Obidvomi nohami v ponovoročnom období prvých januárových dní nového roku v rozladách - bez snehu v nížinách aj na horách, niekto sa ani nedotkol lyží, o sánkovačke sa nehovorí - skôr počúvame: „také počasie nepamätáme.“ Je to naozaj tak? Verný svojim záľubám v starých zápisoch, písomnostiach, kalendároch schovaných, kdesi zaprášených, beriem si právo výhrad k poznámke pamätníkov starej a staršej generácie. Nalistujúc a nachádzajúc autora rôznych poznámok a zápisov, z ktorých som už viackrát citoval na stránkach Maj Gemer - priam spred dvoch storočí (z rokov 1826 až 1849) Jána Martinusa (Ján Márton), kedysi úradníka a neskôr advokáta vtedajšieho mestečka Ratková, kde v tých rokoch sídlil stoličný slúžnovský úrad c. k. rakúsko-uhorskej monarchie. Pri svojom úrade tento mimoriadny muž našiel si čas a všímal si i dianie v mestečku-regióne - nad rámec svojich štatutárnych povinností - dnes by sme tomu povedali s „extenzívnym zameraním“. Pokúsim sa urobiť selektívnu „rešerš“ z jeho poznámok, ktoré ma zaujali a podnietili k tomuto článku v tom, čo on považoval za pozoruhodné, zaujímavé či extrémne v prejavoch klímy v regióne Gemer. Písal slovakizovanou češtinou,Rok 1834 – „Tento rok byl mimorádny a divného času. Samé extréma. Jak okolo štvrtého októbra lanského roku tuho zamrzlo tak porad trvalo až do konca februára. Na Tri krále v Sobote Rimavské na jarmoku takmer nebylo ženskú osobu vídat, okrem chlapú v bundách velice pokrútených. Prosili tedy lidé Boha by rádnej blato bylo. Oteplilo se tehda v začátku marciusi a dážď často padal a spolu blato bylo jako zima neslýchaná. Sám ten, který toto zaznačil obyčejne do Rimavské Soboty cez Hrušovo, Lukovište chodil na sedriu a congregáciu na 17-ej marec urizenu na Harkač, Behince a Bátku počtárskú cestú šel a v ceste na čtyrech konich na prázdnem voze petkrát zastal - opet uprosili lide Boha by již vysušil zemi... Vyslyšel prosby jejich! Ku koncu apríla se vyjasnilo a celý máj nic nepadalo. Tu všeobecný strach podjal každýho, nic nerostlo a co zelené bylo schlo. Túžebne lidé prosili Boha by se zmiloval nad lidem svým. - Búh vyslyšel hlas jejich, ku konci juniusu počalo padat a porad, porad vše víc padalo každý mesíc až v ostatního septembra – neslýchané vody byli a hrozné škody porobili...“
„Rok 1835 byl ješte mimorádnejší. Opravdová extréma. Po lanskoročných deštech sa vyjasnilo a nepadalo. Jesen byla suchá. Snehu nebylo mnoho – i ten, který byl napadnul na jarmok ratkovský, totiž na 25-eho januara všechen pod troma hodinami se pustil (tak teplo slunce hralo) a odtud velká povoden povstala tak, že nekterí z jarmoku jdúci mali se pri repiskem mostu zatopit... Po tomto více snehu celý február nepadalo, po cestách byl velký prach - zima byla lahodná, krome na Velkonočný pondelok do sveta napadnul sneh po členky a tak místo kúpačky byli z neho sánkovačky...“
„Rok 1836 byl i velmi mokrý i velmi suchý. V mesíci januáru nebylo ani snehu i zima lahodná, krome dne 30. januára hrúza snehu se navalilo. Ten jenž toto psal byl v ten čas na panské stolici v Hnúšti a když 31. januára do Ratkové – pro skončení transaktívy strany Forova s pánem w:u: Hanway Lászlovom a Šándor Ferencom vrátiti se chtel, v tú noc napadnul ten velký sneh, tak, že na žádny spúsob krome pešo v tom velkém snehu - prepružíce a prechladnúce nad vše své údy do lámaniny padnul a za puldruha roka nejvíc na posteli svuj život útrpne trávil... sneh ten veliký po kuse se topil... Marec byl mokrý a tak i blata mnoho... máj tak zimný, že i hory i stromy i vinice pomrzli, i stromy druhýkrát se pukali...“
„Rok 1840 byl dost útrpný... v januári zima rostla a byla kletá, - štestí bylo, že bylo velmi málo snehu jináče a snád i v chyžach by lidé byli mrzli. Dne 23. jauára se oteplilo a porád teplejši bylo až na podivu - dne 4. febrára až velké blato bylo, takže deputácia meská na Balog na panskú stolicu chodíc takmer v blate zastála - myslel každý, že proroctví záhradníka se splní. Totižto jeden starý záhradník v Pešti prorokoval, že tohto roku budú v marcu stromove kvitnút, v maji zrno zret, v júniusu celkom se skončí žetva a rok bude velice hojný. Ale bohužel toto se nesplnilo, ba naopak vypadlo.
„Rok 1845 - január a február byl volný, zima lahodná, když i kus ulapila hned popustila. Nejvetší zima byla po Matejovi a v marciusu. Na Zelený čtvrtek (20. marec) hrúza snehu se navalilo, na Velký pátek sme se sánkali a vúbec v marcu byla do 12-ého cifrovaná sánkovica...“
Ak som sa odhodlal zacitovať čosi z retrospektív priam dvestoročných z priamych zápisov citlivého bezprostredného pozorovateľa klímy na našom území v regióne Gemera, tak len preto, že všetci sme účastní takisto diania v klimatických pomeroch globálnych aj regionálnych. Prenášanie empírie skúsenostného z minula a aplikovanie pre prognózovanie do budúcnosti je téma veľmi zložitá, výskum komplikovaný, ďaleko nad rámec zmyslami detekovanej ľudskej percepcie či skúsenosti. Nie v neposlednom rade chcel som oživiť portrét tohto mne sympatického muža pohľadom do sfér jeho záujmu v širšej škále nepatriacej do jeho pôsobnosti striktne pracovnej. Použité poznámky sú len nevyhnutným torzom či fragmentom iste z už neexistujúcich iných poznámok z lokality Gemera – Ratkovej, kde pôsobil a kde je i pochovaný Ján Márton.
Miroslav Ďurinda
Košice, január 2014
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.