Erdély a rodina Galli. Z r. 1501 ako nový ďalší poplatníci daní sú mená: Nahel, Albertik, Benediktus, Varga. V neskoršom polstoročí sa prevažná časť mien týchto poplatníkov vytratila zo súpisov, počty obyvateľstva sa menili, pribúdali alebo upadali - boli to obdobia v priebehu okupácie veľkej časti Uhorska Turkami, dlhšieho obdobia striedania sa stavovských protihabsburských povstaní. Počet obyvateľov vzrástol až koncom 17. storočia, podstatne v 18. storočí. Prílev obyvateľov bol hlavne z okolitých dediniek. V rodovom (genealogickom) vyjadrení veľmi hlboko v storočiach sú ukotvené korene mien niektorých rodín Ratkovčanov. Všimnime si mená niektorých rodín, ktoré existovali v Ratkovej ešte i v prvej polovici minulého storočia (asi do r. 1950). Číslo za menom v zátvorke udáva, kedy sa meno prvýkrát vyskytlo v historickom kontexte zápisu: Levko (1573), Coch (1572), Mikuláš (1573), Tretiak (1572), Sucháč (1580), Lašán (1599), Koren (1603), Tokár (1633), Poprocký (1638), Sivák (1672), Černok (1673), Rácik (1675), Ďurinda (1678), Ostranský (1679), Klincko (1685), Galaj (1687), Izrael (1688). Mnohé mená – priezviská v súpisoch sú odvodené z pomenovania mesta, ale najviac z mena dediny, odkiaľ novousadlíci do Ratkovej prišli: Sucháč (zo začiatku uvádzaný ako Sušanský), Rákoši, Sirkovský, Hodejovský, Poprocký, Brádňan, Chyžňan, Repiský, Revúcky, Zdychavský, Muránsky, Kokavský, Krokavec, Spišák. Iné mená označujú krajinu, odkiaľ nositeľ mena prišiel alebo pochádzal: Moravec, Polák, Uhrín, Ollassi, Czech, Nemeth, Orosz. Iné mená v súpisoch daní nesú pečať toho, čím sa dotyčný zaoberal: Kováč, Čižmár, Hámornik, Haviar, Švec, Mlynár, Gajdoš, Súkeník, Pastír, Sitár, Tkáč, Tokár, Vapeník, Hrebenár, Barbier.
Pretože vôbec prvé sčítanie obyvateľstva v Uhorsku bolo až za panovania Jozefa II. v r. 1784 až 1785, mená obyvateľov platcov okrem urbariálnej dane dajú sa zistiť ako-tak i z evidencie cirkevných menoslovov poplatníkov (decima - dežma ) z roku 1742. Z počtu pozemkov, ktoré jednotlivé rodiny dedične obhospodarovali (nevlastnili!), desatinu úrody odovzdávali cirkevnej vrchnosti. Najskôr to bolo v naturáliách, neskôr v peniazoch. Počet poľnohospodárskej pôdy, ktorú jednotlivé rodiny užívali, hovorí o ekonomických možnostiach obyvateľov Ratkovej, ktorú mali popri skoro výlučne remeselníckom zamestnaní. Číslo za menom rodiny znamená počet dielov poľnohospodárskej pôdy, za ktorú rodina platila cirkevný desiatok: Almasy 2, Baran 1, Benko 1, Černok, 7, Černanský 4, Čižmárik 2, Dano 4, Dobis 17, Daniš 1, Ďurinda 11, Duda 1, Faluba 11, Gunda 1, Galiba 1, Hanes 1, Hrka 3, Havaš 9, Ivanko 5, Jankura 3, Kožár 6, Kováč 5, Klopan 6, Krajec 5, Klincko 4, Korenčík 4, Koreň 2, Kušnier 1, Lašán 3, Levko 2, Mikuláš 11, Mlynar 2, Majaš 1, Novák 1, Oloh 7, Pulíni 8, Pelech 4, Peter 1, Rácik 5, Revúcky 1, Rosík 3, Sitár 6, Sucháč 6, Šlosár 1, Šavel 1, Šebok 3, Vajda 5, Zirková 2.
Po stránke religiozity všetci Ratkovčania boli evanjelici slovenskej národnosti, čo bola prevažná väčšina obyvateľstva. Čo sa dotýka zamestnania, Ratkovčania skoro všetci boli remeselníci – v rôznych obdobiach 17. až prvej polovice 20. storočia rôzne diferencovaného charakteru. Pre zaujímavosť uvádzam frekvenciu rôznych remesiel u obyvateľov žijúcich v prvej polovici minulého storočia v Ratkovej, ktorí vyučení v jednotlivých profesiách tieto remeslá vykonávali, alebo už nevykonávali. Podľa aktuálnej situácie z polovice 20. storočia spracoval ratkovský rodák JUDr. Ľudovít Levko (1913-1995). Podávam len v absolútnych číslach: obuvníci (čižmári) 23, kožiari (garbiari) 8, stolári 9, krajčíri 5, tesári (mlynári) 15, mäsiari 7, pekári 4, kováči (zámočníci) 9, obchodníci 8, holiči 4, murári 3, kožušník 1, súkenici 3, kolári 2, remenár 1, klampiar 1.
Obyvatelia Ratkovej - mnohí z tých, ktorí sa v texte spomínajú a mnohí, ktorí v texte nie sú, ako aj ich potomkovia - zruční remeselníci vytvorili v minulosti predpoklady k materiálnemu a kultúrnemu povzneseniu mestečka. Len v takom príťažlivom prostredí mohli neskôr pôsobiť múdri a vzdelaní učitelia, cirkevné osobnosti vo funkcii kňazov, cieľavedomí richtári. K týmto sa môžeme bez hanby hlásiť, keď reflektujeme aktuálne ratkovské reálie.
Miroslav Ďurinda
Košice, november 2012
štvrtok, 06 december 2012 10:36
Z histórie starej Ratkovej: Prvými osadníkmi Ratkovej boli Slováci a Rusíni (Ruténi) Doporučený
Napísal(a) Miroslav Ďurinda
Zopakujme si už známe, historikmi doložené, že prvými osadníkmi Ratkovej boli Slováci a Rusíni (Ruténi), neskôr úplne prevládlo slovenské etnikum. Prvé písomné doklady o neanonymných Ratkovčanoch máme až z r. 1499 - pochádza zo súpisu mien platcov daní panských, v neskorších rokoch stoličných. Z r. 1499 sú to mená: Dyak, Nerer, Damianovicz, Lezecky, Nekhortawicz, Rusolka, Sevstojský, Synka, Zolabuk, Sator. V tomto roku sa popisujú i dve mená šľachtických rodín (nobilis):
Zverejnené v
Ratková
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.