neskoršieho spisovateľa - básnika (po smrti jeho rodičov) Daniela Bacháta. Bol pri založení čitateľského spolku v Ratkovej v r. 1867. A samozrejme venoval sa pastorizačnej činnosti v cirkvi ratkovskej aj fíliách. Odkazujem v miere nad popularizačný záujem na odbornú literatúru.
Azda nedocenený zostal význam tohto muža z pohľadu odbornej biblio- či bio-historiografickej pozornosti jeho aktivít v snahách o slovakizáciu školstva v predobrodeneckom i v obrodeneckom - matičnom období po rakúsko-uhorskom vyrovnaní pri všeobecných maďarizačných tendenciách. V Encyklopédii Slovenska niet však o ňom ani zmienky. Skoncipoval dokument - prosbopis pred seniorálny konvent, konaný v Slavošovciach: „Dáno z všeobecné cirkevné porady držané v Ratkové 4. sept. 1858. August Šulek, farár...“ (viď priloženú ukážku fragmentu rukopisu autora Augustína (Augusta) Šuleka z popisovaného prosbopisu). Hovorí o maďarizácii na cirkevných evanjelických školách a návrhoch na riešenie. Spolupracoval pri tvorbe pamätného spisu o pomeroch v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Uhorsku s kritikou maďarizácie na cirkevných školách - pravdepodobne na podnet Štefana Marka Daxnera, a cirkev ratkovská ho odobrila. Tento dokument vošiel do histórie ako „Ratkovské memorandum“ – namierený bol proti pripravovanej únii evanjelikov a kalvínov v Uhorsku i proti zásahom štátnych úradov na cirkevnú správu. Podaný bol dištriktuálnemu konventu potiskej superintendencie v Rimavskej Sobote 27.7.1864. Oficiálnou uhorskou cirkevnou vrchnosťou v tých rokoch bol hodnotený ako panslavistický akt. Vyšiel vo Viedni v r. 1865 nákladom ratkovskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V tejto súvislosti treba pripomenúť i iný dokument, vydaný už predtým a koncipovaný taktiež Augustínom Šulekom s názvom „Nárady o tom, dľa ktorých pravidiel by sa mali usporiadať vyššie evanjelické školy v Uhorsku a zvlášť v Superintendencii potiskej podľa ministerského návrhu“ - tlačou u Filipa Macholda v Banskej Bystrici v r. 1852, nákladom viacerých potiských evanjelických kňazov. Taktiež počas jeho pôsobenia v Ratkovej bola vydaná u Filipa Macholda v Banskej Bystrici v r. 1851 útla knižočka s názvom „Pořadek Svaté pašie jako ona v Veliký Pátek v cirkvi evanjelické ratkovské nábožné a vzdelavatedlné čtena býva“. Taktiež pripomeňme, že za jeho účinkovania a jeho iniciatívou začala sa budovať nová fara (v r. 1852 - 1853), dobudovaná v tej podobe ako existuje dnes, ale aktuálne už v značne „chátrajúcom stave“ pôvodného neoklasicistického architektonického štýlu. Menovite zaznamenával v mestečku Ratkovej richtárov a vicerichtárov od r. 1847 až do r. 1858, odkedy už žiadnej chronologickej evidencie niet. Nakoniec k biografickému obrazu dodajme, že ako ratkovský farár pôsobil od 18. februára 1849, zomrel 21. septembra 1890. Študoval v Gemeri, Rožňave, Levoči, Prešove a v Halle (Nemecko).
Text je o históriou „čiastočne pozabudnutého a nedohodnoteného muža – Augustína Šuleka“. A nie nakoniec je tiež dokreslením profilu neohrozeného národovca, rodoľuba a vzdelanca pozoruhodnej úrovne, ktorého pomoc v čase politicky vypätých období emancipačných slovenských národných snáh bola významná, potrebná až nevyhnutná, predovšetkým pri presadzovaní potrieb vyššieho slovenského školstva. Je súčasne dokumentom o tom, ako pre svoje postoje bol diskriminovaný cirkevnou administratívou a osudom frustrovaný, žiaľ, i rodinnými pomermi.
Epilógom, nech je „empaticky ľudské“ vysvetlenie i hodnotenie pôsobenia Augustína Šuleka jeho nástupcom vo funkcii ratkovského pastora - Samuela Zachara (1865-1905) v slovách:
„Blahej pameti nekdy velebný Pán August Šulek po težké dluho trvanlivé nemoci roku Páne 1890 dne 21. septembra usnul v Pánu. Roku 1854 dne 14. februára za manželku pojal sobe urozenú pannu Emíliu Lovčanyi. Manželstvo toto nebylo zdarilé, nebo manželka jeho po 9 letech zanechala manžele svého i s jedinou devečkú. Po tomto nasledovalo úplne zákonité rozlúčení. Po této udalosti smutný život jeho velmi trpký a nešťastný byl. Cokoli len započal, nic se mu nedarilo. Pamäti hodné jest to, ale pro neho velice smutné vystúpení proti dústojnemu nekdy p. f. Karolovi Maday, když jej co arcipastýre cirkve súc navštevujíciho, za superintendenta uznat a do cirkvi prijati nechtel. Vedenie celého dekanátu ratkovského na tom sa uznieslo, že Karla Madaya za superintendanta neuznajú a co biskupa neprijmú proto ponevádž na priek dobšinskej koalícii bol zvolený a pri instalácii trojedinému ne jenom živému Bohu prísahal. Jakmile se ale superitendent do kraje našeho ukázal všichni jej ze slávu prijali krome Šuleka, který jej jen co brata prijal. Pre Šuleka vec a vystúpenie toto dost smutné následky malo. Za takzvaného panslava vyhlásený súc navzdor jeho vysokej učenosti nenapredoval, utrpení ale odmenila dúverou a láskou cirkev ratkovská, která pastýre svého až do poslednú duši milovala. Ustavične pracovitý život vedl. Na daleko co zvláštny kazatel a obzvlášte príjemný liturgus byl povestný. Nemilé nepríjemnosti účinkovali na ducha jeho. Co 69 ročný starec slabnul telesne i duševne. Duch kdysi vznešený onemocnel, rozum se zeslabil a pastýr Kristu verný, cirkvi neohrozený v náboženstvi vecech neuprositedlný dostal slabnutí mozgu. V politovaní hodné nemoci 2 leta se trápil až r. 1890 dne 21. septembra tiše usnul v Pánu. Boj výborný bojoval, víru zachoval, mnohých vyučoval. Oslávil jej Pán. Úradoval 41 let.“
Epitaf na pomníku ratkovského cintorína schvieva akcentom z citlivých slov v emóciách z chladnej bielo - šedej plochy mramoru - venovaný jeho dcérou a zaťom: „Na vinici pána 42 liet horlivo pracoval / Svojich až do konca úprimne miloval / preto oni drahú pamäť mu zvečnili / dcéra a zať tento pomník postavili.“
Z vlastnej reminiscencie autora textu vzlietla aj ojedinelá spomienka z detstva na spomínajúcich Ratkovčanov - seniorov: že často chodieval cez hory do Hnúšte a Tisovca a že revúcki národovci ho zase navštevovali v Ratkovej. Roku 1924 pri kanonickej vizitácii v Ratkovej za prítomnosti biskupa Dr. Juraja Janošku (bývalého študenta Prvého slovenského revúckeho gymnázia), ktorý ho pripomenul poznámkou ako hrávali v Ratkovej divadlá a farára Šuleka ako iniciátora týchto aktivít a mimoriadne vzácneho človeka.
Miroslav Ďurinda
Košice, 14. marca 2014

































Zo staršej ratkovskej cirkevnej histórie - doplňujúce súvislosti k profilu - portrétu osobnosti Augustína Samuela Šuleka (1820-1890) - národovca, ratkovského evanjelického farára v rokoch 1849-1890 (V. časť)
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-