administrovania v Ratkovej. Viac hodnotiaceho - skôr ako „dovetok“ po jeho smrti zanechal o ňom jeho nástupca ratkovský farár Ján Hallát:

“Bol horlivý a svedomitý, vynikal ako obľúbený rečník. Vidiac so žiaľom, že hmotný stav cirkevníkov klesá, hľadel ich združiť, a tak sa vynasnažoval im zabezpečiť krajšiu budúcnosť.“ Treba doložiť, že hovoríme už o období, kedy v mestečku remeslá nestačili držať konkurenčný krok s technickou priemyselnou výrobou, manufaktúra progresívne upadala, cechy boli zrušené, začala „chudobnieť“ remeselnícka vrstva mešťanov, ktorá bola na remeslách roky závislá. Farár Zachar sa zameral na akýsi možný ekonomický zvrat - podarilo sa mu založiť v Ratkovej cestou filiálky Krajinského úverového ústavu tkáčovňu na hone „Próža“ pri súkenníckych stupách. Tkáčovňa bola na vodný pohon, na tú dobu „moderná“, spracovávala ovčiu vlnu na priadzu a súkno. Po smrti Zacharovej začala prevádzka upadať. Bol dekanom ratkovskej doliny a seniorálnym zapisovateľom. Literárne sa neprejavil. Je pochovaný na ratkovskom cintoríne. Pôsobil ako farár 15 rokov, ako kaplán dva roky.
Jeho nástupca, farár Ján Hallát (1881-1960) sa narodil v Ľubietovej, študoval na banskobystrickom a banskoštiavnickom gymnáziu, kde i maturoval v r. 1901 a odchádzal na evanjelickú teologickú fakultu do Prešova - teológiu ukončil v r. 1905. Po „colloquiach“ bol poslaný do Ratkovej zastupovať chorého farára Samuela Zachara. Kňazské skúšky zložil 29. augusta 1905 v Prešove, niekoľko mesiacov ako farár účinkoval v Kobeliarove. Prvého marca 1906 bol inštalovaný za ratkovského slova božieho kazateľa. V senioráte zastával rôzne funkcie, od r. 1930 – vo funkcii seniora do r. 1945. Počas jeho pôsobenia pred prvou svetovou vojnou silneli tlaky na odbavovanie služieb božích v maďarčine - čo sa však nestalo i z titulu jednotného odporu ratkovskej evanjelickej slovenskej verejnosti. Tesne pred koncom prvej svetovej vojny boli „zrekvirované“ dva zvony z veže ratkovského kostola a píšťaly z chrámového organu – tieto boli v roku 1925 nahradené novými, podobne ako aj novoodliate zvony umiestnené na chrámovej veži v r. 1927. Bola realizovaná elektrifikácia chrámu. Počas prvej Československej republiky bez pozoruhodných vonkajších udalostí viedol farnosť v matkocirkvi i fíliách. Bol to dôstojný pán so všeobecnou autoritou, vzdelaný - takto si na neho ešte niektorí žijúci občania Ratkovej spomíname. Zabehnutý hierarchický cirkevný život prebiehal v nezmenených koľajach bez vybočenia. Funkčné boli cirkevné spolky (Evanjelická jednota, mládežnícke evanjelické spolky - dorast aj SEM - Sväz evanjelickej mládeže), vedené vždy prítomnými kaplánmi v ratkovskom cirkevnom zbore. Počas jeho pôsobenia sa opravovalo a reštaurovalo na chráme to, čo erodoval čas - vo vnútri, zvonku, na streche, objekt chrámu bol elektrifikovaný. Za jeho pôsobenia bola i s účasťou mesta v r. 1937 inštalovaná pamätná tabuľa s menami padlých Ratkovčanov v prvej svetovej vojne, tiež i za pomoci obce bol postavený pamätník rodákovi, literátovi a evanjelickému biskupovi Danielovi Bachátovi (v r. 1940). Návštevnosť chrámu bola veľmi početná, v čase sviatočných obradov (Vianoce a iné sviatky) vysoko nad možnosť miest kapacity kostola. Počas jeho administrovania pôsobili v Ratkovej ako kapláni - v chronologickom poradí - Karol Viest, Karol Novomeský, Juraj Janota, Július Gábor, Juraj Spevák a Ján Filo. Komplikované roky prechodu frontových udalostí sa dotkli i jeho a po istom nedorozumení po partizánskom prepade neďaleko Ratkovej, kde zahynuli i traja nemeckí vojaci a jeden partizán a po arogantnom chovaní sa vysokého nemeckého dôstojníka, ktorým sa farára Halláta nešetrne dotkol, odchádza z Ratkovej navždy k dcére do Banskej Bystrice. Krátko ho tu zastupuje počas jarných mesiacov r. 1945 jeho synovec - teológ Kornel Halát (1923-2000), neskorší prvý evanjelický slovenský misionár (doc. ThDr.). Ešte niekoľkým (nám) žijúcim zostáva farár Ján Hallát v obraze - cestou od kostola smerom nadol námestím v tmavom oblečení v dobovom tmavom klobúku, v peleríne a s paličkou v ruke. Literárne činný nebol. Zomrel v júli 1960 - pochovaný je v Banskej Bystrici.
Po ňom nasledoval Ján Filo, evanjelický ratkovský farár v rokoch 1945 - 1963. Pochádzal z Podrečian, gymnázium absolvoval v Lučenci, kde i maturoval s vyznamenaním v r. 1936. Teológiu vyštudoval v Bratislave - spomína na profesora Osuského a Jamnického. Štúdium ukončil s vyznamenaním v r. 1940, vysvätený za kňaza bol 28. júna toho istého roku Dr. Samuelom Osuským. Odchádza za administrátora do Spišskej Novej Vsi, kde pobudol len krátko, lebo v tom istom roku bol menovaný za zborového kaplána v Bratislave. Zotrval tu do r. 1942, kedy odchádza za kaplána do Ratkovej. V máji 1944 bol stiahnutý na vojenčinu, kde na východnom fronte bol až do októbra 1944. Po penzionovaní seniora Jána Halláta sa stáva ratkovským kňazom. V Ratkovej prežil dosť komplikované obdobie po roku 1948, kedy sa demontovali cirkevné inštitúcie a celá klíma spoločensko-politická sa počas jeho pôsobenia ideovo menila v znamení totalitného systému vo vzťahu k náboženstvu, cirkvi, veriacim i k cirkevným predstaviteľom. Bývalá vážnosť farárskeho úradu sa postupne rozplynula so siahodlhými dôsledkami v cirkevnom zbore. Veľmi vážny, vzdelaný, citlivý, nekonfliktný, ústretový - sklamaný prostredím, aké vznikalo v týchto rokoch - odchádza z Ratkovej do Hornej Lehoty pri Banskej Bystrici. Dňom 1. júla 1963 prestal pôsobiť v cirkevnom zbore v Ratkovej.
Jeho nástupcom sa stal Viliam Macko (1929), vtedajší brádňanský farár, rodák z Hačavy. Študoval na gymnáziu v Tisovci, kde i maturoval v r. 1949. Odchádza študovať na Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave, štúdium ukončil v r. 1953, ako kaplán pôsobil v Žiline, neskôr v Brezne. Kňazskú skúšku robil v r. 1958. Od r. 1959 až do r. 1963 bol farárom v Brádnom, od r. 1963 v Ratkovej až do r. 1976. Počas jeho pôsobenia sa urobili rôzne potrebné údržbárske a modernizačné práce na budove veže, opravy strechy veže, ratkovskej fary, elektrifikácia zvonov a iné potrebné opravy, ktoré farár iniciatívne podporoval i úradne pomáhal riešiť. Po určitom napätí v rámci obce - funkcionárov obce - odchádza taktiež v dezilúziach z Ratkovej za slova božieho kazateľa do Poltára.
Po ňom pôsobil v Ratkovej krátko, dva roky, farár Vladimír Schwartz. Bol posledným z galérie trvalo pôsobiacich miestnych kňazov v chronológii od roku 1586 v službách Lutherovho protestantizmu v ratkovskej cirkvi. Od roku 1977 už Ratková nemá vlastného farára - služby božie sa odbavovali a slúžia až dodnes zastupujúcimi slova božieho kazateľmi z okolitých farností obcí (z Rybníka, Drienčan, Ratkovského Bystrého).
V niekoľkých častiach „textových obrazov“ pokúsili sme sa priblížiť cez osoby - osobnosti ratkovskej staršej cirkevnej histórie niektoré neznáme archiválne skutočnosti o dejateľoch, ktorí ju vytvárali alebo sa jej zúčastňovali. Históriu etablovanú v tejto obci - kedysi mestečku, ktoré malo „signum“ významnej bašty luteranizmu v regióne Gemera. Dodajme, že ak sa nám to podarilo i keď len s ohraničeným - lokálnym, či regionálnym významom, myšlienkovú motiváciu považujme v možnostiach za splnenú. Predpokladajme, že v elektronickej podobe zachované z minulosti bude mať väčšiu šancu na prežitie. Dopĺňam slovami jedného autentického autora zachovaných zápisov - ratkovského farára, neskoršieho superintendenta Michala Sinovica (1732-1796) v predpokladanej dedikácii jeho poznámky komusi neznámemu v budúcnosti - stroho, všeobecne, neosobne v latinskom: „Pro futura memoria“.

Miroslav Ďurinda
Košice, 14. apríla 2014