Ratkovský cintorín - existuje od r. 1707 - sa pomaly zapĺňa, reliéfy najstarších hrobov sa pomaly strácajú, stierajúc dávne hranice tušených hrobov akoby dávali neopakovateľný punc pocitu vzácnosti bývalým okamihom a chvíľam nenávratného času. Naozaj radšej bývam pri hroboch sám, keď je už menšia návštevnosť prichádzajúcich, kedy som bližšie tým pocitom, ktoré ma každoročne vedú na tieto miesta, kedy sa srdce osamote voľnejšie chveje, pocit ničoty, márnosti je prítulnejší, dá sa prijať a porozumieť mu, pokorná trpezlivosť a vyrovnanosť zvláda osudovú nevyhnutnosť. Cintorín dýcha akoby nadčasovým povzneseným tichom. Jesenné ovzdušie náchylné k zamysleniu.
A pritom stretám tu i iné zabudnuté obrazy, siluety postáv nie osobné, ale povedomé, z mysle nezmazané z dávnejšej i dávnej minulosti, z rieky odtečenej, ale nezabudnutej. Hroby, ku ktorým nikto blízky nechodí. V dolnej časti cintorína pristavím sa pri pomníku Františka Klempu, ktorý zomrel ako partizán pri prepade nemeckého auta neďaleko Ratkovej v decembri r. 1944 - jeho matka, pokiaľ žila, posielala spomienkový venček na jeho hrob, ale obec Ratková nezabúda na pietnu úctu pri jeho hrobe. Na jar r. 1919 neďaleko Ratkovej padol vojak Maďarskej republiky rád, už po vzniku Československej republiky. Ako chlapec poznal som jeho hrob, označený jednoduchým krížom bez mena. Nie, nikdy som na hrobe nevidel nijaký kvietok - dnes hrob už neviem identifikovať. Títo obaja, ale v rôznom časovom období, iste bojovali pre myšlienku „lepšieho ideálneho sveta“, podobného proletárskeho komunistického smerovania. Spomínam i na hroby troch nemeckých vojakov, ktorí ihneď po nútenej predčasnej maturite ako 17 roční boli odvelení na front. Sotva o tri roky starší ako ja, boli umiestnení v našom dvore - naivní chlapci, mali so sebou i šachové figúrky, večer sa prišli k nám zohriať a pozvali ma hrať šach. Na druhý deň šli na „patroĺu“ – doviezli ich mŕtvych, padli v boji s partizánmi pod Krokavou. Spomínam na najjednoduchší pohreb na ratkovskom cintoríne, s jednoduchým slovom farára (Ľudovít Balco), modlitbou a salvou z pušiek prítomnej nemeckej jednotky. Bolo to v januári 1945 (už boli exhumovaní). Tiež bojovali za “lepší svet“ s fašistickou ideológiou.
Spomínam ako chlapec na slávnostné odhalenie pamätnej tabule padlým v Prvej svetovej vojne (1914-1918), spolu 24 vojakov - ratkovských občanov (medzi nimi i môj starý otec po mame). Všetci bojovali za lepší svet, za záujmy Rakúsko-uhorskej monarchie. Udialo sa to 12. septembra 1937. Slávnostný prejav mal sirkovský farár Dr. Emil Makovický, prítomný bol ratkovský farár - senior Ján Hallát. Za účastníkov Prvej svetovej vojny prehovoril ratkovský učiteľ Ján Klincko. Kľúčik od kovanej ohrady okolo pamätníka býval u nás doma, mame som ako školáčik každú sobotu asistoval s čerstvými kvetmi pri pamätníku. Prechádzam prázdnym ratkovským námestím - skôr pustým. Nie, nie je ešte Všetkých svätých - až za pár dní. Koľko mojich pohľadov spočinulo na menách vygravírovaných na pamätnej tabuli od r. 1937? V nemom dojatí!
Niet alternatívnych scenárov, bezmocne sa oddávam rozjímaniu, kde postavy vchádzajú, odchádzajú, vracajú sa a je v tom veľa sklamaní a životy tých, ktorých duch neustále viedol k akémusi zápasu pre dosiahnutie akéhosi cieľa, prevažne fiktívneho, zdobia pomníky, pamätné tabule alebo zabudnuté jednoduché drevené kríže – tiež podľa aktuálnej ideológie. Prostredím vládne nehybnosť, krutá epika ako v neopätovanej láske, alebo v bezvýznamne potratenom čase. A prichádza mi na um pasáž o Ruži - rozprávke, ktorú napísala žiačka obecnej školy v Terste, volala sa Monica Favarettová - z jednej vzácnej knihy talianskeho literárneho vedca, románopisca a prekladateľa Claudia Magrisa „Dunaj“. Citujem z knihy: „Ruža bola šťastná. Zhodla sa so všetkými ostatnými kvetmi. Jedného dňa Ruža pocítila, že vädne a čoskoro umrie. Uvidela papierovú kvetinku a povedala jej - „ty si ale krásna ruža“ – „ale ja som len papierová“ odvetila táto - „lenže ja umieram, vieš?“ Potom ruža zomrela a viac neprevravela.“ Magris tento záblesk geniality tohto dievčaťa považuje za neopakovateľný prejav.
Nik nevie s čím umierajú ľudia, ktorí žili ovplyvnení vysnívanou ideou, nik nevie s čím umierajú ľudia, ktorým idea vedúca k smrti bola nanútená. Táto téma, tento text je i o nás, o čase, ktorý sme žili aj my a ešte viac naši predkovia.
Vtieravo ma oslovuje posledná strofa jedného z najväčších francúzskych básnikov, zakladateľa európskej moderny Charlesa Baudelaira z básne „Jesenný spev“
Čosi mi navráva, že poznám zvuky tieto,
Na rakvu dopadá kladivo náhlivé.
Pre koho? Jeseň je. Odchádza krátke leto
So zvukom tajomným umĺknuť na hline!
{gallery}obsah/ratkova/pomnik{/gallery}
Miroslav Ďurinda,
Košice, 24.11.2012
{jcomments on}

































Novembrové dni po sviatkoch Všetkých svätých akoby prebiehali zaodeté v nostalgickom rúchu, pomaly plynúc k adventu. Doznieva v nich niečo, na čo sa dá už len spomínať, čo bývalo a už nikdy nebude. Akoby majestát neprítomnosti rozprestrel závoj len pomyselne možnej fyzickej dotknuteľnosti z minula. V podvedomí neprijateľné, ale nezmeniteľné. Už 60 rokov prichádzam k hrobom svojich najbližších. Rok, čo rok, nie vždy na sviatok Všetkých svätých, niekedy o niečo skôr, niekedy o niečo
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-