Opakujme len to, o čom sme sa už zmienili v predchádzajúcich článkoch - že dianie, či udalosti v mestečku Ratková v rokoch, ktoré je možno reprodukovať z fragmentov zachovaných poznámok známych či neznámych autorov, sa dá vnímať len v spojení oboch spolu a navzájom prepletených – cirkevného a mestského v období rokov konca 17. storočia a priam až do rokov meruôsmych 19. storočia a čiastočne s presahom až do obdobia konca Prvej svetovej vojny (1914-1918), kedy mestečko sa ešte honosilo „štatútom mesta“ (zemepanského) s úradom okresného slúžnovského sídla. To bol osud i iných menších miest na Slovensku a s latinským „repetitio est mater studiorum“ len nostalgicky ošetrime a potvrďme spomienky rarefikovane dožívajúcich potomkov ratkovských mešťanov – pár seniorov, ktorí na tento anachronický „štatút mesta“ zabudli rezignovať. Doložme súčasne, že ideové dianie tých čias, o ktorých hovoríme, bolo ukotvené v cirkvi na pietizme – reformačnom evanjelickom hnutí na platforme „citovej zbožnosti“. Z Nemecka ho donášali (i do Ratkovej) všetci tam študujúci a v Ratkovej účinkujúci kňazi - Ondrej Šmál (1706-1766), ale i Michal Sinovic (1732-1792). Trošku neskoršie Farár Michal Sinovic (3.11.1732 - 24.4.1796) pôsobil v Ratkovej relatívne krátko - necelých 10 rokov (1767-1775). Jeho biografia je odbornej verejnosti známa i jeho postavenie neskôr: cirkevný hodnostár - superintendent. Bol i literárne činný. Napriek tomu dokladám jeho vlastnou rukou písaný životopis z titulu autentičnosti - píše: „Ja, který doplnuji v pánu zesnulého pána seniora Schmála narozen sem v cisárskem banskem meste Bystrici roku 1732 dne 3. nov. z p. otce vážneho muže Michalae Sinovicz ve stejne a masare oznámeného mesta, p. matky pak šlechetné matrony Suzany Hiblerin. Až do 20. roku života učil sem se u mich rodiču, potom za tri leta v Prešporku, naposledy s milostivým privolením její jasnosti cisárské ve Witemberku za
tri leta. Po navracení se do vlasti byl sem informatorem vysoce urozeného pána, pána Csemiczky Gábora slavné stolici neogradské vice-išpána dvoch mladých pánu. Odtud povolán sem za rektora do tohto mestečka našho Ratkove. Ale ponevádž tú vynimkú od predoznámeného pána byl sem propušten, abych kdykoli mne bude jeho vysoce urozena milost pohledávati opet se navrátil. Stalo se, že po 8 týdných z cirkve pána tohto knez urozený nekdy a horlivý muž blahoslavene dokonal, na kterého místo ja povolan sem r. 1759 dne 2. aprile.V cirkvi tak pracoval sem pod ochranu nejvyššího tri celé roky. Odtud povolán sem totiž do cirkvi velmi obšírne Szudiczké všech u velikém pronasledovaní (nebo za ten čas cirkev táto dve inquisitii znesti musela a velmi težce po tvrdé sentencii Rady královské, z materinské milosti cisárské ostala) pet celých roku sem pracoval. A ačkoli povolan sem byl do cirkvi Cinkotskej, Struhárskej, dvakrát do Krtíšskej, trikrát do Dolno-Strehovskej, Siráckej, Nitro-Strehovskej, však se líbilo pánu Bohu opet odkud sem byl vyšel, totiž do Ratkove se navrátiti. Stalo se to Roku 1767. Dne 1. Na to v této cirkvi pracujíc povolán sem byl do cirkve Sent-Peterskej, Klenovskej, Rima-Banskej, Pozdišovskej v Zemplinskej stolici, Aszodskej.“
Predsa odišiel, čo jeho nástupca farár Fridrich Koroni uzatvára takto: „Naposledy však predce pro mnohé a mdlému jeho telu jak sám pravil neznesitedlné práce milú cirkev ratkovskú zanechal a se dne 24. apr. anno 1775. do cirkve Garamsetskej v slávné stolici Zvolenské ležící, odebral. Svých milých posluchaču miloval a on opet od nich milovan byl. Byl sebe i stáda od Krista zvereného pilný. Byl ve svem živote trpelivý. Kristus arci pastyr jeho, ráč pri nem i v cirkvi té, do které se odebral vyplniti láskave to co k svým milým učedlníkum, u Matts. 28/20, povedel: Ja s vami jsem.“
V čom zostalo účinkovanie kňaza Sinovica významné i pre vtedajšie mestečko? A čo nám ponúka retrográdny „historizujúco aktualizovaný pohľad“ pre súčasníka? Zanechal menný zoznam jednotlivých rektorov vtedajšej cirkevnej latinskej školy, aj so stručnou biografickou i osobnostnou charakteristikou, ktorí pôsobili za jeho účinkovania v Ratkovej (to bude predmetom inej témy). Taktiež zanechal menný zoznam pôsobiacich ratkovských richtárov a vicerichtárov pôsobiacich v rokoch 1766 - 1775 v mestečku (tiež bude predmetom inej témy). Zostal po ňom autentický opis listiny - latinsky písaného dokumentu Františka Rákociho z 3. Októbra 1770 - konkrétne menovaným ratkovským mešťanom, ktorý bol uložený v archíve mestečka a pri požiari r. 1827 bol pravdepodobne zničený. Opis dokumentu označený Sinovicovou rukou - LS (Locus sigilli) - bol publikovaný na stránke Maj Gemer autorom (M.Ď.) pod názvom: „Z 
histórie starej Ratkovej - vzťah kniežacieho rodu Rákocziovcov“. Za jeho účinkovania sa realizovali rôzne rekonštrukčné práce v chráme vo vzájomnej spolupráci a podpore s cechmi. Bola postavená nová cirkevná škola - fragment zápisu prikladám na obrázku v kópii – text ešte stále písaný v štýle „náboženského pietizmu“ hovorí o dokončení stavby školy s účasťou mesta väčšou a s participáciou cirkvi menšou. Fragment textu v slovakizovanej bibličtine písaný švabachom niekým neidentifikovateľným - pravdepodobne rektorom školy prikladám: “... v tom zmyslu tedy snažne pečujúci o známost dítek svých, spolusprávcove cirkvi, mesta našeho, umínili školy na míste obecnem, jednu pro pána rechtora a cvičení dítek, druhou pro p. organistu a učení dítek vystaviti. Aby dítky v stavu mladem k mravum kresťanským a poznaní Boha jakožto Stvoritele svého svuj zrúst brali. Dílo pak nákladkem z částky toliko cirkevným, zvetší stránky meskym z milosti Boha Otce nebeského dokonano jest roku 1767. Za času na ten čas dobre zasluženého muže p. rechtora Joan Schmális, p. organistu Andre Hlobecsja. P. Richtaru na ten čas jakožto: Georg Hrvolis, Joan Simko. Kostolníku: Joan Klinczko, Andre Tunak.
Nakoniec, doložme z historiografie, biografie a bibliografie známe: Michal Sinovic bol náboženským spisovateľom, cirkevným hodnostárom, prefesorom na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, superintendentom banského dištriktu. Autorom teologickej dizertácie, autorom pohrebných kázní (pri príležitosti smrti cisára Jozefa II. a Leopolda II.), ktoré boli i vydané.
Text témy aspoň čiastotočne zastrešuje určité obdobie ratkovskej cirkevno - mestskej histórie, hovorí o harmonickom vzájomnom vzťahu administratívy cirkevnej a samosprávy mestečka, zanecháva konkrétne údaje zaujímavé z titulu regionálnej biografie či historiografie z pera ďalšieho ratkovského farára Michala Sinovica.
Miroslav Ďurinda
Košice, 14. februára 2014
FOTOREPORTÁŽ ĽUDOVÍTA ČERNOKA Z OSLÁV 600 ROKOV RATKOVEJ
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).