Mnohí z nás si bez hudby nevedia predstaviť život. Dôkazom toho, že to tak bolo aj v minulosti je lubenícky zborník, dielo možno neznámeho učiteľa pôsobiaceho na niektorej Zborník bol objavený v Lubeníku v dome Samuela Nováka, učiteľa na tamojšej škole evanjelickej cirkvi a. v. (v rokoch 1873 – 1909) a od roku 1937 je uložený v oddelení hudobných rukopisov Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice v Martine (sign. B IV/3). Nie sú v ňom uvedené žiadne poznámky o mieste a čase vzniku, o jeho majiteľovi či zapisovateľovi, ani o autoroch skladieb. Na zborníku chýba titulný list a evidentne aj niekoľko strán pôvodného rukopisu.
Zborník z Lubeníka prináša skladby rozmanitého geografického pôvodu, ktoré však majú svoje náprotivky v prameňoch inštrumentálnej hudby zo 17., i prvej polovice 18. storočia v podobe konkordancií, variantov, resp. vo výraznom uplatnení dobových tancov ako vôbec najrozšírenejšieho repertoáru inštrumentálnej hudby 16. – 18. storočia. Najviac konkordancií spája lubenícky zborník s prameňmi klávesovej hudby z druhej polovice 18. storočia, predovšetkým so Zborníkom Jána Adama Šantracha (1757 – 1770), Zborníkom Jána Fabricza (1760 – 1770), gemerského učiteľa (obidva sa zachovali na fare ev. cirkvi a. v. v Štítniku) a so zborníkom Musaeum Pantaleonianum (okolo roku 1769) františkánskeho pátra Pantaleona Roškovského. Európsky repertoár sa do týchto prameňov dostával pravdepodobne prostredníctvom Viedne, často však dochádzalo k zmiešavaniu prvkov jednotlivých kultúr.
Tradovanie skladieb pod rôznymi názvami, v rôznych variantoch, naznačuje používanie viacerých predlôh zápisu – odpisov, tlačí, ale aj šírenie repertoáru „ústnym podaním“, živou interpretáciou, pri ktorej hudobníci získavali inšpiráciu na ďalšie fixovanie a uvádzanie skladieb. V zborníkoch kompozícií pre klávesové nástroje i v zbierkach ansámblovej hudby z prostredia šľachty a meštianstva nachádzame neraz identické skladby, určené však pre rozličné obsadenie. V porovnaní s repertoárom prameňov inštrumentálnej hudby zo 17. a prvej polovice 18. storočia z územia Slovenska, kde sa prelínajú skladby európskej hudobnej tradície s domácimi ľudovými tancami a piesňami, vidno v lubeníckom zborníku príklon výlučne k európskej hudbe. Jej rozšírenie na našom území okolo polovice 18. storočia je značné v dôsledku posilnenia rakúsko-nemeckého vplyvu a európskej orientácie v Uhorsku po Satmárskom mieri roku 1711. Ťažisko repertoáru tvoria dobové tance, najmä menuety a polonézy, ktoré sa stávajú módou a vzájomne sa ovplyvňujú.
Druhá časť lubeníckeho zborníka obsahuje pestrú paletu svetských skladieb, zapísaných pre čembalo, výber týchto skladieb sa stal základom pre CD-nahrávku súboru pre starú hudbu Solamente naturali, ktorého zakladateľom a umeleckým vedúcim je huslista Miloš Valent. Špecifickosť tohto súboru vyplýva z ojedinelého prístupu k interpretácii hudby 17. a 18. storočia. Zásadné je používanie dobových nástrojov a hľadanie inšpirácie v historických dokumentoch. Zámerom CD-nahrávky je poukázať aj na tento aspekt „života“ skladieb v rozličnom inštrumentálnom obsadení podľa dobových zvyklostí. Tance i netanečné skladby lubeníckeho zborníka, dodatočne pospájané do zostáv, zaznievajú v zápise pre čembalo, ale aj v úprave pre komorný inštrumentálny súbor s využitím sprievodných nástrojov dobovej tanečnej hudby – huslí, violy, violončela, čembala, priečnej flauty, zobcových fláut.
Do dnes neznámy poklad reprezentuje v dejinách hudobnej kultúry na Slovensku sféru mestského hudobného života a mestských hudobníkov v období raného klasicizmu a zároveň patrí do bohatého kultúrneho dedičstva Gemera a Malohontu.
Uvedenie CD Zborníka z Lubeníka do života ste mali možnosť vidieť 27. novembra 2015 v Rímsko-katolíckom kostole sv. Petra a Pavla po koncerte Slovenské Vianoce súboru Solamente Naturali odohraného v rámci festivalu Revúckych adventných koncertov, organizovaného občianskym združením Quirinus, ktoré v spolupráci s ďalšími inštitúciami svojim poslucháčom sprístupňuje kultúrne dedičstvo Gemera nielen z oblasti hudobnej vedy, ale aj literatúry a histórie. Spoločne nové CD čerstvým ihličím pokrstili starosta obce Lubeník Ľubomír Kisel, primátor mesta Jelšava MVDr. Milan Kolesár a zástupca primátora mesta Revúca Ing. Július Buchta. Nové CD Zborník z Lubeníka máte možnosť zakúpiť si v kníhkupectve KnihArt v Revúcej.
Zdroj: Miriam Das Lehotská, Collection of Lubeník
Text: Lucia Koreňová
Foto: Ing. Maroš Detko
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.