Veď to všetci poznáme! Tie nespočítateľné fotografie len tak v škatuliach, zásuvkách, v albumoch citlivou rukou vkusne umiestnených, citlivou dušou pohládzaných, nad ktorými spočinul náš zrak kedysi - len tak v ponáhľaní, na okamih, neuchopiteľný moment - alebo recidivujúc v radosti, nie raz i s clivou príchuťou vône žiaľu z nenávratna. Celá škála histórie vo vyblednutých záberoch ktoréhosi fotografa, či samých nás v mladosti: z obce, z rodinných udalostí: narodeniny, svadby-sobáše, starí či prastarí rodičia, deti, vnuci, lásky, rozchody, návraty atď. Veď to všetci poznáme! Ale pauzy v návratoch k týmto milým artefaktom rokmi sa stávali stále častejšími, „skartovávajú sa“ už v pomyselných spomínaniach, „bielia“ v mozgových engramoch, že trápime vlastnú – už skoro “nepamäť“ k výkonu priam obdivuhodnému - „rozpamätať sa“! V dňoch, ktoré nás čochvíľa zajmú do svojho náručia v ovzduší vône chryzantém, sme viac náchylnejší pristaviť sa i poprehŕňať sa v ich útrobách, aj vypočuť to, čo azda len nášmu vnútornému sluchu smie byť odovzdané neskreslene z tváre ktorejsi vyblednutej fotografie. Ani by som takto neokomentovával retrospektívny pohľad (cez vlastný článok), keby som posledné dni nemal vlastnú účasť v potulkách časom veľmi dávnym, „v rokoch rokúcich“ cez fotografie, či túlajúc sa aj časom absolútnej prítomnosti - dňami, hodinami, minútami – milými, peknými i trpkými, aj cez jednu strofu jedného poeta vo výpovedi: „Zas stránkami dní listujem si, čo tuším v sebe nezapriem a svoju mladosť nosím kdesi v raňajších nôtach deň, čo deň“. Veď to mnohí poznáte! Vraciam sa z parkety galérie osobných či rodinných reminiscencií - upútali ma tri, či štyri fotografie, o ktorých žijúci už nevedia nič povedať: na jednej je 
„celoratkovský 
sokolský zlet“ z roku 1920, na druhej cvičenci Sokola v Ratkovej, taktiež z r. 1920, na tretej kurz varenia mladých Ratkovčaniek, asi z r. 1930 (tu spoznávam i moju mamu sediacu druhú zľava). K fotografiám sa vraciam z titulu výročia vzniku prvej Československej republiky (28. októbra 1918). Tento deň bol i pre Ratkovú dôležitým medzníkom v jej histórii, medzníkom „reinkarnácie“ všetkého toho, čo v národnostnom ponímaní významu si už nik ani neuvedomuje, čo tento politický fakt doniesol. Uvedomovali si ho však ratkovskí občania, účastníci stretnutia z 21. októbra 1928, ktorí nastávajúce výročie slávnostne oslávili so spomínaním na minulosť, so spomínaním na predstaviteľov (Masaryk, Beneš, Štefánik), v radosti z prítomnosti vo vlastnom štáte. Celý autentický dokument originálneho zápisu je v prílohe článku. Dokument vypracoval vtedajší učiteľ v Ratkovej-Repištiach - Ján Pánik (1885-1970). V menách zúčastnených nachádzam i podpis starého otca, či pradeda po praslici. Čo Československá republika doniesla pre Ratkovú? Prevažný význam bol v kultúrnej oblasti, v školstve: výučba v slovenskej reči, založenie Meštianskej školy v r. 1933 - čo malo zase veľký kultúrno-osvetový vplyv na oblasť strednej časti Gemera v údoliach riek Západného i Východného Turca, oblastí údolia rieky Blhu. Čo Ratková stratila? Bolo to zrušenie dovtedajšieho politického “slúžnovského okresu“. Rozvoj kultúry, športu demonštrujú fotografie cvičeniek Sokola.
Toto, čo v skratke spomínam a dokumentujem, je len detail významu októbra z r. 1918 - súčasne ako najzreteľnejší príklad, ako naši predkovia skoro pred 100 rokmi reagovali. Malo by to byť vzorom a povzbudením k zamysleniu terajším protagonistom predkov tejto svetlej histórie, na ktorú nejde „len tak“ zabudnúť, tak ako na lásku, ktorá pravá, nesmie byť nikdy podvádzaná. Aj keď jeden z albumov som pred 60-timi rokmi zakladal vlastnoručne, napriek tomu som zabudol na verš básnika Milana Rúfusa, ktorý som vtedy umiestnil do ľavého rohu albumu a s ktorým v tomto období návštev hrobov milých sa podelím s čitateľmi stránky Maj Gemer.
Lomí sa život na ostrej hrane dýky.
A tam je jeho tragika,
tam jeho triumf. Kvet prší na pomníky.
Spievajú ústa básnika.
Zas jedna bolesť slzy porodila.
Vrhla ich vo tvár publika.
A čo je pravda? Rozprávková víla,
ktorá nám večne uniká.
Miroslav Ďurinda,
Košice, 27.októbra 2013
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).