vyblednutej fotografie. Ani by som takto neokomentovával retrospektívny pohľad (cez vlastný článok), keby som posledné dni nemal vlastnú účasť v potulkách časom veľmi dávnym, „v rokoch rokúcich“ cez fotografie, či túlajúc sa aj časom absolútnej prítomnosti - dňami, hodinami, minútami – milými, peknými i trpkými, aj cez jednu strofu jedného poeta vo výpovedi: „Zas stránkami dní listujem si, čo tuším v sebe nezapriem a svoju mladosť nosím kdesi v raňajších nôtach deň, čo deň“. Veď to mnohí poznáte! Vraciam sa z parkety galérie osobných či rodinných reminiscencií - upútali ma tri, či štyri fotografie, o ktorých žijúci už nevedia nič povedať: na jednej je
„celoratkovský 
sokolský zlet“ z roku 1920, na druhej cvičenci Sokola v Ratkovej, taktiež z r. 1920, na tretej kurz varenia mladých Ratkovčaniek, asi z r. 1930 (tu spoznávam i moju mamu sediacu druhú zľava). K fotografiám sa vraciam z titulu výročia vzniku prvej Československej republiky (28. októbra 1918). Tento deň bol i pre Ratkovú dôležitým medzníkom v jej histórii, medzníkom „reinkarnácie“ všetkého toho, čo v národnostnom ponímaní významu si už nik ani neuvedomuje, čo tento politický fakt doniesol. Uvedomovali si ho však ratkovskí občania, účastníci stretnutia z 21. októbra 1928, ktorí nastávajúce výročie slávnostne oslávili so spomínaním na minulosť, so spomínaním na predstaviteľov (Masaryk, Beneš, Štefánik), v radosti z prítomnosti vo vlastnom štáte. Celý autentický dokument originálneho zápisu je v prílohe článku. Dokument vypracoval vtedajší učiteľ v Ratkovej-Repištiach - Ján Pánik (1885-1970). V menách zúčastnených nachádzam i podpis starého otca, či pradeda po praslici. Čo Československá republika doniesla pre Ratkovú? Prevažný význam bol v kultúrnej oblasti, v školstve: výučba v slovenskej reči, založenie Meštianskej školy v r. 1933 - čo malo zase veľký kultúrno-osvetový vplyv na oblasť strednej časti Gemera v údoliach riek Západného i Východného Turca, oblastí údolia rieky Blhu. Čo Ratková stratila? Bolo to zrušenie dovtedajšieho politického “slúžnovského okresu“. Rozvoj kultúry, športu demonštrujú fotografie cvičeniek Sokola.
Toto, čo v skratke spomínam a dokumentujem, je len detail významu októbra z r. 1918 - súčasne ako najzreteľnejší príklad, ako naši predkovia skoro pred 100 rokmi reagovali. Malo by to byť vzorom a povzbudením k zamysleniu terajším protagonistom predkov tejto svetlej histórie, na ktorú nejde „len tak“ zabudnúť, tak ako na lásku, ktorá pravá, nesmie byť nikdy podvádzaná. Aj keď jeden z albumov som pred 60-timi rokmi zakladal vlastnoručne, napriek tomu som zabudol na verš básnika Milana Rúfusa, ktorý som vtedy umiestnil do ľavého rohu albumu a s ktorým v tomto období návštev hrobov milých sa podelím s čitateľmi stránky Maj Gemer.
Lomí sa život na ostrej hrane dýky.
A tam je jeho tragika,
tam jeho triumf. Kvet prší na pomníky.
Spievajú ústa básnika.
Zas jedna bolesť slzy porodila.
Vrhla ich vo tvár publika.
A čo je pravda? Rozprávková víla,
ktorá nám večne uniká.
Miroslav Ďurinda,
Košice, 27.októbra 2013

































Veď to všetci poznáme! Tie nespočítateľné fotografie len tak v škatuliach, zásuvkách, v albumoch citlivou rukou vkusne umiestnených, citlivou dušou pohládzaných, nad ktorými spočinul náš zrak kedysi - len tak v ponáhľaní, na okamih, neuchopiteľný moment - alebo recidivujúc v radosti, nie raz i s clivou príchuťou vône žiaľu z nenávratna. Celá škála histórie vo vyblednutých záberoch ktoréhosi fotografa, či samých nás v mladosti: z obce, z rodinných udalostí: narodeniny, svadby-sobáše, starí či prastarí rodičia, deti, vnuci, lásky, rozchody, návraty atď. Veď to všetci poznáme! Ale pauzy v návratoch k týmto milým artefaktom rokmi sa stávali stále častejšími, „skartovávajú sa“ už v pomyselných spomínaniach, „bielia“ v mozgových engramoch, že trápime vlastnú – už skoro “nepamäť“ k výkonu priam obdivuhodnému - „rozpamätať sa“! V dňoch, ktoré nás čochvíľa zajmú do svojho náručia v ovzduší vône chryzantém, sme viac náchylnejší pristaviť sa i poprehŕňať sa v ich útrobách, aj vypočuť to, čo azda len nášmu vnútornému sluchu smie byť odovzdané neskreslene z tváre ktorejsi 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a