cirkvi, jej predstaviteľov, magistrátu a mešťanov mestečka Ratkovej, výhradne evanjelickej konfesie a slovenskej národnosti. Načasovaný deň osláv sa viaže ku dňu 25. júna 1530, kedy prvýkrát bolo augsburské vierovyznanie vyhlásené na sneme v Augsburgu, smerovalo ku cisárovi Karolovi V. a bolo podpísané ako spoločné vierovyznanie niektorých nemeckých kniežat aj nemeckých miest. Taktiež dodajme, že Martin Luther už predtým dňa 31. októbra 1517 pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu 95 výpovedí proti predávaniu odpustkov a neporiadku vo vtedajšej cirkvi. Týmto vystúpením sa začína proces, ktorý nazývame reformácia. Nezamýšľajme sa ani nad tým, či tento júnový dátum vtedy bol oficiálne uznávaný ev. a. v cirkvou, či ratkovská cirkev si ho vybrala sama, alebo či v tých rokoch ako Pamiatka reformácie sa neslávil 31. október ako je tomu dnes v rámci svetového dňa reformácie i v ECAV na Slovensku.
O priebehu ratkovských osláv 300. výročia vyhlásenia augsburského vyznania existuje pomerne podrobný zápis, napísaný švabachom v slovakizovanej bibličtine, ktorého text citujeme:
“Tohoto roku držená byla také storoční památka (jubileum) Augšpurského vyznání, mela síce svecená byt dne 25-ho juniuse, ponevadž 25. junia roku 1530 čteno bylo to vyznání víry v meste Augšpurku, které Luther Márton a Philip Melanchton byli napsali a knížatá a mestá nekteré Ríši Nemecké podepsali, ale ponevadž 25-ty junius padnúl v pátek, tak preložený jest tento pametný svátek na nedelu, totiž 27. junius. Svetil se nasledujícim spúsobem:
Dvuma týdny predtým pán farár vyučoval mládež o reformácii a in specie o gruntu Augšpurského vyznání. V sobotu po poledni držel krátké premyšlování pán farár v kostole o nasledujícim svátku. Večer v sobotu okolo deváte hodine byli illuminatie: Na kostole, kterú p. farár spravil, na fare, na meskom dome tri, skrze p. fiskála urobené, na škole tež tri, dva pán rechtor Zbel a jednu p. cantor Andreas Gál spravili. O deváté hodine začalo se zvonit na všeckých zvonoch. Zvonil se jeden puls. Za ním se spívala písen „Hrad prepevný jest pán Bůh náš“. Když se táto vyspívala jedenkrát se vystrelilo z mažára velkýho, opet se zvonilo. Za týmto zvonením tam na turni mendíci umelejší i mládenci ve speve skúsenejší opet spívali „O bože tvé slovo svaté“. Za spevem zase se vystrelilo a potom zvonilo. Spev tento v tichém hlase nasledoval i velký húf mešťanú, kterí se na illuminatie, obzvlášte na meskom dome postavené (jenžto se nad všecky jiné skvela) čudovali až do púlnoci.
Druhý den, totiž v nedeli ráno o treté hodine opet spívali na turni mendíci i mládenci a zvonili. Illuminatie se do kostola na obloky popripravovali, kteréž slunce osvecovalo, neb celý ten den velmi pekný, jasný a teplý den byl. O osmé hodine zvonilo se do kostola. Magistrát se zišel na meský dom, kde prišel i pán farár, držel krátku reč a se staršíma do kostola (který až dotud vždy zavrený bol) šel. Pán cantor intonoval Veni sancte. Spívala se jedna písen, pán farár prečetl text, zase se jedna písen spívala, za kterú pán farár mel znamenitou kázen o tom „jak potrebné jest každému človeku čisté náboženství“. Po kázni byl jeden krst vykonaný, díte - chlapec z Repišť na jmeno Martina, Philipa, Jána krstený, potom mládež, která prvníkrát k spovedi pristúpit mela, byla na krátce pred oltárem skrze pána farára examinovaná o večeri Páne, za tým užívali večeru Páne i jiní, takmer všichni poslucháči. Za tým spívalo se Te deum laudamus, po kterým speve trikrát se z mažárú vystrelilo. Po poledni četl pán farár historiu o vyznání Augšpurském. Večer opet na žádost mešťanú illuminácie na meskom dome byla. Na túrni zvonili i spívali.“
Nechajme k tejto udalosti spred dvesto rokov prehovoriť ešte i nápis na doteraz nepovšimnutej starej tabuli, nachádzajúcej sa v ratkovskej sakristii. Text nápisu: „Na rozkaz cisáre Karola V. Luther a Melanchthon z učení svatého články víry píši, v Augšpurgu, jé Říši, zjevne přečteli.“ V pravom dolnom rohu plochy tabule drobnými literami je napísané: „K památce jubilejní zložil And. Gál Kantor. Napsal Dan. Ružička“. Nápis nie je priamo datovaný, ale je chronogramom, ktorého nápadne červeným vyznačené veľké písmená udávajú ako rímske číslice príslušný letopočet – rok 1830.
Dekódujme detailnejšie autorov. Kantor Andreas Gál pôsobil v ratkovskej škole do roku 1833, kedy odišiel do Tisovca, bol otcom Ľudovíta Augustína Gála (1822-1894) národovca, farára v Muránskej Dlhej Lúke, ktorý ako študent s trinástimi ďalšími študentmi odchádza manifestačne z Bratislavy do Levoče, na protest proti zbaveniu Ľudovíta Štúra vedenia katedry. Daniel Ružička bol miestny ratkovský vynikajúci majster cechu stolárskeho, ktorý po katastrofickom požiari Ratkovej v roku 1827 vyhotovil so svojím synom všetky lavice v obnovenom chráme, ktoré doteraz slúžia svojmu účelu. Podľa všetkého táto tabuľa bola počas jubilejných osláv vystavená v chráme alebo v priestore kostolného areálu, verejnosti prezentujúca dávnu históriu legitimity augsburského vierovyznania. Ratkovským farárom v týchto rokoch bol Samuel Bradovka (1774-1848), Adam Zbell bol učiteľ evanjelickej školy, richtárom bol v roku 1830 Ján Pelech, pod označením „fiskál“ sa skrýva advokát mestečka Ratkovej tých rokov Ján Marton (?-1851).
Ratková - mestečko tých rokov v metaforicky ľahko nadnesenom pohľade akoby zobrazovalo idylickú predstavu pohody a pokoja, postupne sa zaceľovali rany po hroznom požiari z roku 1827, remeslá organizované v cechoch fungovali na plný výkon ešte bez hroziacej konkurencie, bolo po napoleonovských vojnách, náboženská sloboda úplná, národnostné problémy ešte v krajine len driemali pod povrchom, ratkovskí protagonosti – budúci národovci boli sotva desaťroční (Daniel Gallay, Samuel Beláni, Ľudovít Augustín Gál, Augustín Šulek), iní protagonosti budúceho obrodeneckého obdobia ešte neboli ani narodení (Daniel Bachát, Cyril Gallay a iní).
Spomienkou na archívny autentický zápis o slávnostnej takmer dvestoročnej udalosti vo vtedajšom významnom cirkevnom zbore i v celej veriacej evanjelickej miestnej kultivovanej spoločnosti mestečka Ratkovej, ktorou de facto bola oslava Pamiatky reformácie, uctime si starodávny obraz tejto pre ECAV tak významnej skutočnosti a pohlaďme si dušu prirodzeným akcentom z prežitého v našej dávnej minulosti.
Miroslav Ďurinda,
Košice, október 2015

































Nevnímajme dnes v predvečer pre ECAV významného sviatku Pamiatky reformácie prechádzku po starom dobovom popise sviatočnej udalosti v anachronizme uplynulého, skoro dvestoročného intervalu, ale vcíťme sa do priam emocionálneho prežívania slávnosti so všetkými atribútmi prejavu

Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a