Farár Michal Sinovic (3.11.1732 - 24.4.1796) pôsobil v Ratkovej relatívne krátko - necelých 10 rokov (1767-1775). Jeho biografia je odbornej verejnosti známa i jeho postavenie neskôr: cirkevný hodnostár - superintendent. Bol i literárne činný. Napriek tomu dokladám jeho vlastnou rukou písaný životopis z titulu autentičnosti - píše: „Ja, který doplnuji v pánu zesnulého pána seniora Schmála narozen sem v cisárskem banskem meste Bystrici roku 1732 dne 3. nov. z p. otce vážneho muže Michalae Sinovicz ve stejne a masare oznámeného mesta, p. matky pak šlechetné matrony Suzany Hiblerin. Až do 20. roku života učil sem se u mich rodiču, potom za tri leta v Prešporku, naposledy s milostivým privolením její jasnosti cisárské ve Witemberku za
tri leta. Po navracení se do vlasti byl sem informatorem vysoce urozeného pána, pána Csemiczky Gábora slavné stolici neogradské vice-išpána dvoch mladých pánu. Odtud povolán sem za rektora do tohto mestečka našho Ratkove. Ale ponevádž tú vynimkú od predoznámeného pána byl sem propušten, abych kdykoli mne bude jeho vysoce urozena milost pohledávati opet se navrátil. Stalo se, že po 8 týdných z cirkve pána tohto knez urozený nekdy a horlivý muž blahoslavene dokonal, na kterého místo ja povolan sem r. 1759 dne 2. aprile.V cirkvi tak pracoval sem pod ochranu nejvyššího tri celé roky. Odtud povolán sem totiž do cirkvi velmi obšírne Szudiczké všech u velikém pronasledovaní (nebo za ten čas cirkev táto dve inquisitii znesti musela a velmi težce po tvrdé sentencii Rady královské, z materinské milosti cisárské ostala) pet celých roku sem pracoval. A ačkoli povolan sem byl do cirkvi Cinkotskej, Struhárskej, dvakrát do Krtíšskej, trikrát do Dolno-Strehovskej, Siráckej, Nitro-Strehovskej, však se líbilo pánu Bohu opet odkud sem byl vyšel, totiž do Ratkove se navrátiti. Stalo se to Roku 1767. Dne 1. Na to v této cirkvi pracujíc povolán sem byl do cirkve Sent-Peterskej, Klenovskej, Rima-Banskej, Pozdišovskej v Zemplinskej stolici, Aszodskej.“
Predsa odišiel, čo jeho nástupca farár Fridrich Koroni uzatvára takto: „Naposledy však predce pro mnohé a mdlému jeho telu jak sám pravil neznesitedlné práce milú cirkev ratkovskú zanechal a se dne 24. apr. anno 1775. do cirkve Garamsetskej v slávné stolici Zvolenské ležící, odebral. Svých milých posluchaču miloval a on opet od nich milovan byl. Byl sebe i stáda od Krista zvereného pilný. Byl ve svem živote trpelivý. Kristus arci pastyr jeho, ráč pri nem i v cirkvi té, do které se odebral vyplniti láskave to co k svým milým učedlníkum, u Matts. 28/20, povedel: Ja s vami jsem.“
V čom zostalo účinkovanie kňaza Sinovica významné i pre vtedajšie mestečko? A čo nám ponúka retrográdny „historizujúco aktualizovaný pohľad“ pre súčasníka? Zanechal menný zoznam jednotlivých rektorov vtedajšej cirkevnej latinskej školy, aj so stručnou biografickou i osobnostnou charakteristikou, ktorí pôsobili za jeho účinkovania v Ratkovej (to bude predmetom inej témy). Taktiež zanechal menný zoznam pôsobiacich ratkovských richtárov a vicerichtárov pôsobiacich v rokoch 1766 - 1775 v mestečku (tiež bude predmetom inej témy). Zostal po ňom autentický opis listiny - latinsky písaného dokumentu Františka Rákociho z 3. Októbra 1770 - konkrétne menovaným ratkovským mešťanom, ktorý bol uložený v archíve mestečka a pri požiari r. 1827 bol pravdepodobne zničený. Opis dokumentu označený Sinovicovou rukou - LS (Locus sigilli) - bol publikovaný na stránke Maj Gemer autorom (M.Ď.) pod názvom: „Z
histórie starej Ratkovej - vzťah kniežacieho rodu Rákocziovcov“. Za jeho účinkovania sa realizovali rôzne rekonštrukčné práce v chráme vo vzájomnej spolupráci a podpore s cechmi. Bola postavená nová cirkevná škola - fragment zápisu prikladám na obrázku v kópii – text ešte stále písaný v štýle „náboženského pietizmu“ hovorí o dokončení stavby školy s účasťou mesta väčšou a s participáciou cirkvi menšou. Fragment textu v slovakizovanej bibličtine písaný švabachom niekým neidentifikovateľným - pravdepodobne rektorom školy prikladám: “... v tom zmyslu tedy snažne pečujúci o známost dítek svých, spolusprávcove cirkvi, mesta našeho, umínili školy na míste obecnem, jednu pro pána rechtora a cvičení dítek, druhou pro p. organistu a učení dítek vystaviti. Aby dítky v stavu mladem k mravum kresťanským a poznaní Boha jakožto Stvoritele svého svuj zrúst brali. Dílo pak nákladkem z částky toliko cirkevným, zvetší stránky meskym z milosti Boha Otce nebeského dokonano jest roku 1767. Za času na ten čas dobre zasluženého muže p. rechtora Joan Schmális, p. organistu Andre Hlobecsja. P. Richtaru na ten čas jakožto: Georg Hrvolis, Joan Simko. Kostolníku: Joan Klinczko, Andre Tunak.
Nakoniec, doložme z historiografie, biografie a bibliografie známe: Michal Sinovic bol náboženským spisovateľom, cirkevným hodnostárom, prefesorom na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, superintendentom banského dištriktu. Autorom teologickej dizertácie, autorom pohrebných kázní (pri príležitosti smrti cisára Jozefa II. a Leopolda II.), ktoré boli i vydané.
Text témy aspoň čiastotočne zastrešuje určité obdobie ratkovskej cirkevno - mestskej histórie, hovorí o harmonickom vzájomnom vzťahu administratívy cirkevnej a samosprávy mestečka, zanecháva konkrétne údaje zaujímavé z titulu regionálnej biografie či historiografie z pera ďalšieho ratkovského farára Michala Sinovica.
Miroslav Ďurinda
Košice, 14. februára 2014
FOTOREPORTÁŽ ĽUDOVÍTA ČERNOKA Z OSLÁV 600 ROKOV RATKOVEJ
































Opakujme len to, o čom sme sa už zmienili v predchádzajúcich článkoch - že dianie, či udalosti v mestečku Ratková v rokoch, ktoré je možno reprodukovať z fragmentov zachovaných poznámok známych či neznámych autorov, sa dá vnímať len v spojení oboch spolu a navzájom prepletených – cirkevného a mestského v období rokov konca 17. storočia a priam až do rokov meruôsmych 19. storočia a čiastočne s presahom až do obdobia konca Prvej svetovej vojny (1914-1918), kedy mestečko sa ešte honosilo „štatútom mesta“ (zemepanského) s úradom okresného slúžnovského sídla. To bol osud i iných menších miest na Slovensku a s latinským „repetitio est mater studiorum“ len nostalgicky ošetrime a potvrďme spomienky rarefikovane dožívajúcich potomkov ratkovských mešťanov – pár seniorov, ktorí na tento anachronický „štatút mesta“ zabudli rezignovať. Doložme súčasne, že ideové dianie tých čias, o ktorých hovoríme, bolo ukotvené v cirkvi na pietizme – reformačnom evanjelickom hnutí na platforme „citovej zbožnosti“. Z Nemecka ho donášali (i do Ratkovej) všetci tam študujúci a v Ratkovej účinkujúci kňazi - Ondrej Šmál (1706-1766), ale i Michal Sinovic (1732-1792). Trošku neskoršie
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-