Ratkovský cintorín - existuje od r. 1707 - sa pomaly zapĺňa, reliéfy najstarších hrobov sa pomaly strácajú, stierajúc dávne hranice tušených hrobov akoby dávali neopakovateľný punc pocitu vzácnosti bývalým okamihom a chvíľam nenávratného času. Naozaj radšej bývam pri hroboch sám, keď je už menšia návštevnosť prichádzajúcich, kedy som bližšie tým pocitom, ktoré ma každoročne vedú na tieto miesta, kedy sa srdce osamote voľnejšie chveje, pocit ničoty, márnosti je prítulnejší, dá sa prijať a porozumieť mu, pokorná trpezlivosť a vyrovnanosť zvláda osudovú nevyhnutnosť. Cintorín dýcha akoby nadčasovým povzneseným tichom. Jesenné ovzdušie náchylné k zamysleniu.
A pritom stretám tu i iné zabudnuté obrazy, siluety postáv nie osobné, ale povedomé, z mysle nezmazané z dávnejšej i dávnej minulosti, z rieky odtečenej, ale nezabudnutej. Hroby, ku ktorým nikto blízky nechodí. V dolnej časti cintorína pristavím sa pri pomníku Františka Klempu, ktorý zomrel ako partizán pri prepade nemeckého auta neďaleko Ratkovej v decembri r. 1944 - jeho matka, pokiaľ žila, posielala spomienkový venček na jeho hrob, ale obec Ratková nezabúda na pietnu úctu pri jeho hrobe. Na jar r. 1919 neďaleko Ratkovej padol vojak Maďarskej republiky rád, už po vzniku Československej republiky. Ako chlapec poznal som jeho hrob, označený jednoduchým krížom bez mena. Nie, nikdy som na hrobe nevidel nijaký kvietok - dnes hrob už neviem identifikovať. Títo obaja, ale v rôznom časovom období, iste bojovali pre myšlienku „lepšieho ideálneho sveta“, podobného proletárskeho komunistického smerovania. Spomínam i na hroby troch nemeckých vojakov, ktorí ihneď po nútenej predčasnej maturite ako 17 roční boli odvelení na front. Sotva o tri roky starší ako ja, boli umiestnení v našom dvore - naivní chlapci, mali so sebou i šachové figúrky, večer sa prišli k nám zohriať a pozvali ma hrať šach. Na druhý deň šli na „patroĺu“ – doviezli ich mŕtvych, padli v boji s partizánmi pod Krokavou. Spomínam na najjednoduchší pohreb na ratkovskom cintoríne, s jednoduchým slovom farára (Ľudovít Balco), modlitbou a salvou z pušiek prítomnej nemeckej jednotky. Bolo to v januári 1945 (už boli exhumovaní). Tiež bojovali za “lepší svet“ s fašistickou ideológiou.
Spomínam ako chlapec na slávnostné odhalenie pamätnej tabule padlým v Prvej svetovej vojne (1914-1918), spolu 24 vojakov - ratkovských občanov (medzi nimi i môj starý otec po mame). Všetci bojovali za lepší svet, za záujmy Rakúsko-uhorskej monarchie. Udialo sa to 12. septembra 1937. Slávnostný prejav mal sirkovský farár Dr. Emil Makovický, prítomný bol ratkovský farár - senior Ján Hallát. Za účastníkov Prvej svetovej vojny prehovoril ratkovský učiteľ Ján Klincko. Kľúčik od kovanej ohrady okolo pamätníka býval u nás doma, mame som ako školáčik každú sobotu asistoval s čerstvými kvetmi pri pamätníku. Prechádzam prázdnym ratkovským námestím - skôr pustým. Nie, nie je ešte Všetkých svätých - až za pár dní. Koľko mojich pohľadov spočinulo na menách vygravírovaných na pamätnej tabuli od r. 1937? V nemom dojatí!
Niet alternatívnych scenárov, bezmocne sa oddávam rozjímaniu, kde postavy vchádzajú, odchádzajú, vracajú sa a je v tom veľa sklamaní a životy tých, ktorých duch neustále viedol k akémusi zápasu pre dosiahnutie akéhosi cieľa, prevažne fiktívneho, zdobia pomníky, pamätné tabule alebo zabudnuté jednoduché drevené kríže – tiež podľa aktuálnej ideológie. Prostredím vládne nehybnosť, krutá epika ako v neopätovanej láske, alebo v bezvýznamne potratenom čase. A prichádza mi na um pasáž o Ruži - rozprávke, ktorú napísala žiačka obecnej školy v Terste, volala sa Monica Favarettová - z jednej vzácnej knihy talianskeho literárneho vedca, románopisca a prekladateľa Claudia Magrisa „Dunaj“. Citujem z knihy: „Ruža bola šťastná. Zhodla sa so všetkými ostatnými kvetmi. Jedného dňa Ruža pocítila, že vädne a čoskoro umrie. Uvidela papierovú kvetinku a povedala jej - „ty si ale krásna ruža“ – „ale ja som len papierová“ odvetila táto - „lenže ja umieram, vieš?“ Potom ruža zomrela a viac neprevravela.“ Magris tento záblesk geniality tohto dievčaťa považuje za neopakovateľný prejav.
Nik nevie s čím umierajú ľudia, ktorí žili ovplyvnení vysnívanou ideou, nik nevie s čím umierajú ľudia, ktorým idea vedúca k smrti bola nanútená. Táto téma, tento text je i o nás, o čase, ktorý sme žili aj my a ešte viac naši predkovia.
Vtieravo ma oslovuje posledná strofa jedného z najväčších francúzskych básnikov, zakladateľa európskej moderny Charlesa Baudelaira z básne „Jesenný spev“
Čosi mi navráva, že poznám zvuky tieto,
Na rakvu dopadá kladivo náhlivé.
Pre koho? Jeseň je. Odchádza krátke leto
So zvukom tajomným umĺknuť na hline!
{gallery}obsah/ratkova/pomnik{/gallery}
Miroslav Ďurinda,
Košice, 24.11.2012
{jcomments on}

































Novembrové dni po sviatkoch Všetkých svätých akoby prebiehali zaodeté v nostalgickom rúchu, pomaly plynúc k adventu. Doznieva v nich niečo, na čo sa dá už len spomínať, čo bývalo a už nikdy nebude. Akoby majestát neprítomnosti rozprestrel závoj len pomyselne možnej fyzickej dotknuteľnosti z minula. V podvedomí neprijateľné, ale nezmeniteľné. Už 60 rokov prichádzam k hrobom svojich najbližších. Rok, čo rok, nie vždy na sviatok Všetkých svätých, niekedy o niečo skôr, niekedy o niečo 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a