Zamyslenie sa nad mojím pôsobením na Gemeri
Milí čitatelia! Dovoľte mi ešte naposledy sa k Vám prihovoriť aj touto cestou a v krátkom reporte zhrnúť svoje pôsobenie v duchovenskej službe na Gemeri.
Rozhodnutím zboru biskupov som v auguste 2015 bola po ordinácii v Krupine ustanovená do tejto oblasti za seniorálnu kaplánku. Po svojom príchode som bola ubytovaná na evanjelickej fare v Rožňavskom Bystrom, kde som od vtedajšieho administrátora seniora ThDr. Jerguša Olejára, PhD., dostala poverenie podieľať sa na starostlivosti o duchovný život v tomto cirkevnom zbore. Zbor bol v tom čase administrovaný z Betliara bratom farárom Mgr. Jánom Gdovinom, a to až do októbra roku 2017, kedy som zložila farársku skúšku. Bolo mi veľkou cťou, že som mala tú možnosť slúžiť na mieste,
Kedy ukončia obnovu hradu Krásna Hôrka na hornom Gemeri a čo s tým súvisí
Od požiaru národnej kultúrnej pamiatky zo 14. storočia hradu Krásna Hôrka ešte 10. marca 2012 nachádzajúcej sa na hornom Gemeri sa už odvtedy hodne popísalo, posľubovalo, ale aj hodne spravilo. Nie však toľko, aby mohol slúžiť už tohto roku návštevníkom. V niektorých periodikách objavil článok o názoroch ministra školstva SR Mareka Maďariča na jeho
Zborník z Lubeníka - neznámy poklad Gemera
Mnohí z nás si bez hudby nevedia predstaviť život. Dôkazom toho, že to tak bolo aj v minulosti je lubenícky zborník, dielo možno neznámeho učiteľa pôsobiaceho na niektorej z vynikajúcich škôl v Gemeri. Súbor skladieb tohto anonymného notovaného rukopisu z druhej polovice 19. storočia, sa pravdepodobne viaže na pôsobenie organistu, ktorý si zapisoval hudbu hrávanú počas bohoslužby v kostole, pri vyučovaní hudby, či pri domácom muzicírovaní. Zachytával hudbu zo svojho okolia hrávanú pri rôznych svetských príležitostiach súkromného a spoločenského života napríklad na zábavách a rodinných oslavách.
Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša
Pred niekoľkými dňami ponúkol nám Ing. Marian Slavkay z Rožňavy na uverejnenie svoje spomienky na prácu baníkov železorudných baní na Spiši a Gemeri. Jeho podnet rád využívam a pre našich návštevníkov stránky prijímam jeho návrh priblížiť túto ťažkú prácu v podzemí prostredníctvom veselých i vážnych príhod. Chceme vám takto aj spríjemniť čítanie príspevkov na stránke Maj Gemer poviedkami spomínaného autora. Odporúčam vám hneď sa do nich začítať.
Úvod
V baníctve som pôsobil takmer tridsaťosem rokov. Všeobecne sa hovorí, že „baníčina“ je nebezpečné povolanie a riadna drina. Áno, je. Ale opýtam sa: je horolezectvo bezpečnejšie a menej namáhavé? Podľa mňa je ešte riskantnejšie. Prečo si tento šport ľudia obľúbili? Preto, lebo milujú prírodu, hory, skalné steny, ktoré túžia namáhavým lezením zdolávať, aby dosiahli vytúžený vrchol. Nie každý má takú záľubu. Na to sa človek musí narodiť s túžbou v srdci, zdolávať štíty od Tatier až po Himaláje. Tak isto si človek obľúbi baníctvo, hoci je to povolanie veľmi rizikové. Človek si ho vyberie aj ako zdroj obživy, ale tiež ako koníčka.
Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša
Ing. Marian Slavkay ako 15 ročný nastúpil v roku 1950 za baníckeho učňa v Manganorudných baniach Kišovce-Švábovce. V rokoch 1951-53 absolvoval dvojročnú Priemyselnú školu banícku v Spišskej Novej Vsi. 6.7.1953 nastúpil na umiestenku do závodu Petr Bezruč v OKD Ostrava. V roku 1954 prišiel do Železorudných baní na Gemeri ako banský technik v závode Dobšiná, neskôr bol preložený do závodu v Drnave. Študoval na večernej Priemyselnej škole v Rožňave. Po maturite mu ponúkol podnik štipendium na štúdium na Baníckej fakulte VŠT Košice, kde vyštudoval odbor Hlbinné dobývanie a získal kvalifikáciu banského inžiniera.
Volavka popolavá sa dostala i do Gemersko-malohontského múzea
Súčasťou zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sú aj zbierkové predmety z oblasti prírodných vied. Jeden z nich, dermoplastický preparát volavky popolavej (Ardea cinerea) získaný v roku 2008, je predmetom mesiaca jún.
Volavka popolavá hniezdi v celej Európe okrem jej najsevernejších oblastí. Obýva plytké prírodné a umelé vodné plochy. Najčastejšie hniezdi v kolóniách na stromoch, ale aj kríkoch, prípadne v trstine. Na Slovensku bola ešte koncom 50. rokov bežným hniezdičom, no od tohto obdobia začali mnohé kolónie na stromoch zanikať a počty volaviek poklesli. Následne z územia východného Slovenska takmer vymizla a opäť tu začala hniezdiť vo väčších počtoch až v 90. rokoch 20. storočia.
V Gemeri-Malohonte hniezdi jednotlivo alebo v menších počtoch v blízkosti mnohých vodných nádrží, väčšia hniezdna kolónia sa nachádza pri Ožďanoch. Nehniezdiace vtáky a vtáky v období migrácie môžete vidieť na všetkých vodných nádržiach aj na vodných tokoch, napríklad Rimave a Slanej.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-