Ratkovský cintorín - existuje od r. 1707 - sa pomaly zapĺňa, reliéfy najstarších hrobov sa pomaly strácajú, stierajúc dávne hranice tušených hrobov akoby dávali neopakovateľný punc pocitu vzácnosti bývalým okamihom a chvíľam nenávratného času. Naozaj radšej bývam pri hroboch sám, keď je už menšia návštevnosť prichádzajúcich, kedy som bližšie tým pocitom, ktoré ma každoročne vedú na tieto miesta, kedy sa srdce osamote voľnejšie chveje, pocit ničoty, márnosti je prítulnejší, dá sa prijať a porozumieť mu, pokorná trpezlivosť a vyrovnanosť zvláda osudovú nevyhnutnosť. Cintorín dýcha akoby nadčasovým povzneseným tichom. Jesenné ovzdušie náchylné k zamysleniu.
A pritom stretám tu i iné zabudnuté obrazy, siluety postáv nie osobné, ale povedomé, z mysle nezmazané z dávnejšej i dávnej minulosti, z rieky odtečenej, ale nezabudnutej. Hroby, ku ktorým nikto blízky nechodí. V dolnej časti cintorína pristavím sa pri pomníku Františka Klempu, ktorý zomrel ako partizán pri prepade nemeckého auta neďaleko Ratkovej v decembri r. 1944 - jeho matka, pokiaľ žila, posielala spomienkový venček na jeho hrob, ale obec Ratková nezabúda na pietnu úctu pri jeho hrobe. Na jar r. 1919 neďaleko Ratkovej padol vojak Maďarskej republiky rád, už po vzniku Československej republiky. Ako chlapec poznal som jeho hrob, označený jednoduchým krížom bez mena. Nie, nikdy som na hrobe nevidel nijaký kvietok - dnes hrob už neviem identifikovať. Títo obaja, ale v rôznom časovom období, iste bojovali pre myšlienku „lepšieho ideálneho sveta“, podobného proletárskeho komunistického smerovania. Spomínam i na hroby troch nemeckých vojakov, ktorí ihneď po nútenej predčasnej maturite ako 17 roční boli odvelení na front. Sotva o tri roky starší ako ja, boli umiestnení v našom dvore - naivní chlapci, mali so sebou i šachové figúrky, večer sa prišli k nám zohriať a pozvali ma hrať šach. Na druhý deň šli na „patroĺu“ – doviezli ich mŕtvych, padli v boji s partizánmi pod Krokavou. Spomínam na najjednoduchší pohreb na ratkovskom cintoríne, s jednoduchým slovom farára (Ľudovít Balco), modlitbou a salvou z pušiek prítomnej nemeckej jednotky. Bolo to v januári 1945 (už boli exhumovaní). Tiež bojovali za “lepší svet“ s fašistickou ideológiou.
Spomínam ako chlapec na slávnostné odhalenie pamätnej tabule padlým v Prvej svetovej vojne (1914-1918), spolu 24 vojakov - ratkovských občanov (medzi nimi i môj starý otec po mame). Všetci bojovali za lepší svet, za záujmy Rakúsko-uhorskej monarchie. Udialo sa to 12. septembra 1937. Slávnostný prejav mal sirkovský farár Dr. Emil Makovický, prítomný bol ratkovský farár - senior Ján Hallát. Za účastníkov Prvej svetovej vojny prehovoril ratkovský učiteľ Ján Klincko. Kľúčik od kovanej ohrady okolo pamätníka býval u nás doma, mame som ako školáčik každú sobotu asistoval s čerstvými kvetmi pri pamätníku. Prechádzam prázdnym ratkovským námestím - skôr pustým. Nie, nie je ešte Všetkých svätých - až za pár dní. Koľko mojich pohľadov spočinulo na menách vygravírovaných na pamätnej tabuli od r. 1937? V nemom dojatí!
Niet alternatívnych scenárov, bezmocne sa oddávam rozjímaniu, kde postavy vchádzajú, odchádzajú, vracajú sa a je v tom veľa sklamaní a životy tých, ktorých duch neustále viedol k akémusi zápasu pre dosiahnutie akéhosi cieľa, prevažne fiktívneho, zdobia pomníky, pamätné tabule alebo zabudnuté jednoduché drevené kríže – tiež podľa aktuálnej ideológie. Prostredím vládne nehybnosť, krutá epika ako v neopätovanej láske, alebo v bezvýznamne potratenom čase. A prichádza mi na um pasáž o Ruži - rozprávke, ktorú napísala žiačka obecnej školy v Terste, volala sa Monica Favarettová - z jednej vzácnej knihy talianskeho literárneho vedca, románopisca a prekladateľa Claudia Magrisa „Dunaj“. Citujem z knihy: „Ruža bola šťastná. Zhodla sa so všetkými ostatnými kvetmi. Jedného dňa Ruža pocítila, že vädne a čoskoro umrie. Uvidela papierovú kvetinku a povedala jej - „ty si ale krásna ruža“ – „ale ja som len papierová“ odvetila táto - „lenže ja umieram, vieš?“ Potom ruža zomrela a viac neprevravela.“ Magris tento záblesk geniality tohto dievčaťa považuje za neopakovateľný prejav.
Nik nevie s čím umierajú ľudia, ktorí žili ovplyvnení vysnívanou ideou, nik nevie s čím umierajú ľudia, ktorým idea vedúca k smrti bola nanútená. Táto téma, tento text je i o nás, o čase, ktorý sme žili aj my a ešte viac naši predkovia.
Vtieravo ma oslovuje posledná strofa jedného z najväčších francúzskych básnikov, zakladateľa európskej moderny Charlesa Baudelaira z básne „Jesenný spev“
Čosi mi navráva, že poznám zvuky tieto,
Na rakvu dopadá kladivo náhlivé.
Pre koho? Jeseň je. Odchádza krátke leto
So zvukom tajomným umĺknuť na hline!
{gallery}obsah/ratkova/pomnik{/gallery}
Miroslav Ďurinda,
Košice, 24.11.2012
{jcomments on}


































Novembrové dni po sviatkoch Všetkých svätých akoby prebiehali zaodeté v nostalgickom rúchu, pomaly plynúc k adventu. Doznieva v nich niečo, na čo sa dá už len spomínať, čo bývalo a už nikdy nebude. Akoby majestát neprítomnosti rozprestrel závoj len pomyselne možnej fyzickej dotknuteľnosti z minula. V podvedomí neprijateľné, ale nezmeniteľné. Už 60 rokov prichádzam k hrobom svojich najbližších. Rok, čo rok, nie vždy na sviatok Všetkých svätých, niekedy o niečo skôr, niekedy o niečo
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-