Novembrové dni po sviatkoch Všetkých svätých akoby prebiehali zaodeté v nostalgickom rúchu, pomaly plynúc k adventu. Doznieva v nich niečo, na čo sa dá už len spomínať, čo bývalo a už nikdy nebude. Akoby majestát neprítomnosti rozprestrel závoj len pomyselne možnej fyzickej dotknuteľnosti z minula. V podvedomí neprijateľné, ale nezmeniteľné. Už 60 rokov prichádzam k hrobom svojich najbližších. Rok, čo rok, nie vždy na sviatok Všetkých svätých, niekedy o niečo skôr, niekedy o niečo Ratkovský cintorín - existuje od r. 1707 - sa pomaly zapĺňa, reliéfy najstarších hrobov sa pomaly strácajú, stierajúc dávne hranice tušených hrobov akoby dávali neopakovateľný punc pocitu vzácnosti bývalým okamihom a chvíľam nenávratného času. Naozaj radšej bývam pri hroboch sám, keď je už menšia návštevnosť prichádzajúcich, kedy som bližšie tým pocitom, ktoré ma každoročne vedú na tieto miesta, kedy sa srdce osamote voľnejšie chveje, pocit ničoty, márnosti je prítulnejší, dá sa prijať a porozumieť mu, pokorná trpezlivosť a vyrovnanosť zvláda osudovú nevyhnutnosť. Cintorín dýcha akoby nadčasovým povzneseným tichom. Jesenné ovzdušie náchylné k zamysleniu.
A pritom stretám tu i iné zabudnuté obrazy, siluety postáv nie osobné, ale povedomé, z mysle nezmazané z dávnejšej i dávnej minulosti, z rieky odtečenej, ale nezabudnutej. Hroby, ku ktorým nikto blízky nechodí. V dolnej časti cintorína pristavím sa pri pomníku Františka Klempu, ktorý zomrel ako partizán pri prepade nemeckého auta neďaleko Ratkovej v decembri r. 1944 - jeho matka, pokiaľ žila, posielala spomienkový venček na jeho hrob, ale obec Ratková nezabúda na pietnu úctu pri jeho hrobe. Na jar r. 1919 neďaleko Ratkovej padol vojak Maďarskej republiky rád, už po vzniku Československej republiky. Ako chlapec poznal som jeho hrob, označený jednoduchým krížom bez mena. Nie, nikdy som na hrobe nevidel nijaký kvietok - dnes hrob už neviem identifikovať. Títo obaja, ale v rôznom časovom období, iste bojovali pre myšlienku „lepšieho ideálneho sveta“, podobného proletárskeho komunistického smerovania. Spomínam i na hroby troch nemeckých vojakov, ktorí ihneď po nútenej predčasnej maturite ako 17 roční boli odvelení na front. Sotva o tri roky starší ako ja, boli umiestnení v našom dvore - naivní chlapci, mali so sebou i šachové figúrky, večer sa prišli k nám zohriať a pozvali ma hrať šach. Na druhý deň šli na „patroĺu“ – doviezli ich mŕtvych, padli v boji s partizánmi pod Krokavou. Spomínam na najjednoduchší pohreb na ratkovskom cintoríne, s jednoduchým slovom farára (Ľudovít Balco), modlitbou a salvou z pušiek prítomnej nemeckej jednotky. Bolo to v januári 1945 (už boli exhumovaní). Tiež bojovali za “lepší svet“ s fašistickou ideológiou.
Spomínam ako chlapec na slávnostné odhalenie pamätnej tabule padlým v Prvej svetovej vojne (1914-1918), spolu 24 vojakov - ratkovských občanov (medzi nimi i môj starý otec po mame). Všetci bojovali za lepší svet, za záujmy Rakúsko-uhorskej monarchie. Udialo sa to 12. septembra 1937. Slávnostný prejav mal sirkovský farár Dr. Emil Makovický, prítomný bol ratkovský farár - senior Ján Hallát. Za účastníkov Prvej svetovej vojny prehovoril ratkovský učiteľ Ján Klincko. Kľúčik od kovanej ohrady okolo pamätníka býval u nás doma, mame som ako školáčik každú sobotu asistoval s čerstvými kvetmi pri pamätníku. Prechádzam prázdnym ratkovským námestím - skôr pustým. Nie, nie je ešte Všetkých svätých - až za pár dní. Koľko mojich pohľadov spočinulo na menách vygravírovaných na pamätnej tabuli od r. 1937? V nemom dojatí!
Niet alternatívnych scenárov, bezmocne sa oddávam rozjímaniu, kde postavy vchádzajú, odchádzajú, vracajú sa a je v tom veľa sklamaní a životy tých, ktorých duch neustále viedol k akémusi zápasu pre dosiahnutie akéhosi cieľa, prevažne fiktívneho, zdobia pomníky, pamätné tabule alebo zabudnuté jednoduché drevené kríže – tiež podľa aktuálnej ideológie. Prostredím vládne nehybnosť, krutá epika ako v neopätovanej láske, alebo v bezvýznamne potratenom čase. A prichádza mi na um pasáž o Ruži - rozprávke, ktorú napísala žiačka obecnej školy v Terste, volala sa Monica Favarettová - z jednej vzácnej knihy talianskeho literárneho vedca, románopisca a prekladateľa Claudia Magrisa „Dunaj“. Citujem z knihy: „Ruža bola šťastná. Zhodla sa so všetkými ostatnými kvetmi. Jedného dňa Ruža pocítila, že vädne a čoskoro umrie. Uvidela papierovú kvetinku a povedala jej - „ty si ale krásna ruža“ – „ale ja som len papierová“ odvetila táto - „lenže ja umieram, vieš?“ Potom ruža zomrela a viac neprevravela.“ Magris tento záblesk geniality tohto dievčaťa považuje za neopakovateľný prejav.
Nik nevie s čím umierajú ľudia, ktorí žili ovplyvnení vysnívanou ideou, nik nevie s čím umierajú ľudia, ktorým idea vedúca k smrti bola nanútená. Táto téma, tento text je i o nás, o čase, ktorý sme žili aj my a ešte viac naši predkovia.
Vtieravo ma oslovuje posledná strofa jedného z najväčších francúzskych básnikov, zakladateľa európskej moderny Charlesa Baudelaira z básne „Jesenný spev“
Čosi mi navráva, že poznám zvuky tieto,
Na rakvu dopadá kladivo náhlivé.
Pre koho? Jeseň je. Odchádza krátke leto
So zvukom tajomným umĺknuť na hline!
{gallery}obsah/ratkova/pomnik{/gallery}
Miroslav Ďurinda,
Košice, 24.11.2012
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.