Erdély a rodina Galli. Z r. 1501 ako nový ďalší poplatníci daní sú mená: Nahel, Albertik, Benediktus, Varga. V neskoršom polstoročí sa prevažná časť mien týchto poplatníkov vytratila zo súpisov, počty obyvateľstva sa menili, pribúdali alebo upadali - boli to obdobia v priebehu okupácie veľkej časti Uhorska Turkami, dlhšieho obdobia striedania sa stavovských protihabsburských povstaní. Počet obyvateľov vzrástol až koncom 17. storočia, podstatne v 18. storočí. Prílev obyvateľov bol hlavne z okolitých dediniek. V rodovom (genealogickom) vyjadrení veľmi hlboko v storočiach sú ukotvené korene mien niektorých rodín Ratkovčanov. Všimnime si mená niektorých rodín, ktoré existovali v Ratkovej ešte i v prvej polovici minulého storočia (asi do r. 1950). Číslo za menom v zátvorke udáva, kedy sa meno prvýkrát vyskytlo v historickom kontexte zápisu: Levko (1573), Coch (1572), Mikuláš (1573), Tretiak (1572), Sucháč (1580), Lašán (1599), Koren (1603), Tokár (1633), Poprocký (1638), Sivák (1672), Černok (1673), Rácik (1675), Ďurinda (1678), Ostranský (1679), Klincko (1685), Galaj (1687), Izrael (1688). Mnohé mená – priezviská v súpisoch sú odvodené z pomenovania mesta, ale najviac z mena dediny, odkiaľ novousadlíci do Ratkovej prišli: Sucháč (zo začiatku uvádzaný ako Sušanský), Rákoši, Sirkovský, Hodejovský, Poprocký, Brádňan, Chyžňan, Repiský, Revúcky, Zdychavský, Muránsky, Kokavský, Krokavec, Spišák. Iné mená označujú krajinu, odkiaľ nositeľ mena prišiel alebo pochádzal: Moravec, Polák, Uhrín, Ollassi, Czech, Nemeth, Orosz. Iné mená v súpisoch daní nesú pečať toho, čím sa dotyčný zaoberal: Kováč, Čižmár, Hámornik, Haviar, Švec, Mlynár, Gajdoš, Súkeník, Pastír, Sitár, Tkáč, Tokár, Vapeník, Hrebenár, Barbier.
Pretože vôbec prvé sčítanie obyvateľstva v Uhorsku bolo až za panovania Jozefa II. v r. 1784 až 1785, mená obyvateľov platcov okrem urbariálnej dane dajú sa zistiť ako-tak i z evidencie cirkevných menoslovov poplatníkov (decima - dežma ) z roku 1742. Z počtu pozemkov, ktoré jednotlivé rodiny dedične obhospodarovali (nevlastnili!), desatinu úrody odovzdávali cirkevnej vrchnosti. Najskôr to bolo v naturáliách, neskôr v peniazoch. Počet poľnohospodárskej pôdy, ktorú jednotlivé rodiny užívali, hovorí o ekonomických možnostiach obyvateľov Ratkovej, ktorú mali popri skoro výlučne remeselníckom zamestnaní. Číslo za menom rodiny znamená počet dielov poľnohospodárskej pôdy, za ktorú rodina platila cirkevný desiatok: Almasy 2, Baran 1, Benko 1, Černok, 7, Černanský 4, Čižmárik 2, Dano 4, Dobis 17, Daniš 1, Ďurinda 11, Duda 1, Faluba 11, Gunda 1, Galiba 1, Hanes 1, Hrka 3, Havaš 9, Ivanko 5, Jankura 3, Kožár 6, Kováč 5, Klopan 6, Krajec 5, Klincko 4, Korenčík 4, Koreň 2, Kušnier 1, Lašán 3, Levko 2, Mikuláš 11, Mlynar 2, Majaš 1, Novák 1, Oloh 7, Pulíni 8, Pelech 4, Peter 1, Rácik 5, Revúcky 1, Rosík 3, Sitár 6, Sucháč 6, Šlosár 1, Šavel 1, Šebok 3, Vajda 5, Zirková 2.
Po stránke religiozity všetci Ratkovčania boli evanjelici slovenskej národnosti, čo bola prevažná väčšina obyvateľstva. Čo sa dotýka zamestnania, Ratkovčania skoro všetci boli remeselníci – v rôznych obdobiach 17. až prvej polovice 20. storočia rôzne diferencovaného charakteru. Pre zaujímavosť uvádzam frekvenciu rôznych remesiel u obyvateľov žijúcich v prvej polovici minulého storočia v Ratkovej, ktorí vyučení v jednotlivých profesiách tieto remeslá vykonávali, alebo už nevykonávali. Podľa aktuálnej situácie z polovice 20. storočia spracoval ratkovský rodák JUDr. Ľudovít Levko (1913-1995). Podávam len v absolútnych číslach: obuvníci (čižmári) 23, kožiari (garbiari) 8, stolári 9, krajčíri 5, tesári (mlynári) 15, mäsiari 7, pekári 4, kováči (zámočníci) 9, obchodníci 8, holiči 4, murári 3, kožušník 1, súkenici 3, kolári 2, remenár 1, klampiar 1.
Obyvatelia Ratkovej - mnohí z tých, ktorí sa v texte spomínajú a mnohí, ktorí v texte nie sú, ako aj ich potomkovia - zruční remeselníci vytvorili v minulosti predpoklady k materiálnemu a kultúrnemu povzneseniu mestečka. Len v takom príťažlivom prostredí mohli neskôr pôsobiť múdri a vzdelaní učitelia, cirkevné osobnosti vo funkcii kňazov, cieľavedomí richtári. K týmto sa môžeme bez hanby hlásiť, keď reflektujeme aktuálne ratkovské reálie.
Miroslav Ďurinda
Košice, november 2012
štvrtok, 06 december 2012 10:36
Z histórie starej Ratkovej: Prvými osadníkmi Ratkovej boli Slováci a Rusíni (Ruténi) Doporučený
Napísal(a) Miroslav Ďurinda
Zopakujme si už známe, historikmi doložené, že prvými osadníkmi Ratkovej boli Slováci a Rusíni (Ruténi), neskôr úplne prevládlo slovenské etnikum. Prvé písomné doklady o neanonymných Ratkovčanoch máme až z r. 1499 - pochádza zo súpisu mien platcov daní panských, v neskorších rokoch stoličných. Z r. 1499 sú to mená: Dyak, Nerer, Damianovicz, Lezecky, Nekhortawicz, Rusolka, Sevstojský, Synka, Zolabuk, Sator. V tomto roku sa popisujú i dve mená šľachtických rodín (nobilis):
Zverejnené v
Ratková


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a