vyblednutej fotografie. Ani by som takto neokomentovával retrospektívny pohľad (cez vlastný článok), keby som posledné dni nemal vlastnú účasť v potulkách časom veľmi dávnym, „v rokoch rokúcich“ cez fotografie, či túlajúc sa aj časom absolútnej prítomnosti - dňami, hodinami, minútami – milými, peknými i trpkými, aj cez jednu strofu jedného poeta vo výpovedi: „Zas stránkami dní listujem si, čo tuším v sebe nezapriem a svoju mladosť nosím kdesi v raňajších nôtach deň, čo deň“. Veď to mnohí poznáte! Vraciam sa z parkety galérie osobných či rodinných reminiscencií - upútali ma tri, či štyri fotografie, o ktorých žijúci už nevedia nič povedať: na jednej je
„celoratkovský 
sokolský zlet“ z roku 1920, na druhej cvičenci Sokola v Ratkovej, taktiež z r. 1920, na tretej kurz varenia mladých Ratkovčaniek, asi z r. 1930 (tu spoznávam i moju mamu sediacu druhú zľava). K fotografiám sa vraciam z titulu výročia vzniku prvej Československej republiky (28. októbra 1918). Tento deň bol i pre Ratkovú dôležitým medzníkom v jej histórii, medzníkom „reinkarnácie“ všetkého toho, čo v národnostnom ponímaní významu si už nik ani neuvedomuje, čo tento politický fakt doniesol. Uvedomovali si ho však ratkovskí občania, účastníci stretnutia z 21. októbra 1928, ktorí nastávajúce výročie slávnostne oslávili so spomínaním na minulosť, so spomínaním na predstaviteľov (Masaryk, Beneš, Štefánik), v radosti z prítomnosti vo vlastnom štáte. Celý autentický dokument originálneho zápisu je v prílohe článku. Dokument vypracoval vtedajší učiteľ v Ratkovej-Repištiach - Ján Pánik (1885-1970). V menách zúčastnených nachádzam i podpis starého otca, či pradeda po praslici. Čo Československá republika doniesla pre Ratkovú? Prevažný význam bol v kultúrnej oblasti, v školstve: výučba v slovenskej reči, založenie Meštianskej školy v r. 1933 - čo malo zase veľký kultúrno-osvetový vplyv na oblasť strednej časti Gemera v údoliach riek Západného i Východného Turca, oblastí údolia rieky Blhu. Čo Ratková stratila? Bolo to zrušenie dovtedajšieho politického “slúžnovského okresu“. Rozvoj kultúry, športu demonštrujú fotografie cvičeniek Sokola.
Toto, čo v skratke spomínam a dokumentujem, je len detail významu októbra z r. 1918 - súčasne ako najzreteľnejší príklad, ako naši predkovia skoro pred 100 rokmi reagovali. Malo by to byť vzorom a povzbudením k zamysleniu terajším protagonistom predkov tejto svetlej histórie, na ktorú nejde „len tak“ zabudnúť, tak ako na lásku, ktorá pravá, nesmie byť nikdy podvádzaná. Aj keď jeden z albumov som pred 60-timi rokmi zakladal vlastnoručne, napriek tomu som zabudol na verš básnika Milana Rúfusa, ktorý som vtedy umiestnil do ľavého rohu albumu a s ktorým v tomto období návštev hrobov milých sa podelím s čitateľmi stránky Maj Gemer.
Lomí sa život na ostrej hrane dýky.
A tam je jeho tragika,
tam jeho triumf. Kvet prší na pomníky.
Spievajú ústa básnika.
Zas jedna bolesť slzy porodila.
Vrhla ich vo tvár publika.
A čo je pravda? Rozprávková víla,
ktorá nám večne uniká.
Miroslav Ďurinda,
Košice, 27.októbra 2013





























Veď to všetci poznáme! Tie nespočítateľné fotografie len tak v škatuliach, zásuvkách, v albumoch citlivou rukou vkusne umiestnených, citlivou dušou pohládzaných, nad ktorými spočinul náš zrak kedysi - len tak v ponáhľaní, na okamih, neuchopiteľný moment - alebo recidivujúc v radosti, nie raz i s clivou príchuťou vône žiaľu z nenávratna. Celá škála histórie vo vyblednutých záberoch ktoréhosi fotografa, či samých nás v mladosti: z obce, z rodinných udalostí: narodeniny, svadby-sobáše, starí či prastarí rodičia, deti, vnuci, lásky, rozchody, návraty atď. Veď to všetci poznáme! Ale pauzy v návratoch k týmto milým artefaktom rokmi sa stávali stále častejšími, „skartovávajú sa“ už v pomyselných spomínaniach, „bielia“ v mozgových engramoch, že trápime vlastnú – už skoro “nepamäť“ k výkonu priam obdivuhodnému - „rozpamätať sa“! V dňoch, ktoré nás čochvíľa zajmú do svojho náručia v ovzduší vône chryzantém, sme viac náchylnejší pristaviť sa i poprehŕňať sa v ich útrobách, aj vypočuť to, čo azda len nášmu vnútornému sluchu smie byť odovzdané neskreslene z tváre ktorejsi
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-