Veď to všetci poznáme! Tie nespočítateľné fotografie len tak v škatuliach, zásuvkách, v albumoch citlivou rukou vkusne umiestnených, citlivou dušou pohládzaných, nad ktorými spočinul náš zrak kedysi - len tak v ponáhľaní, na okamih, neuchopiteľný moment - alebo recidivujúc v radosti, nie raz i s clivou príchuťou vône žiaľu z nenávratna. Celá škála histórie vo vyblednutých záberoch ktoréhosi fotografa, či samých nás v mladosti: z obce, z rodinných udalostí: narodeniny, svadby-sobáše, starí či prastarí rodičia, deti, vnuci, lásky, rozchody, návraty atď. Veď to všetci poznáme! Ale pauzy v návratoch k týmto milým artefaktom rokmi sa stávali stále častejšími, „skartovávajú sa“ už v pomyselných spomínaniach, „bielia“ v mozgových engramoch, že trápime vlastnú – už skoro “nepamäť“ k výkonu priam obdivuhodnému - „rozpamätať sa“! V dňoch, ktoré nás čochvíľa zajmú do svojho náručia v ovzduší vône chryzantém, sme viac náchylnejší pristaviť sa i poprehŕňať sa v ich útrobách, aj vypočuť to, čo azda len nášmu vnútornému sluchu smie byť odovzdané neskreslene z tváre ktorejsi vyblednutej fotografie. Ani by som takto neokomentovával retrospektívny pohľad (cez vlastný článok), keby som posledné dni nemal vlastnú účasť v potulkách časom veľmi dávnym, „v rokoch rokúcich“ cez fotografie, či túlajúc sa aj časom absolútnej prítomnosti - dňami, hodinami, minútami – milými, peknými i trpkými, aj cez jednu strofu jedného poeta vo výpovedi: „Zas stránkami dní listujem si, čo tuším v sebe nezapriem a svoju mladosť nosím kdesi v raňajších nôtach deň, čo deň“. Veď to mnohí poznáte! Vraciam sa z parkety galérie osobných či rodinných reminiscencií - upútali ma tri, či štyri fotografie, o ktorých žijúci už nevedia nič povedať: na jednej je 
„celoratkovský 
sokolský zlet“ z roku 1920, na druhej cvičenci Sokola v Ratkovej, taktiež z r. 1920, na tretej kurz varenia mladých Ratkovčaniek, asi z r. 1930 (tu spoznávam i moju mamu sediacu druhú zľava). K fotografiám sa vraciam z titulu výročia vzniku prvej Československej republiky (28. októbra 1918). Tento deň bol i pre Ratkovú dôležitým medzníkom v jej histórii, medzníkom „reinkarnácie“ všetkého toho, čo v národnostnom ponímaní významu si už nik ani neuvedomuje, čo tento politický fakt doniesol. Uvedomovali si ho však ratkovskí občania, účastníci stretnutia z 21. októbra 1928, ktorí nastávajúce výročie slávnostne oslávili so spomínaním na minulosť, so spomínaním na predstaviteľov (Masaryk, Beneš, Štefánik), v radosti z prítomnosti vo vlastnom štáte. Celý autentický dokument originálneho zápisu je v prílohe článku. Dokument vypracoval vtedajší učiteľ v Ratkovej-Repištiach - Ján Pánik (1885-1970). V menách zúčastnených nachádzam i podpis starého otca, či pradeda po praslici. Čo Československá republika doniesla pre Ratkovú? Prevažný význam bol v kultúrnej oblasti, v školstve: výučba v slovenskej reči, založenie Meštianskej školy v r. 1933 - čo malo zase veľký kultúrno-osvetový vplyv na oblasť strednej časti Gemera v údoliach riek Západného i Východného Turca, oblastí údolia rieky Blhu. Čo Ratková stratila? Bolo to zrušenie dovtedajšieho politického “slúžnovského okresu“. Rozvoj kultúry, športu demonštrujú fotografie cvičeniek Sokola.
Toto, čo v skratke spomínam a dokumentujem, je len detail významu októbra z r. 1918 - súčasne ako najzreteľnejší príklad, ako naši predkovia skoro pred 100 rokmi reagovali. Malo by to byť vzorom a povzbudením k zamysleniu terajším protagonistom predkov tejto svetlej histórie, na ktorú nejde „len tak“ zabudnúť, tak ako na lásku, ktorá pravá, nesmie byť nikdy podvádzaná. Aj keď jeden z albumov som pred 60-timi rokmi zakladal vlastnoručne, napriek tomu som zabudol na verš básnika Milana Rúfusa, ktorý som vtedy umiestnil do ľavého rohu albumu a s ktorým v tomto období návštev hrobov milých sa podelím s čitateľmi stránky Maj Gemer.
Lomí sa život na ostrej hrane dýky.
A tam je jeho tragika,
tam jeho triumf. Kvet prší na pomníky.
Spievajú ústa básnika.
Zas jedna bolesť slzy porodila.
Vrhla ich vo tvár publika.
A čo je pravda? Rozprávková víla,
ktorá nám večne uniká.
Miroslav Ďurinda,
Košice, 27.októbra 2013
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.