kde krátky čas, v období rokov 1855-1858, pôsobil aj evanjelický farár, národovec a spisovateľ Pavol Emanuel Dobšinský. Mne samej sa na fare v Rožňavskom Bystrom podarilo napísať rigoróznu prácu, ktorú som úspešne obhájila na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v januári 2017, divadelnú hru „Martin Luther“, ktorú cirkevný zbor stvárnil v rámci podujatia „Solus Deus“ pri príležitosti 500. výročia reformácie a napokon aj úvodnú časť rukopisu suspírií (modlitebných vzdychov) ku nedeliam a sviatkom cirkevného roku, ktorý som neskôr dokončila už na fare v Gemerskej Polome.
Začiatky hneď po príchode do Rožňavského Bystrého napriek tomu ale neboli ľahké. Bolo potrebné rýchlo sa zorientovať a osvojiť si veľa nových poznatkov a zručností ako z oblasti administratívy - tej zborovej ale i seniorátnej, tak i prác okolo fary a priľahlej farskej záhrady. Keďže v cirkevnom zbore chýbal aj kantor, neostávalo mi iné ako „oprášiť“ partitúru a začať ľudí na službách Božích pri speve piesní doprevádzať.
V čase môjho pôsobenia sa zbor pustil do rozsiahlej rekonštrukcie kostola, ktorú sa podarilo zrealizovať predovšetkým vďaka neúnavnej práci sestry zborovej dozorkyne Marty Lajčákovej. Zároveň bol oltár z kostola odvezený na reštaurovanie do ateliéru v Bratislave. Aj v provizórnych podmienkach sme sa v priestoroch zborovej miestnosti okrem služieb Božích dokázali pravidelne stretávať aj na biblických hodinách, konfirmačnom vyučovaní i detskej besiedke. Za veľký úspech tiež považujem zavedenie vyučovania náboženstva v materskej škole v Rožňavskom Bystrom a vytvorenie webovej stránky zboru. V matkocirkvi i vo filiálke Rakovnica sme na zborovej úrovni tiež organizovali stretnutia žien za účasti zaujímavých hostí, jubilejné konfirmácie, ktoré pre mňa osobne boli takou srdcovou záležitosťou a v neposlednom rade i viaceré evanjelizačné podujatia.
Od 1. januára 2018 som bola zvolená za zborovú farárku v cirkevnom zbore Gemerská Poloma, avšak ostala som i naďalej spätá aj s cirkevným zborom Rožňavské Bystré a filiálkou Rakovnica ako administrátorka zboru. Povinností teda pribudlo aj vzhľadom na to, že po odchode manželov Olejárovcov na študijný pobyt do zahraničia som vyučovala hodiny náboženstva popri Gemerskej Polome aj na školách v Rožňave, avšak svoju službu som vždy vnímala aj popri všetkých náročných povinnostiach ako službu radostnú. S Božou pomocou sa aj napriek v tej dobe už môjmu zhoršenému zdravotnému stavu podarilo aj v tomto cirkevnom zbore zorganizovať niekoľko zaujímavých a veľmi pekných podujatí, akými boli: slávnosť inštalácie zborovej farárky, slávnostné služby Božie so spomienkou na P. K. Hostinského, rómske mládežnícke služby Božie, stretnutia žien, klavírny koncert Šimona Majerníka, zborové dni, zlatá konfirmácia, či zborový výlet do Kežmarku. Moje poďakovanie za pomoc pri realizácii týchto, ale i ďalších podujatí patrí v prvom rade zástupcovi zb. dozorcu Jánovi Očkaikovi.
V rámci svojho pôsobenia na Gemeri mi nedá nespomenúť aj krátku etapu administrovania cirkevného zboru Ochtiná, na ktorý vďaka milým a pohostinným ľuďom budem tiež s láskou spomínať.
Som Pánu Bohu vďačná, že ma službou zvesti evanjelia poslal slúžiť na Gemer, kde som vnímala, že je to priam až bytostne potrebné. Hoci mojím prianím bolo slúžiť zverenými darmi vo svojom povolaní ľuďom na Gemeri i naďalej, zdravotný stav mi to, žiaľ, už dlhšie neumožnil. Modlím sa však, aby sa s Božou pomocou stali z týchto zborov naozaj živé zbory, úprimne hľadajúce pravdy Božieho Slova. Lúčenie nikdy nebýva ľahké. O to ťažšie býva lúčenie s tými, ktorí sú Vám obzvlášť blízki, s ľuďmi, s ktorými človek niečo prežil, s ktorými má vytvorený určitý vzťah – s duchovnou rodinou. S týmito ľuďmi som prežívala chvíle radostné: - pri oslavách narodenín, rôznych posedeniach, konfirmáciách, krstoch a svadbách, ale i chvíle ťažké: - pri chorobách, lúčeniach, i keď sme museli neraz smutne skonštatovať, že nás do chrámu prišlo opäť málo.
Touto cestou mi teda dovoľte úprimne sa ešte raz poďakovať ľuďom v mne zverených cirkevných zboroch za vrúcne prijatie, za všetky modlitby, prejavy tolerancie a vľúdne slová povzbudenia, ktorých sa mi počas môjho tri a pol ročného pôsobenia tu na Gemeri dostávalo.
My všetci sme, milí čitatelia – bratia a sestry, postavení do služby Pánu Bohu i svojim blížnym. Na to nezabúdajme! To nemusí znamenať, že naše poverenie musí byť také výnimočné ako to bolo napríklad u starozmluvného proroka Jeremiáša. Naše poverenie k službe sa môže odohrávať aj v bežnom, každodennom spôsobe života. Je však rovnako podstatné a dôležité. Byť milujúcim partnerom, starostlivým rodičom, zodpovedným pracovníkom, verným priateľom i v pravej viere žijúcim kresťanom – to je úloha naozaj neľahká. Chcem Vás preto, milí veriaci čitatelia, vyzvať k tomu: buďte „ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému.“ (Kol 3,12-13).
S láskou Vaša sestra farárka
ThDr. Zuzana Poláková

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-