Zo staršej ratkovskej cirkevnej histórie - doplňujúce súvislosti k profilu - portrétu osobnosti Augustína Samuela Šuleka (1820-1890) - národovca, ratkovského evanjelického farára v rokoch 1849-1890 (V. časť) neskoršieho spisovateľa - básnika (po smrti jeho rodičov) Daniela Bacháta. Bol pri založení čitateľského spolku v Ratkovej v r. 1867. A samozrejme venoval sa pastorizačnej činnosti v cirkvi ratkovskej aj fíliách. Odkazujem v miere nad popularizačný záujem na odbornú literatúru.
Azda nedocenený zostal význam tohto muža z pohľadu odbornej biblio- či bio-historiografickej pozornosti jeho aktivít v snahách o slovakizáciu školstva v predobrodeneckom i v obrodeneckom - matičnom období po rakúsko-uhorskom vyrovnaní pri všeobecných maďarizačných tendenciách. V Encyklopédii Slovenska niet však o ňom ani zmienky. Skoncipoval dokument - prosbopis pred seniorálny konvent, konaný v Slavošovciach: „Dáno z všeobecné cirkevné porady držané v Ratkové 4. sept. 1858. August Šulek, farár...“ (viď priloženú ukážku fragmentu rukopisu autora Augustína (Augusta) Šuleka z popisovaného prosbopisu). Hovorí o maďarizácii na cirkevných evanjelických školách a návrhoch na riešenie. Spolupracoval pri tvorbe pamätného spisu o pomeroch v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Uhorsku s kritikou maďarizácie na cirkevných školách - pravdepodobne na podnet Štefana Marka Daxnera, a cirkev ratkovská ho odobrila. Tento dokument vošiel do histórie ako „Ratkovské memorandum“ – namierený bol proti pripravovanej únii evanjelikov a kalvínov v Uhorsku i proti zásahom štátnych úradov na cirkevnú správu. Podaný bol dištriktuálnemu konventu potiskej superintendencie v Rimavskej Sobote 27.7.1864. Oficiálnou uhorskou cirkevnou vrchnosťou v tých rokoch bol hodnotený ako panslavistický akt. Vyšiel vo Viedni v r. 1865 nákladom ratkovskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V tejto súvislosti treba pripomenúť i iný dokument, vydaný už predtým a koncipovaný taktiež Augustínom Šulekom s názvom „Nárady o tom, dľa ktorých pravidiel by sa mali usporiadať vyššie evanjelické školy v Uhorsku a zvlášť v Superintendencii potiskej podľa ministerského návrhu“ - tlačou u Filipa Macholda v Banskej Bystrici v r. 1852, nákladom viacerých potiských evanjelických kňazov. Taktiež počas jeho pôsobenia v Ratkovej bola vydaná u Filipa Macholda v Banskej Bystrici v r. 1851 útla knižočka s názvom „Pořadek Svaté pašie jako ona v Veliký Pátek v cirkvi evanjelické ratkovské nábožné a vzdelavatedlné čtena býva“. Taktiež pripomeňme, že za jeho účinkovania a jeho iniciatívou začala sa budovať nová fara (v r. 1852 - 1853), dobudovaná v tej podobe ako existuje dnes, ale aktuálne už v značne „chátrajúcom stave“ pôvodného neoklasicistického architektonického štýlu. Menovite zaznamenával v mestečku Ratkovej richtárov a vicerichtárov od r. 1847 až do r. 1858, odkedy už žiadnej chronologickej evidencie niet. Nakoniec k biografickému obrazu dodajme, že ako ratkovský farár pôsobil od 18. februára 1849, zomrel 21. septembra 1890. Študoval v Gemeri, Rožňave, Levoči, Prešove a v Halle (Nemecko).
Text je o históriou „čiastočne pozabudnutého a nedohodnoteného muža – Augustína Šuleka“. A nie nakoniec je tiež dokreslením profilu neohrozeného národovca, rodoľuba a vzdelanca pozoruhodnej úrovne, ktorého pomoc v čase politicky vypätých období emancipačných slovenských národných snáh bola významná, potrebná až nevyhnutná, predovšetkým pri presadzovaní potrieb vyššieho slovenského školstva. Je súčasne dokumentom o tom, ako pre svoje postoje bol diskriminovaný cirkevnou administratívou a osudom frustrovaný, žiaľ, i rodinnými pomermi.
Epilógom, nech je „empaticky ľudské“ vysvetlenie i hodnotenie pôsobenia Augustína Šuleka jeho nástupcom vo funkcii ratkovského pastora - Samuela Zachara (1865-1905) v slovách:
„Blahej pameti nekdy velebný Pán August Šulek po težké dluho trvanlivé nemoci roku Páne 1890 dne 21. septembra usnul v Pánu. Roku 1854 dne 14. februára za manželku pojal sobe urozenú pannu Emíliu Lovčanyi. Manželstvo toto nebylo zdarilé, nebo manželka jeho po 9 letech zanechala manžele svého i s jedinou devečkú. Po tomto nasledovalo úplne zákonité rozlúčení. Po této udalosti smutný život jeho velmi trpký a nešťastný byl. Cokoli len započal, nic se mu nedarilo. Pamäti hodné jest to, ale pro neho velice smutné vystúpení proti dústojnemu nekdy p. f. Karolovi Maday, když jej co arcipastýre cirkve súc navštevujíciho, za superintendenta uznat a do cirkvi prijati nechtel. Vedenie celého dekanátu ratkovského na tom sa uznieslo, že Karla Madaya za superintendanta neuznajú a co biskupa neprijmú proto ponevádž na priek dobšinskej koalícii bol zvolený a pri instalácii trojedinému ne jenom živému Bohu prísahal. Jakmile se ale superitendent do kraje našeho ukázal všichni jej ze slávu prijali krome Šuleka, který jej jen co brata prijal. Pre Šuleka vec a vystúpenie toto dost smutné následky malo. Za takzvaného panslava vyhlásený súc navzdor jeho vysokej učenosti nenapredoval, utrpení ale odmenila dúverou a láskou cirkev ratkovská, která pastýre svého až do poslednú duši milovala. Ustavične pracovitý život vedl. Na daleko co zvláštny kazatel a obzvlášte príjemný liturgus byl povestný. Nemilé nepríjemnosti účinkovali na ducha jeho. Co 69 ročný starec slabnul telesne i duševne. Duch kdysi vznešený onemocnel, rozum se zeslabil a pastýr Kristu verný, cirkvi neohrozený v náboženstvi vecech neuprositedlný dostal slabnutí mozgu. V politovaní hodné nemoci 2 leta se trápil až r. 1890 dne 21. septembra tiše usnul v Pánu. Boj výborný bojoval, víru zachoval, mnohých vyučoval. Oslávil jej Pán. Úradoval 41 let.“
Epitaf na pomníku ratkovského cintorína schvieva akcentom z citlivých slov v emóciách z chladnej bielo - šedej plochy mramoru - venovaný jeho dcérou a zaťom: „Na vinici pána 42 liet horlivo pracoval / Svojich až do konca úprimne miloval / preto oni drahú pamäť mu zvečnili / dcéra a zať tento pomník postavili.“
Z vlastnej reminiscencie autora textu vzlietla aj ojedinelá spomienka z detstva na spomínajúcich Ratkovčanov - seniorov: že často chodieval cez hory do Hnúšte a Tisovca a že revúcki národovci ho zase navštevovali v Ratkovej. Roku 1924 pri kanonickej vizitácii v Ratkovej za prítomnosti biskupa Dr. Juraja Janošku (bývalého študenta Prvého slovenského revúckeho gymnázia), ktorý ho pripomenul poznámkou ako hrávali v Ratkovej divadlá a farára Šuleka ako iniciátora týchto aktivít a mimoriadne vzácneho človeka.
Miroslav Ďurinda
Košice, 14. marca 2014
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.