Opakujme len to, o čom sme sa už zmienili v predchádzajúcich článkoch - že dianie, či udalosti v mestečku Ratková v rokoch, ktoré je možno reprodukovať z fragmentov zachovaných poznámok známych či neznámych autorov, sa dá vnímať len v spojení oboch spolu a navzájom prepletených – cirkevného a mestského v období rokov konca 17. storočia a priam až do rokov meruôsmych 19. storočia a čiastočne s presahom až do obdobia konca Prvej svetovej vojny (1914-1918), kedy mestečko sa ešte honosilo „štatútom mesta“ (zemepanského) s úradom okresného slúžnovského sídla. To bol osud i iných menších miest na Slovensku a s latinským „repetitio est mater studiorum“ len nostalgicky ošetrime a potvrďme spomienky rarefikovane dožívajúcich potomkov ratkovských mešťanov – pár seniorov, ktorí na tento anachronický „štatút mesta“ zabudli rezignovať. Doložme súčasne, že ideové dianie tých čias, o ktorých hovoríme, bolo ukotvené v cirkvi na pietizme – reformačnom evanjelickom hnutí na platforme „citovej zbožnosti“. Z Nemecka ho donášali (i do Ratkovej) všetci tam študujúci a v Ratkovej účinkujúci kňazi - Ondrej Šmál (1706-1766), ale i Michal Sinovic (1732-1792). Trošku neskoršie Farár Michal Sinovic (3.11.1732 - 24.4.1796) pôsobil v Ratkovej relatívne krátko - necelých 10 rokov (1767-1775). Jeho biografia je odbornej verejnosti známa i jeho postavenie neskôr: cirkevný hodnostár - superintendent. Bol i literárne činný. Napriek tomu dokladám jeho vlastnou rukou písaný životopis z titulu autentičnosti - píše: „Ja, který doplnuji v pánu zesnulého pána seniora Schmála narozen sem v cisárskem banskem meste Bystrici roku 1732 dne 3. nov. z p. otce vážneho muže Michalae Sinovicz ve stejne a masare oznámeného mesta, p. matky pak šlechetné matrony Suzany Hiblerin. Až do 20. roku života učil sem se u mich rodiču, potom za tri leta v Prešporku, naposledy s milostivým privolením její jasnosti cisárské ve Witemberku za
tri leta. Po navracení se do vlasti byl sem informatorem vysoce urozeného pána, pána Csemiczky Gábora slavné stolici neogradské vice-išpána dvoch mladých pánu. Odtud povolán sem za rektora do tohto mestečka našho Ratkove. Ale ponevádž tú vynimkú od predoznámeného pána byl sem propušten, abych kdykoli mne bude jeho vysoce urozena milost pohledávati opet se navrátil. Stalo se, že po 8 týdných z cirkve pána tohto knez urozený nekdy a horlivý muž blahoslavene dokonal, na kterého místo ja povolan sem r. 1759 dne 2. aprile.V cirkvi tak pracoval sem pod ochranu nejvyššího tri celé roky. Odtud povolán sem totiž do cirkvi velmi obšírne Szudiczké všech u velikém pronasledovaní (nebo za ten čas cirkev táto dve inquisitii znesti musela a velmi težce po tvrdé sentencii Rady královské, z materinské milosti cisárské ostala) pet celých roku sem pracoval. A ačkoli povolan sem byl do cirkvi Cinkotskej, Struhárskej, dvakrát do Krtíšskej, trikrát do Dolno-Strehovskej, Siráckej, Nitro-Strehovskej, však se líbilo pánu Bohu opet odkud sem byl vyšel, totiž do Ratkove se navrátiti. Stalo se to Roku 1767. Dne 1. Na to v této cirkvi pracujíc povolán sem byl do cirkve Sent-Peterskej, Klenovskej, Rima-Banskej, Pozdišovskej v Zemplinskej stolici, Aszodskej.“
Predsa odišiel, čo jeho nástupca farár Fridrich Koroni uzatvára takto: „Naposledy však predce pro mnohé a mdlému jeho telu jak sám pravil neznesitedlné práce milú cirkev ratkovskú zanechal a se dne 24. apr. anno 1775. do cirkve Garamsetskej v slávné stolici Zvolenské ležící, odebral. Svých milých posluchaču miloval a on opet od nich milovan byl. Byl sebe i stáda od Krista zvereného pilný. Byl ve svem živote trpelivý. Kristus arci pastyr jeho, ráč pri nem i v cirkvi té, do které se odebral vyplniti láskave to co k svým milým učedlníkum, u Matts. 28/20, povedel: Ja s vami jsem.“
V čom zostalo účinkovanie kňaza Sinovica významné i pre vtedajšie mestečko? A čo nám ponúka retrográdny „historizujúco aktualizovaný pohľad“ pre súčasníka? Zanechal menný zoznam jednotlivých rektorov vtedajšej cirkevnej latinskej školy, aj so stručnou biografickou i osobnostnou charakteristikou, ktorí pôsobili za jeho účinkovania v Ratkovej (to bude predmetom inej témy). Taktiež zanechal menný zoznam pôsobiacich ratkovských richtárov a vicerichtárov pôsobiacich v rokoch 1766 - 1775 v mestečku (tiež bude predmetom inej témy). Zostal po ňom autentický opis listiny - latinsky písaného dokumentu Františka Rákociho z 3. Októbra 1770 - konkrétne menovaným ratkovským mešťanom, ktorý bol uložený v archíve mestečka a pri požiari r. 1827 bol pravdepodobne zničený. Opis dokumentu označený Sinovicovou rukou - LS (Locus sigilli) - bol publikovaný na stránke Maj Gemer autorom (M.Ď.) pod názvom: „Z 
histórie starej Ratkovej - vzťah kniežacieho rodu Rákocziovcov“. Za jeho účinkovania sa realizovali rôzne rekonštrukčné práce v chráme vo vzájomnej spolupráci a podpore s cechmi. Bola postavená nová cirkevná škola - fragment zápisu prikladám na obrázku v kópii – text ešte stále písaný v štýle „náboženského pietizmu“ hovorí o dokončení stavby školy s účasťou mesta väčšou a s participáciou cirkvi menšou. Fragment textu v slovakizovanej bibličtine písaný švabachom niekým neidentifikovateľným - pravdepodobne rektorom školy prikladám: “... v tom zmyslu tedy snažne pečujúci o známost dítek svých, spolusprávcove cirkvi, mesta našeho, umínili školy na míste obecnem, jednu pro pána rechtora a cvičení dítek, druhou pro p. organistu a učení dítek vystaviti. Aby dítky v stavu mladem k mravum kresťanským a poznaní Boha jakožto Stvoritele svého svuj zrúst brali. Dílo pak nákladkem z částky toliko cirkevným, zvetší stránky meskym z milosti Boha Otce nebeského dokonano jest roku 1767. Za času na ten čas dobre zasluženého muže p. rechtora Joan Schmális, p. organistu Andre Hlobecsja. P. Richtaru na ten čas jakožto: Georg Hrvolis, Joan Simko. Kostolníku: Joan Klinczko, Andre Tunak.
Nakoniec, doložme z historiografie, biografie a bibliografie známe: Michal Sinovic bol náboženským spisovateľom, cirkevným hodnostárom, prefesorom na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, superintendentom banského dištriktu. Autorom teologickej dizertácie, autorom pohrebných kázní (pri príležitosti smrti cisára Jozefa II. a Leopolda II.), ktoré boli i vydané.
Text témy aspoň čiastotočne zastrešuje určité obdobie ratkovskej cirkevno - mestskej histórie, hovorí o harmonickom vzájomnom vzťahu administratívy cirkevnej a samosprávy mestečka, zanecháva konkrétne údaje zaujímavé z titulu regionálnej biografie či historiografie z pera ďalšieho ratkovského farára Michala Sinovica.
Miroslav Ďurinda
Košice, 14. februára 2014
FOTOREPORTÁŽ ĽUDOVÍTA ČERNOKA Z OSLÁV 600 ROKOV RATKOVEJ
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.