Obidvomi nohami v ponovoročnom období prvých januárových dní nového roku v rozladách - bez snehu v nížinách aj na horách, niekto sa ani nedotkol lyží, o sánkovačke sa nehovorí - skôr počúvame: „také počasie nepamätáme.“ Je to naozaj tak? Verný svojim záľubám v starých zápisoch, písomnostiach, kalendároch schovaných, kdesi zaprášených, beriem si právo výhrad k poznámke pamätníkov starej a staršej generácie. Nalistujúc a nachádzajúc autora rôznych poznámok a zápisov, z ktorých som už viackrát citoval na stránkach Maj Gemer - priam spred dvoch storočí (z rokov 1826 až 1849) Jána Martinusa (Ján Márton), kedysi úradníka a neskôr advokáta vtedajšieho mestečka Ratková, kde v tých rokoch sídlil stoličný slúžnovský úrad c. k. rakúsko-uhorskej monarchie. Pri svojom úrade tento mimoriadny muž našiel si čas a všímal si i dianie v mestečku-regióne - nad rámec svojich štatutárnych povinností - dnes by sme tomu povedali s „extenzívnym zameraním“. Pokúsim sa urobiť selektívnu „rešerš“ z jeho poznámok, ktoré ma zaujali a podnietili k tomuto článku v tom, čo on považoval za pozoruhodné, zaujímavé či extrémne v prejavoch klímy v regióne Gemer. Písal slovakizovanou češtinou,Rok 1834 – „Tento rok byl mimorádny a divného času. Samé extréma. Jak okolo štvrtého októbra lanského roku tuho zamrzlo tak porad trvalo až do konca februára. Na Tri krále v Sobote Rimavské na jarmoku takmer nebylo ženskú osobu vídat, okrem chlapú v bundách velice pokrútených. Prosili tedy lidé Boha by rádnej blato bylo. Oteplilo se tehda v začátku marciusi a dážď často padal a spolu blato bylo jako zima neslýchaná. Sám ten, který toto zaznačil obyčejne do Rimavské Soboty cez Hrušovo, Lukovište chodil na sedriu a congregáciu na 17-ej marec urizenu na Harkač, Behince a Bátku počtárskú cestú šel a v ceste na čtyrech konich na prázdnem voze petkrát zastal - opet uprosili lide Boha by již vysušil zemi... Vyslyšel prosby jejich! Ku koncu apríla se vyjasnilo a celý máj nic nepadalo. Tu všeobecný strach podjal každýho, nic nerostlo a co zelené bylo schlo. Túžebne lidé prosili Boha by se zmiloval nad lidem svým. - Búh vyslyšel hlas jejich, ku konci juniusu počalo padat a porad, porad vše víc padalo každý mesíc až v ostatního septembra – neslýchané vody byli a hrozné škody porobili...“
„Rok 1835 byl ješte mimorádnejší. Opravdová extréma. Po lanskoročných deštech sa vyjasnilo a nepadalo. Jesen byla suchá. Snehu nebylo mnoho – i ten, který byl napadnul na jarmok ratkovský, totiž na 25-eho januara všechen pod troma hodinami se pustil (tak teplo slunce hralo) a odtud velká povoden povstala tak, že nekterí z jarmoku jdúci mali se pri repiskem mostu zatopit... Po tomto více snehu celý február nepadalo, po cestách byl velký prach - zima byla lahodná, krome na Velkonočný pondelok do sveta napadnul sneh po členky a tak místo kúpačky byli z neho sánkovačky...“
„Rok 1836 byl i velmi mokrý i velmi suchý. V mesíci januáru nebylo ani snehu i zima lahodná, krome dne 30. januára hrúza snehu se navalilo. Ten jenž toto psal byl v ten čas na panské stolici v Hnúšti a když 31. januára do Ratkové – pro skončení transaktívy strany Forova s pánem w:u: Hanway Lászlovom a Šándor Ferencom vrátiti se chtel, v tú noc napadnul ten velký sneh, tak, že na žádny spúsob krome pešo v tom velkém snehu - prepružíce a prechladnúce nad vše své údy do lámaniny padnul a za puldruha roka nejvíc na posteli svuj život útrpne trávil... sneh ten veliký po kuse se topil... Marec byl mokrý a tak i blata mnoho... máj tak zimný, že i hory i stromy i vinice pomrzli, i stromy druhýkrát se pukali...“
„Rok 1840 byl dost útrpný... v januári zima rostla a byla kletá, - štestí bylo, že bylo velmi málo snehu jináče a snád i v chyžach by lidé byli mrzli. Dne 23. jauára se oteplilo a porád teplejši bylo až na podivu - dne 4. febrára až velké blato bylo, takže deputácia meská na Balog na panskú stolicu chodíc takmer v blate zastála - myslel každý, že proroctví záhradníka se splní. Totižto jeden starý záhradník v Pešti prorokoval, že tohto roku budú v marcu stromove kvitnút, v maji zrno zret, v júniusu celkom se skončí žetva a rok bude velice hojný. Ale bohužel toto se nesplnilo, ba naopak vypadlo.
„Rok 1845 - január a február byl volný, zima lahodná, když i kus ulapila hned popustila. Nejvetší zima byla po Matejovi a v marciusu. Na Zelený čtvrtek (20. marec) hrúza snehu se navalilo, na Velký pátek sme se sánkali a vúbec v marcu byla do 12-ého cifrovaná sánkovica...“
Ak som sa odhodlal zacitovať čosi z retrospektív priam dvestoročných z priamych zápisov citlivého bezprostredného pozorovateľa klímy na našom území v regióne Gemera, tak len preto, že všetci sme účastní takisto diania v klimatických pomeroch globálnych aj regionálnych. Prenášanie empírie skúsenostného z minula a aplikovanie pre prognózovanie do budúcnosti je téma veľmi zložitá, výskum komplikovaný, ďaleko nad rámec zmyslami detekovanej ľudskej percepcie či skúsenosti. Nie v neposlednom rade chcel som oživiť portrét tohto mne sympatického muža pohľadom do sfér jeho záujmu v širšej škále nepatriacej do jeho pôsobnosti striktne pracovnej. Použité poznámky sú len nevyhnutným torzom či fragmentom iste z už neexistujúcich iných poznámok z lokality Gemera – Ratkovej, kde pôsobil a kde je i pochovaný Ján Márton.
Miroslav Ďurinda
Košice, január 2014
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).