Riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave Ing. Zlatica Halková privítala zúčastnených hostí a deti Základnej školy v Plešivci. Pán Štefan Gerža predniesol báseň „Milujem túto zem“. V príhovore potom predseda OblV SZPB v Rožňave Ing. Norbert Lacko prítomným pripomenul prečo sme sa tu stretli. Upozornil na to, že v roku 1848 bolo najvýznamnejšou európskou udalosťou povstanie, ktoré vypuklo v septembri ako dôsledok nahromadených neriešených národných a sociálnych požiadaviek. V marci 1848 boli predložené Uhorskému snemu požiadavky: zrušenie poddanstva, zrušenie deviatku a desiatku, sloboda tlače, zrušenie cenzúry, rozšírenie volebného práva, zavedenie štátneho súdnictva, vytvorenie nezávislej uhorskej vlády. Slovenský radikálny demokratizmus mal svoje domáce i zahraničné korene. Jeho intenzita pred revolúciou bola podporovaná poľskými povstaniami a pod ich vplyvom u Jána Francisciho radikálny demokratizmus prerástol v revolučný.
Ján Francisci už v Jednote objasňoval jej členom revolúciu ako svetovú katastrofu, po ktorej zavládne rovnosť a bratstvo. U Jána Francisciho revolučnosť vrcholí v spise Zrkadlo pre ľud slovenský. Francisci, Daxner a Kráľ očakávali od revolúcie ďalekosiahlejšie spoločenské zmeny, napr. zrušenie poddanských záväzkov, republikánske zriadenie a rozdelenie panskej pôdy roľníkom bez náhrady. Revolúciou sa mala vyriešiť aj národnostná otázka. Po zverejnení Marcových zákonov v Rimavskej Sobote sa slovenskí národovci dohodli na celonárodnej slovenskej porade. Porada sa uskutočnila 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši. Predsedom bol M. M. Hodža. Z Prahy sa vrátil Štúr, ktorý sa porady tiež zúčastnil. Francisci a Daxner spísali prvý ucelený národno-politický program v dejinách slovenského národa - Žiadosti slovenského národa. Prvý politický orgán v dejinách Slovenska vznikol 16.9.1848 pod názvom Slovenská národná rada. Prvý zbor slovenských dobrovoľníkov 18.9.1848 obsadil Myjavu. Štúr v Myjave predniesol prejav, v ktorom vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a vyhlásil autonómiu Slovenska. Cieľom bolo spojiť sa s ostatnými časťami Slovenska a zorganizovať celonárodné povstanie. Podarilo sa im však obsadiť len najbližšie oblasti.http://www.streetview.cz/sv/Plesivec/Ján Francisci vo Vlastnom životopise spomína na tieto udalosti takto: „Náhly súd bol vymenovaný. 2. novembra večer, predo dňom, v ktorý mal už zasadnúť náhly súd, sklepal som veršíky „Traja sokoli“ (Hoj, traja sokoli! či vám žiaľ za svetom? / Za svetom nie, ale za slobodným letom... Hoj, traja sokoli! kto pomstí smrť vašu? / Svedomie a pán boh, čo zná krivdu našu), ktoré doplnil Štefan Daxner slohou: Hoj, traja sokoli, či váš hrob hlboký? / Nie je tak hlboký, ako je vysoký. Náhly súd účinkoval tretieho novembra a v nasledujúcich dňoch. Dňa 6. novembra mala byť sčiastky očakávaná, sčiastky s ustrnutím obávaná exekúcia štatariálneho výroku. Hneď po obede náhly súd doplnený bol na riadny stoličný súd, sedriu, v ktorom nás päťadvadsiatich odsúdili na rozličné ťažšie i ľahšie tresty. Mňa s Daxnerom odsúdili každého na dva roky a tristo šesťdesiat dní samotného väzenia, Michala Bakulínyho na dva roky. V nasledujúci deň na svitaní, keď sa brieždilo, vysadili nás troch, mňa, Daxnera a Bakulínyho, v reťaziach na vozy pod strážou sobotských gardistov i pod vedením komisára bezpečnosti a do Pešti dorazili okolo polnoci... Keď si tak rozmýšľam, čo sa veľmi často stáva - o našom uväznení, zavše nevdojak naplní sa mi srdce nekonečnou povďačnosťou naproti milostivému riadeniu božiemu a obdivovaním jeho nevyspytateľných ciest. Také bolo menovite prehratie bitky pri Schwechate 30. októbra súčasné s naším súdením. Ale i ľudskej, už či schválnej a vypočítavej, a či len náhodilej - ťažko rozhodnúť - šetrnosti znamenia vidím v tom, že Fáy upravil nás do tichého kúta Plešivca, namiesto náruživosťami a zúrením proti nám sfanatizovanej Rimavskej Soboty; že Szentiványi tiež do Plešivca a nie do Rimavskej Soboty vyslal náhly súd; že nás komisár Márton viedol z Gemerskej stolice nocou nepozorovaných; že tenže Márton vo Vacove nás zložil v hostinci na samom kraji mesta a potom na volských záprahoch až o polnoci doviezol do Pešti, aby sme i cestou i v Pešti boli nepozorovaní a neinzultovaní.“
Po vyslobodení z peštianskeho väzenia sa od januára do novembra 1849 aktívne zapojili do Slovenského povstania ako kapitáni slovenského dobrovoľníckeho zboru, boli účastníkmi zimnej i letnej výpravy cisárskych vojsk proti maďarským gardám. Proklamácia z 20. novembra 1948 s názvom „K národu slovenskému“ vyzývala do boja za slobodu a slovenskú národnosť, ale aj za kráľa a jednotu monarchie. Táto tzv. zimná výprava postupovala v dvoch útvaroch na rôznom území Slovenska. Z horného Považia sa cez Horehronie zbor presunul do Gemera, odkiaľ mal pokračovať cez Jelšavu a Rožňavu do Košíc. Po neplánovanej zrážke pri Muráni zamierili na Spiš a do Levoče. Koncom marca sa dobrovoľníci zhromaždili v Košiciach a smerovali na Prešov. Cestou boli nútení po niekoľkých šarvátkach s maďarskými vojskami ustúpiť do Bardejova. Hoci sa základné požiadavky slovenského národného hnutia nesplnili (uznanie svojbytnosti slovenského národa a národného územia ako samostatného politického územia), revolučné roky mali veľký význam, lebo hnutie sa stalo prejavom vôle slovenského národa po slobodnom a samostatnom národnom živote. Toto hnutie svojím úprimným úsilím o demokraciu prekročilo rámec a možnosti doby a má nemalú zásluhu na dnešnej samostatnosti slovenského národa.
Ing. Norbert Lacko
Úryvok z básne J. Francisciho Traja sokoli:
|
Hoj traja sokoli! či vám žiaľ za svetom? |
|
Hoj traja sokoli! kto pomstí smrť vašu? |
{gallery}kultura/plesivec/sokoli{/gallery}
{jcomments on}































Dňa 25. októbra 2012 na podnet Oblastného výboru SZPB v Rožňave bola obnovená Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Plešivci. Predseda ZO SZPB Ing. Oto Badín v spolupráci s Obecným úradom v Plešivci, s Domom Matice slovenskej v Rožňave a Oblastným výborom SZPB v Rožňave dňa 5.11.2012 zorganizoval spomienkové zhromaždenie pri príležitosti 164. výročia odsúdenia náhlym súdom v stoličnom dome v Plešivci na smrť troch sokolov Štefana
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-