, miestodržiteľa Uhorska Jána Huňadyho. Tieto vojská s bojovou husitskou tradíciou nazývali „bratríkmi“. Na tomto území zostalo v mnohých lokalitách po husitoch-bratríkoch množstvo architektonických pamiatok, ako napr. opevnené areály kostolov i samotné chrámy, zvyšky iných opevnení vojenského charakteru. Aj v tejto záverečnej fáze boli bratríci nositeľmi Husovho učenia, ktoré na miestach nimi kontrolovaných bolo obyvateľstvom ústretovo prijímané a v ďalšom storočí naviazalo naň protestantské evanjelické náboženstvo Martina Luthera. 

Ak pomyselne sprevádzame Aloisa Jiráska po Gemeri, tak sa obmedzíme len na jeho návštevu Ratkovej, ktorá sa udiala 8. júna 1897. Vieme, že v zápisníku zanechal poznámky, ale i náčrty z ratkovského kostola, veže aj interiéru z rôznych uhlov, aj podrobnosti s poznámkami, že je husitský, s latinským dodatkom (olim husiticae), ovplyvnený zápismi cirkevného historika, ratkovského farára Andreja Šmála (1706-1766). Farárom v čase jeho návštevy bol Samuel Zachar (1865-1905), Jirásek do Ratkovej prišiel z Revúcej, predpokladá sa, že v sprievode historika Júliusa Bottu (1848-1926). V Ratkovej však niet nijakých zápisov, ale ani v knihe Bratstvo niet o Ratkovej ani zmienky. Zmienka, z ktorej by sa podľa dvoch mien – priezvisk dalo azda usudzovať na Ratkovú sa vzťahuje na lokalitu podstatne nižšie zemepisne uloženú v okolí hradu Vígľaš. Nepoznáme dôvody prečo sa autor tak rozhodol. Jirásek vyhľadával reziduá bratríckej prítomnosti na našom území, nerád však preberal fakty nedoložené, bol veľmi kritický a ak o niečom nebol presvedčený nepodľahol neovereným informáciam. Predpokladáme, že Jirásek neprijal jednoznačne koncepciu, že kostol je husitský v tej realite, ktorú bezprostredne na mieste vnímal. Časť kostola, ktorá je skutočne husitského pôvodu (jedná sa výlučne o sakristiu – svätyňu) je len malou časťou kostola, ktorý v existujúcej podobe bol postavený až po požiari v roku 1692, teda približne 240 rokov po akciách husitov-bratríkov na Gemeri. Starý ratkovský kostol, ktorý zhorel do tla v roku 1692 bol celý drevený a bratríci k tomuto starému drevenému kostolu podľa predpokladu len pribudovali sakristiu – svätyňu, označenú v múre vtesaným kalichom i tzv. bránku s fortifikačným múrom z pevného materiálu, ktoré odolali požiaru a pretrvali. O tomto prvom ratkovskom kostole prakticky nič nevieme, je vyznačený na starej mape z roku 1682.
Maďarský historik Ila Bálint, ktorý je považovaný za najlepšieho znalca histórie Gemera píše vo svojom diele „Gömör megye“, že kostol bol postavený ešte pred príchodom husitov-bratríkov a iný kostol v ratkovskej doline smerom nahor nebol. Július Botto považoval ratkovský kostol za husitský a ako takýto ho označuje napr. i v Slovenských pohľadoch z roku 1895. Toho názoru bol aj historik Ladislav Bartholomeides (1754-1825). Absencia zmienky o bratríckej prítomnosti v Ratkovej v diele A. Jiráska možno vyplynula z koncepcii románu, že ratkovská dolina nepredstavovala v lokalite tie prijateľné súvislosti, ktoré Jirásek potreboval mať ako strategické v súlade so skutočnými historickými udalosťami. Takto sa Ratková, ani pri podrobnejšom záujme Aloisa Jiráska o ňu do fabuly románu „Bratstvo“ nedostala. Priebežne nás vedie dielom cez konkrétne mestá, mestečká, dedinky, osady, lokality, napr. Ožďany, Hodejovo, Rimavská Sobota, Rimavská Baňa, Hnúšťa, Tisovec, Muráň, Telgárt a mnohé iné ďalšie, kam deje a dobové udalosti umiestnila história či v zápletkách koncentruje i s protagonistami autor. Podobne sa zachoval aj v regiónoch Spiša a Šariša. Všade študoval historické materiály zachované v zápisoch, v archívoch alebo iných starých dokumentoch z tej doby, nič nenechal náhode či účelovej interpretácii. Práca na rozsiahlom trojdielnom románe mu trvala od roku 1900 až do roku 1909. Alois Jirásek predchnutý myšlienkou československej vzájomnosti ju prezentoval neskryte i v tomto diele relatívne krátko po období, kedy na Slovensku obrodenecké pronárodné myšlienky pod vplyvom dotieravej maďarizácie boli vystavené nesmiernemu tlaku až administratívno-policajnej konfrontácii (zatvorenie slovenských gymnázií, Matice slovenskej, osobné perzekúcie národne zmýšľajúcej inteligencie). V skratke doložme k profilu a biografii Aloisa Jiráska, že bol to on, kto v októbri v roku 1918 čítal v Prahe pod sochou Svätého Václava deklaráciu o Vyhlásení československej samostatnosti, v decembri 1918 vítal na vtedajšom Wilsonovom nádraží v Prahe triumfálny návrat prvého prezidenta nového štátu T. G. Masaryka. Dodajme, že i teraz existuje na Slovensku slovensko-český klub priaznivcov a milovníkov miest, lokalít, popisovaných Jiráskom v jeho prozaickom historickom diele, ktoré radi navštevujú so súčasným čítaním stránok či zaujímavých pasáží z jeho obľúbeného „Bratstva“. Navyše nad mieru zamerania článku dodajme, že pitoreskný popis slovenskej krajiny (i gemerských zákutí) navodzuje citlivé emočné naladenie, bravúrna prezentácia hrdinov cez psychologické spektrum pováh, správania, rozhodovania, determinujú výnimočného autora z najvyšších priečok piedestálu českej kultúry nám Slovákom nesmierne blízkej. Chceli sme poukázať na jeho spätosť so Slovenskom s empatickým vzťahom národnej vzájomnosti, ktorá hovorí z jeho diela ilustráciou i cez región nášho Gemera. Vnímajme ho dnes s prihliadnutím na 85. výročie jeho smrti, ktoré uplynie 12. marca t. r. Z úcty k osobnosti autora a k významu jeho tvorby.

Miroslav Ďurinda,
Košice 28.2.2015