Dňa 25. októbra 2012 na podnet Oblastného výboru SZPB v Rožňave bola obnovená Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Plešivci. Predseda ZO SZPB Ing. Oto Badín v spolupráci s Obecným úradom v Plešivci, s Domom Matice slovenskej v Rožňave a Oblastným výborom SZPB v Rožňave dňa 5.11.2012 zorganizoval spomienkové zhromaždenie pri príležitosti 164. výročia odsúdenia náhlym súdom v stoličnom dome v Plešivci na smrť troch sokolov Štefana Riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave Ing. Zlatica Halková privítala zúčastnených hostí a deti Základnej školy v Plešivci. Pán Štefan Gerža predniesol báseň „Milujem túto zem“. V príhovore potom predseda OblV SZPB v Rožňave Ing. Norbert Lacko prítomným pripomenul prečo sme sa tu stretli. Upozornil na to, že v roku 1848 bolo najvýznamnejšou európskou udalosťou povstanie, ktoré vypuklo v septembri ako dôsledok nahromadených neriešených národných a sociálnych požiadaviek. V marci 1848 boli predložené Uhorskému snemu požiadavky: zrušenie poddanstva, zrušenie deviatku a desiatku, sloboda tlače, zrušenie cenzúry, rozšírenie volebného práva, zavedenie štátneho súdnictva, vytvorenie nezávislej uhorskej vlády. Slovenský radikálny demokratizmus mal svoje domáce i zahraničné korene. Jeho intenzita pred revolúciou bola podporovaná poľskými povstaniami a pod ich vplyvom u Jána Francisciho radikálny demokratizmus prerástol v revolučný.
Ján Francisci už v Jednote objasňoval jej členom revolúciu ako svetovú katastrofu, po ktorej zavládne rovnosť a bratstvo. U Jána Francisciho revolučnosť vrcholí v spise Zrkadlo pre ľud slovenský. Francisci, Daxner a Kráľ očakávali od revolúcie ďalekosiahlejšie spoločenské zmeny, napr. zrušenie poddanských záväzkov, republikánske zriadenie a rozdelenie panskej pôdy roľníkom bez náhrady. Revolúciou sa mala vyriešiť aj národnostná otázka. Po zverejnení Marcových zákonov v Rimavskej Sobote sa slovenskí národovci dohodli na celonárodnej slovenskej porade. Porada sa uskutočnila 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši. Predsedom bol M. M. Hodža. Z Prahy sa vrátil Štúr, ktorý sa porady tiež zúčastnil. Francisci a Daxner spísali prvý ucelený národno-politický program v dejinách slovenského národa - Žiadosti slovenského národa. Prvý politický orgán v dejinách Slovenska vznikol 16.9.1848 pod názvom Slovenská národná rada. Prvý zbor slovenských dobrovoľníkov 18.9.1848 obsadil Myjavu. Štúr v Myjave predniesol prejav, v ktorom vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a vyhlásil autonómiu Slovenska. Cieľom bolo spojiť sa s ostatnými časťami Slovenska a zorganizovať celonárodné povstanie. Podarilo sa im však obsadiť len najbližšie oblasti.http://www.streetview.cz/sv/Plesivec/Ján Francisci vo Vlastnom životopise spomína na tieto udalosti takto: „Náhly súd bol vymenovaný. 2. novembra večer, predo dňom, v ktorý mal už zasadnúť náhly súd, sklepal som veršíky „Traja sokoli“ (Hoj, traja sokoli! či vám žiaľ za svetom? / Za svetom nie, ale za slobodným letom... Hoj, traja sokoli! kto pomstí smrť vašu? / Svedomie a pán boh, čo zná krivdu našu), ktoré doplnil Štefan Daxner slohou: Hoj, traja sokoli, či váš hrob hlboký? / Nie je tak hlboký, ako je vysoký. Náhly súd účinkoval tretieho novembra a v nasledujúcich dňoch. Dňa 6. novembra mala byť sčiastky očakávaná, sčiastky s ustrnutím obávaná exekúcia štatariálneho výroku. Hneď po obede náhly súd doplnený bol na riadny stoličný súd, sedriu, v ktorom nás päťadvadsiatich odsúdili na rozličné ťažšie i ľahšie tresty. Mňa s Daxnerom odsúdili každého na dva roky a tristo šesťdesiat dní samotného väzenia, Michala Bakulínyho na dva roky. V nasledujúci deň na svitaní, keď sa brieždilo, vysadili nás troch, mňa, Daxnera a Bakulínyho, v reťaziach na vozy pod strážou sobotských gardistov i pod vedením komisára bezpečnosti a do Pešti dorazili okolo polnoci... Keď si tak rozmýšľam, čo sa veľmi často stáva - o našom uväznení, zavše nevdojak naplní sa mi srdce nekonečnou povďačnosťou naproti milostivému riadeniu božiemu a obdivovaním jeho nevyspytateľných ciest. Také bolo menovite prehratie bitky pri Schwechate 30. októbra súčasné s naším súdením. Ale i ľudskej, už či schválnej a vypočítavej, a či len náhodilej - ťažko rozhodnúť - šetrnosti znamenia vidím v tom, že Fáy upravil nás do tichého kúta Plešivca, namiesto náruživosťami a zúrením proti nám sfanatizovanej Rimavskej Soboty; že Szentiványi tiež do Plešivca a nie do Rimavskej Soboty vyslal náhly súd; že nás komisár Márton viedol z Gemerskej stolice nocou nepozorovaných; že tenže Márton vo Vacove nás zložil v hostinci na samom kraji mesta a potom na volských záprahoch až o polnoci doviezol do Pešti, aby sme i cestou i v Pešti boli nepozorovaní a neinzultovaní.“
Po vyslobodení z peštianskeho väzenia sa od januára do novembra 1849 aktívne zapojili do Slovenského povstania ako kapitáni slovenského dobrovoľníckeho zboru, boli účastníkmi zimnej i letnej výpravy cisárskych vojsk proti maďarským gardám. Proklamácia z 20. novembra 1948 s názvom „K národu slovenskému“ vyzývala do boja za slobodu a slovenskú národnosť, ale aj za kráľa a jednotu monarchie. Táto tzv. zimná výprava postupovala v dvoch útvaroch na rôznom území Slovenska. Z horného Považia sa cez Horehronie zbor presunul do Gemera, odkiaľ mal pokračovať cez Jelšavu a Rožňavu do Košíc. Po neplánovanej zrážke pri Muráni zamierili na Spiš a do Levoče. Koncom marca sa dobrovoľníci zhromaždili v Košiciach a smerovali na Prešov. Cestou boli nútení po niekoľkých šarvátkach s maďarskými vojskami ustúpiť do Bardejova. Hoci sa základné požiadavky slovenského národného hnutia nesplnili (uznanie svojbytnosti slovenského národa a národného územia ako samostatného politického územia), revolučné roky mali veľký význam, lebo hnutie sa stalo prejavom vôle slovenského národa po slobodnom a samostatnom národnom živote. Toto hnutie svojím úprimným úsilím o demokraciu prekročilo rámec a možnosti doby a má nemalú zásluhu na dnešnej samostatnosti slovenského národa.
Ing. Norbert Lacko
Úryvok z básne J. Francisciho Traja sokoli:
|
Hoj traja sokoli! či vám žiaľ za svetom? |
|
Hoj traja sokoli! kto pomstí smrť vašu? |
{gallery}kultura/plesivec/sokoli{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.