Drienčanských (Dereczéniovcov).  Dodajme, že tento pôvodný donačný dokument bol rozhodnutím kráľa –  rímskeho cisára Žigmunda Luxemburského. Toho istého,  ktorý v roku 1415 podpísal „glejt“ - sprievodný list o ochrane Jána Husa pri jeho ceste na snem do Kostnice, ktorý ho však  nezachránil a majster Ján Hus bol upálený. Táto udalosť dala vznik husitskému hnutiu v Čechách s dôsledkami vojen v celej strednej Európe (dokončím myšlienku len dodatkom, že zvyšky husitských vojsk neskôr ako „bratrícke voje“ prenikli i do gemerských končín a vytvorili predpoklad pre vznik husitského náboženského učenia, ktoré neskoršie priaznivo ovplyvnilo vznik evanjelickej cirkvi nielen v Ratkovej, Gemeri, ale aj na Slovensku). Taktiež zopakujem známe, že Ratková vznikla už v prvej polovici 13. storočia, ako aj niektoré iné osady v tomto regióne a 600. výročie prvej písomnej zmienky, ktorú Ratková za pár dní slávnostne oslávi je len písomným dokladom starej historickej písomnej reality dokumentu. Mám úctu a rešpekt pred dávnymi  autentickými zápismi v listinách. Vnímam v nich osoby - osobnosti, deje - udalosti, ktoré pozitívne alebo negatívne limitovali osudy ľudí - národov, uvažovanie či postoje. Skláňam sa pred čírou históriou neovplyvňovanou ideologicky, tak ako pred vlastnými spomienkami na to, čo sme  prežili a o ktorých priezračnosti či rýdzosti všetko nespochybniteľne vieme len my sami.  Pozornosť záujemcov o históriu Ratkovej upriamujem na niektoré články, ktoré boli na stránkach Maj Gemer publikované výberovo bez chronológie poradia, o ktorých som sa domnieval, že môžu byť príťažlivou témou. S týmto zámerom prikladám i xerokópiu prepisu pôvodného 600-ročného zápisu, ktorý v dokumente enumeruje i okolité dedinky regiónu, ktoré sú objektom donačného rozhodnutia panovníka z roku 1413.
Obdobie účinkovania ratkovského farára Ondreja Šmála len čiastočne perlustrované si zaslúži i pri tejto príležitosti  pozornosť, aj keď som sa k nemu už opakovane vracal. Ale nejde len o neho. Každé meno, každá udalosť, ktorú ktokoľvek z dávnej histórie zaznamenal stojí za to, aby nezapadla prachom nezáujmu, ak kohosi podnietila k tomu, že ju položil na papier. Len zopakujem, že Ondrej Šmál z protokolov „Bratstva gemerskej evanjelickej cirkvi“ vyextrahoval všetkých evanjelických a. v. farárov od vzniku až do konca svojho pôsobenia (smrti) v tomto cirkevnom zbore, podobne z toho samého prameňa i všetkých učiteľov (rektorov, správcov) evanjelickej ratkovskej školy i s krátkymi biografickými údajmi, richtárov mesta Ratková od r. 1720 a iné zaujímavé dobové historické údaje vtedajšieho mestečka a cirkvi. V tejto polohe, nazvime to nie presne “kronikára“, s týmito postulátmi pokračovali v jeho šľapajách ďalší traja ratkovskí kňazi - Michal Szinovic, Michal Koroni a Samuel Bradovka - až do r. 1848.  Ešte pred nimi  učiteľ Georgius Molitoris (Wozár), ktorý pôsobil v Ratkovej od r. 1709 do r. 1725 evidoval formou „kronikárskych záznamov“ situáciu v Ratkovej po prvom požiari z r. 1692, najmä čo sa týka znovuvybudovania zničeného chrámu. Vyhľadal mená pôsobiacich richtárov v Ratkovej od r. 1692 až do r. 1720 (než bol vypovedaný do vyhnanstva). Nesmieme zabudnúť na úradníka ratkovského slúžnovského úradu a neskoršieho advokáta mestečka Jána Martinusa, ktorý skoro chronologicky evidoval z nadhľadu dianie v tomto regióne a nielen v Ratkovej. O menách obyvateľov starej Ratkovej – poplatníkov daní od r. 1499 až skoro do konca 18. storočia nám zase zanechal maďarský historik Ila Bálint. Na dokumenty, z ktorých sa mnohé stratili pri dvoch zničujúcich požiaroch a na to, čo sa zachránilo, nadviazal oficiálny kronikár mesta Ratkovej - učiteľ Ondrej Gallay, ktorý metodicky zodpovedne vykonával túto funkciu od r. 1935 až do r. 1946. Z pohľadu mestečka Ratkovej je zodpovedne poctivé spomenúť mená nasledujúcich kronikárov už po druhej svetovej vojne, vzdelaných a metodicky odborne vedených. Pri príležitosti osláv výročia prvej zmienky o Ratkovej si to zaslúžia, pretože len „litera scripta manet“ - len napísané pretrvá. Spomienky sú poznačené prvkami subjektivity, kronika bez predpojatosti ideologicko-politicky nezneužitá referuje, nehodnotí, ale predkladá fakty – „padni komu padni“ - vtedy je pravým “zlatom šitá“. Po roku 1946 kronikármi v chronologickom poradí boli: Ján Klincko, učiteľ; Júlia Tomečková, učiteľka; Vojtech Herich, učiteľ; Ružena Čáková, učiteľka; Iveta Ulická, učiteľka; Ján Bystran, lesník; Ing. Vladimír Sucháč, učiteľ; Vlasta Sucháčová, vychovávateľka od r. 1987 dodnes. Veľmi presný diferencovaný menovitý zoznam mien remeselníkov Ratkovej v prvej polovici 20. storočia zanechal v dokumte ratkovský rodák JUDr. Ľudovít Levko.
Článok je len skromným návratom do ratkovskej histórie, príspevkom k aktuálnym ratkovským udalostiam, ako aj dôvodom na „nezabúdanie“ na tých, ktorí beh plynutia ratkovského času zanechali nám,  svojim potomkom v dokumentoch akéhokoľvek druhu.

 

Miroslav Ďurinda,
Košice, júl 2013

Poznámka: Dedinky a osady novej donácie sú vymenované v maďarčine - nie všetky sa mi podarilo identifikovať a preložiť do slovenčiny: Nižné a Vyšné Padarovce, Nižná a Vyšná Pápča, Teplý Vrch, Lukovištia, Lehotka, Babinec, Stráňa, Hrušovo, Striežovce, Kyjatice, Polom, Poproč, Potok, Rovné, Lipovec, Ratkovská Zdychava, Zlatyňa, Hrlica, Bystré, Ploské, Ratková, Sása, Lehota, Rybník, Španie Pole, Baratica, Hostišovce – medzi riekami Turiec a Rimava až po Čiernu Horu...
V prílohe xerokópia prepisu pôvodného dokumentu z publikácie maďarského štátneho archívu listín z doby Žigmunda, ako aj xerokópia v maďarsko-latinskej edovanej podobe po redakčnej úprave autora - Borsa Iván.   
M. Ď.

{jcomments on}