Riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave Ing. Zlatica Halková privítala zúčastnených hostí a deti Základnej školy v Plešivci. Pán Štefan Gerža predniesol báseň „Milujem túto zem“. V príhovore potom predseda OblV SZPB v Rožňave Ing. Norbert Lacko prítomným pripomenul prečo sme sa tu stretli. Upozornil na to, že v roku 1848 bolo najvýznamnejšou európskou udalosťou povstanie, ktoré vypuklo v septembri ako dôsledok nahromadených neriešených národných a sociálnych požiadaviek. V marci 1848 boli predložené Uhorskému snemu požiadavky: zrušenie poddanstva, zrušenie deviatku a desiatku, sloboda tlače, zrušenie cenzúry, rozšírenie volebného práva, zavedenie štátneho súdnictva, vytvorenie nezávislej uhorskej vlády. Slovenský radikálny demokratizmus mal svoje domáce i zahraničné korene. Jeho intenzita pred revolúciou bola podporovaná poľskými povstaniami a pod ich vplyvom u Jána Francisciho radikálny demokratizmus prerástol v revolučný.
Ján Francisci už v Jednote objasňoval jej členom revolúciu ako svetovú katastrofu, po ktorej zavládne rovnosť a bratstvo. U Jána Francisciho revolučnosť vrcholí v spise Zrkadlo pre ľud slovenský. Francisci, Daxner a Kráľ očakávali od revolúcie ďalekosiahlejšie spoločenské zmeny, napr. zrušenie poddanských záväzkov, republikánske zriadenie a rozdelenie panskej pôdy roľníkom bez náhrady. Revolúciou sa mala vyriešiť aj národnostná otázka. Po zverejnení Marcových zákonov v Rimavskej Sobote sa slovenskí národovci dohodli na celonárodnej slovenskej porade. Porada sa uskutočnila 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši. Predsedom bol M. M. Hodža. Z Prahy sa vrátil Štúr, ktorý sa porady tiež zúčastnil. Francisci a Daxner spísali prvý ucelený národno-politický program v dejinách slovenského národa - Žiadosti slovenského národa. Prvý politický orgán v dejinách Slovenska vznikol 16.9.1848 pod názvom Slovenská národná rada. Prvý zbor slovenských dobrovoľníkov 18.9.1848 obsadil Myjavu. Štúr v Myjave predniesol prejav, v ktorom vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a vyhlásil autonómiu Slovenska. Cieľom bolo spojiť sa s ostatnými časťami Slovenska a zorganizovať celonárodné povstanie. Podarilo sa im však obsadiť len najbližšie oblasti.http://www.streetview.cz/sv/Plesivec/Ján Francisci vo Vlastnom životopise spomína na tieto udalosti takto: „Náhly súd bol vymenovaný. 2. novembra večer, predo dňom, v ktorý mal už zasadnúť náhly súd, sklepal som veršíky „Traja sokoli“ (Hoj, traja sokoli! či vám žiaľ za svetom? / Za svetom nie, ale za slobodným letom... Hoj, traja sokoli! kto pomstí smrť vašu? / Svedomie a pán boh, čo zná krivdu našu), ktoré doplnil Štefan Daxner slohou: Hoj, traja sokoli, či váš hrob hlboký? / Nie je tak hlboký, ako je vysoký. Náhly súd účinkoval tretieho novembra a v nasledujúcich dňoch. Dňa 6. novembra mala byť sčiastky očakávaná, sčiastky s ustrnutím obávaná exekúcia štatariálneho výroku. Hneď po obede náhly súd doplnený bol na riadny stoličný súd, sedriu, v ktorom nás päťadvadsiatich odsúdili na rozličné ťažšie i ľahšie tresty. Mňa s Daxnerom odsúdili každého na dva roky a tristo šesťdesiat dní samotného väzenia, Michala Bakulínyho na dva roky. V nasledujúci deň na svitaní, keď sa brieždilo, vysadili nás troch, mňa, Daxnera a Bakulínyho, v reťaziach na vozy pod strážou sobotských gardistov i pod vedením komisára bezpečnosti a do Pešti dorazili okolo polnoci... Keď si tak rozmýšľam, čo sa veľmi často stáva - o našom uväznení, zavše nevdojak naplní sa mi srdce nekonečnou povďačnosťou naproti milostivému riadeniu božiemu a obdivovaním jeho nevyspytateľných ciest. Také bolo menovite prehratie bitky pri Schwechate 30. októbra súčasné s naším súdením. Ale i ľudskej, už či schválnej a vypočítavej, a či len náhodilej - ťažko rozhodnúť - šetrnosti znamenia vidím v tom, že Fáy upravil nás do tichého kúta Plešivca, namiesto náruživosťami a zúrením proti nám sfanatizovanej Rimavskej Soboty; že Szentiványi tiež do Plešivca a nie do Rimavskej Soboty vyslal náhly súd; že nás komisár Márton viedol z Gemerskej stolice nocou nepozorovaných; že tenže Márton vo Vacove nás zložil v hostinci na samom kraji mesta a potom na volských záprahoch až o polnoci doviezol do Pešti, aby sme i cestou i v Pešti boli nepozorovaní a neinzultovaní.“
Po vyslobodení z peštianskeho väzenia sa od januára do novembra 1849 aktívne zapojili do Slovenského povstania ako kapitáni slovenského dobrovoľníckeho zboru, boli účastníkmi zimnej i letnej výpravy cisárskych vojsk proti maďarským gardám. Proklamácia z 20. novembra 1948 s názvom „K národu slovenskému“ vyzývala do boja za slobodu a slovenskú národnosť, ale aj za kráľa a jednotu monarchie. Táto tzv. zimná výprava postupovala v dvoch útvaroch na rôznom území Slovenska. Z horného Považia sa cez Horehronie zbor presunul do Gemera, odkiaľ mal pokračovať cez Jelšavu a Rožňavu do Košíc. Po neplánovanej zrážke pri Muráni zamierili na Spiš a do Levoče. Koncom marca sa dobrovoľníci zhromaždili v Košiciach a smerovali na Prešov. Cestou boli nútení po niekoľkých šarvátkach s maďarskými vojskami ustúpiť do Bardejova. Hoci sa základné požiadavky slovenského národného hnutia nesplnili (uznanie svojbytnosti slovenského národa a národného územia ako samostatného politického územia), revolučné roky mali veľký význam, lebo hnutie sa stalo prejavom vôle slovenského národa po slobodnom a samostatnom národnom živote. Toto hnutie svojím úprimným úsilím o demokraciu prekročilo rámec a možnosti doby a má nemalú zásluhu na dnešnej samostatnosti slovenského národa.
Ing. Norbert Lacko
Úryvok z básne J. Francisciho Traja sokoli:
|
Hoj traja sokoli! či vám žiaľ za svetom? |
|
Hoj traja sokoli! kto pomstí smrť vašu? |
{gallery}kultura/plesivec/sokoli{/gallery}
{jcomments on}

































Dňa 25. októbra 2012 na podnet Oblastného výboru SZPB v Rožňave bola obnovená Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Plešivci. Predseda ZO SZPB Ing. Oto Badín v spolupráci s Obecným úradom v Plešivci, s Domom Matice slovenskej v Rožňave a Oblastným výborom SZPB v Rožňave dňa 5.11.2012 zorganizoval spomienkové zhromaždenie pri príležitosti 164. výročia odsúdenia náhlym súdom v stoličnom dome v Plešivci na smrť troch sokolov Štefana
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-