Mnohí z nás si bez hudby nevedia predstaviť život. Dôkazom toho, že to tak bolo aj v minulosti je lubenícky zborník, dielo možno neznámeho učiteľa pôsobiaceho na niektorej Zborník bol objavený v Lubeníku v dome Samuela Nováka, učiteľa na tamojšej škole evanjelickej cirkvi a. v. (v rokoch 1873 – 1909) a od roku 1937 je uložený v oddelení hudobných rukopisov Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice v Martine (sign. B IV/3). Nie sú v ňom uvedené žiadne poznámky o mieste a čase vzniku, o jeho majiteľovi či zapisovateľovi, ani o autoroch skladieb. Na zborníku chýba titulný list a evidentne aj niekoľko strán pôvodného rukopisu.
Zborník z Lubeníka prináša skladby rozmanitého geografického pôvodu, ktoré však majú svoje náprotivky v prameňoch inštrumentálnej hudby zo 17., i prvej polovice 18. storočia v podobe konkordancií, variantov, resp. vo výraznom uplatnení dobových tancov ako vôbec najrozšírenejšieho repertoáru inštrumentálnej hudby 16. – 18. storočia. Najviac konkordancií spája lubenícky zborník s prameňmi klávesovej hudby z druhej polovice 18. storočia, predovšetkým so Zborníkom Jána Adama Šantracha (1757 – 1770), Zborníkom Jána Fabricza (1760 – 1770), gemerského učiteľa (obidva sa zachovali na fare ev. cirkvi a. v. v Štítniku) a so zborníkom Musaeum Pantaleonianum (okolo roku 1769) františkánskeho pátra Pantaleona Roškovského. Európsky repertoár sa do týchto prameňov dostával pravdepodobne prostredníctvom Viedne, často však dochádzalo k zmiešavaniu prvkov jednotlivých kultúr.
Tradovanie skladieb pod rôznymi názvami, v rôznych variantoch, naznačuje používanie viacerých predlôh zápisu – odpisov, tlačí, ale aj šírenie repertoáru „ústnym podaním“, živou interpretáciou, pri ktorej hudobníci získavali inšpiráciu na ďalšie fixovanie a uvádzanie skladieb. V zborníkoch kompozícií pre klávesové nástroje i v zbierkach ansámblovej hudby z prostredia šľachty a meštianstva nachádzame neraz identické skladby, určené však pre rozličné obsadenie. V porovnaní s repertoárom prameňov inštrumentálnej hudby zo 17. a prvej polovice 18. storočia z územia Slovenska, kde sa prelínajú skladby európskej hudobnej tradície s domácimi ľudovými tancami a piesňami, vidno v lubeníckom zborníku príklon výlučne k európskej hudbe. Jej rozšírenie na našom území okolo polovice 18. storočia je značné v dôsledku posilnenia rakúsko-nemeckého vplyvu a európskej orientácie v Uhorsku po Satmárskom mieri roku 1711. Ťažisko repertoáru tvoria dobové tance, najmä menuety a polonézy, ktoré sa stávajú módou a vzájomne sa ovplyvňujú.
Druhá časť lubeníckeho zborníka obsahuje pestrú paletu svetských skladieb, zapísaných pre čembalo, výber týchto skladieb sa stal základom pre CD-nahrávku súboru pre starú hudbu Solamente naturali, ktorého zakladateľom a umeleckým vedúcim je huslista Miloš Valent. Špecifickosť tohto súboru vyplýva z ojedinelého prístupu k interpretácii hudby 17. a 18. storočia. Zásadné je používanie dobových nástrojov a hľadanie inšpirácie v historických dokumentoch. Zámerom CD-nahrávky je poukázať aj na tento aspekt „života“ skladieb v rozličnom inštrumentálnom obsadení podľa dobových zvyklostí. Tance i netanečné skladby lubeníckeho zborníka, dodatočne pospájané do zostáv, zaznievajú v zápise pre čembalo, ale aj v úprave pre komorný inštrumentálny súbor s využitím sprievodných nástrojov dobovej tanečnej hudby – huslí, violy, violončela, čembala, priečnej flauty, zobcových fláut.
Do dnes neznámy poklad reprezentuje v dejinách hudobnej kultúry na Slovensku sféru mestského hudobného života a mestských hudobníkov v období raného klasicizmu a zároveň patrí do bohatého kultúrneho dedičstva Gemera a Malohontu.
Uvedenie CD Zborníka z Lubeníka do života ste mali možnosť vidieť 27. novembra 2015 v Rímsko-katolíckom kostole sv. Petra a Pavla po koncerte Slovenské Vianoce súboru Solamente Naturali odohraného v rámci festivalu Revúckych adventných koncertov, organizovaného občianskym združením Quirinus, ktoré v spolupráci s ďalšími inštitúciami svojim poslucháčom sprístupňuje kultúrne dedičstvo Gemera nielen z oblasti hudobnej vedy, ale aj literatúry a histórie. Spoločne nové CD čerstvým ihličím pokrstili starosta obce Lubeník Ľubomír Kisel, primátor mesta Jelšava MVDr. Milan Kolesár a zástupca primátora mesta Revúca Ing. Július Buchta. Nové CD Zborník z Lubeníka máte možnosť zakúpiť si v kníhkupectve KnihArt v Revúcej.
Zdroj: Miriam Das Lehotská, Collection of Lubeník
Text: Lucia Koreňová
Foto: Ing. Maroš Detko
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.