kde krátky čas, v období rokov 1855-1858, pôsobil aj evanjelický farár, národovec a spisovateľ Pavol Emanuel Dobšinský. Mne samej sa na fare v Rožňavskom Bystrom podarilo napísať rigoróznu prácu, ktorú som úspešne obhájila na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v januári 2017, divadelnú hru „Martin Luther“, ktorú cirkevný zbor stvárnil v rámci podujatia „Solus Deus“ pri príležitosti 500. výročia reformácie a napokon aj úvodnú časť rukopisu suspírií (modlitebných vzdychov) ku nedeliam a sviatkom cirkevného roku, ktorý som neskôr dokončila už na fare v Gemerskej Polome.
Začiatky hneď po príchode do Rožňavského Bystrého napriek tomu ale neboli ľahké. Bolo potrebné rýchlo sa zorientovať a osvojiť si veľa nových poznatkov a zručností ako z oblasti administratívy - tej zborovej ale i seniorátnej, tak i prác okolo fary a priľahlej farskej záhrady. Keďže v cirkevnom zbore chýbal aj kantor, neostávalo mi iné ako „oprášiť“ partitúru a začať ľudí na službách Božích pri speve piesní doprevádzať.
V čase môjho pôsobenia sa zbor pustil do rozsiahlej rekonštrukcie kostola, ktorú sa podarilo zrealizovať predovšetkým vďaka neúnavnej práci sestry zborovej dozorkyne Marty Lajčákovej. Zároveň bol oltár z kostola odvezený na reštaurovanie do ateliéru v Bratislave. Aj v provizórnych podmienkach sme sa v priestoroch zborovej miestnosti okrem služieb Božích dokázali pravidelne stretávať aj na biblických hodinách, konfirmačnom vyučovaní i detskej besiedke. Za veľký úspech tiež považujem zavedenie vyučovania náboženstva v materskej škole v Rožňavskom Bystrom a vytvorenie webovej stránky zboru. V matkocirkvi i vo filiálke Rakovnica sme na zborovej úrovni tiež organizovali stretnutia žien za účasti zaujímavých hostí, jubilejné konfirmácie, ktoré pre mňa osobne boli takou srdcovou záležitosťou a v neposlednom rade i viaceré evanjelizačné podujatia.
Od 1. januára 2018 som bola zvolená za zborovú farárku v cirkevnom zbore Gemerská Poloma, avšak ostala som i naďalej spätá aj s cirkevným zborom Rožňavské Bystré a filiálkou Rakovnica ako administrátorka zboru. Povinností teda pribudlo aj vzhľadom na to, že po odchode manželov Olejárovcov na študijný pobyt do zahraničia som vyučovala hodiny náboženstva popri Gemerskej Polome aj na školách v Rožňave, avšak svoju službu som vždy vnímala aj popri všetkých náročných povinnostiach ako službu radostnú. S Božou pomocou sa aj napriek v tej dobe už môjmu zhoršenému zdravotnému stavu podarilo aj v tomto cirkevnom zbore zorganizovať niekoľko zaujímavých a veľmi pekných podujatí, akými boli: slávnosť inštalácie zborovej farárky, slávnostné služby Božie so spomienkou na P. K. Hostinského, rómske mládežnícke služby Božie, stretnutia žien, klavírny koncert Šimona Majerníka, zborové dni, zlatá konfirmácia, či zborový výlet do Kežmarku. Moje poďakovanie za pomoc pri realizácii týchto, ale i ďalších podujatí patrí v prvom rade zástupcovi zb. dozorcu Jánovi Očkaikovi.
V rámci svojho pôsobenia na Gemeri mi nedá nespomenúť aj krátku etapu administrovania cirkevného zboru Ochtiná, na ktorý vďaka milým a pohostinným ľuďom budem tiež s láskou spomínať.
Som Pánu Bohu vďačná, že ma službou zvesti evanjelia poslal slúžiť na Gemer, kde som vnímala, že je to priam až bytostne potrebné. Hoci mojím prianím bolo slúžiť zverenými darmi vo svojom povolaní ľuďom na Gemeri i naďalej, zdravotný stav mi to, žiaľ, už dlhšie neumožnil. Modlím sa však, aby sa s Božou pomocou stali z týchto zborov naozaj živé zbory, úprimne hľadajúce pravdy Božieho Slova. Lúčenie nikdy nebýva ľahké. O to ťažšie býva lúčenie s tými, ktorí sú Vám obzvlášť blízki, s ľuďmi, s ktorými človek niečo prežil, s ktorými má vytvorený určitý vzťah – s duchovnou rodinou. S týmito ľuďmi som prežívala chvíle radostné: - pri oslavách narodenín, rôznych posedeniach, konfirmáciách, krstoch a svadbách, ale i chvíle ťažké: - pri chorobách, lúčeniach, i keď sme museli neraz smutne skonštatovať, že nás do chrámu prišlo opäť málo.
Touto cestou mi teda dovoľte úprimne sa ešte raz poďakovať ľuďom v mne zverených cirkevných zboroch za vrúcne prijatie, za všetky modlitby, prejavy tolerancie a vľúdne slová povzbudenia, ktorých sa mi počas môjho tri a pol ročného pôsobenia tu na Gemeri dostávalo.
My všetci sme, milí čitatelia – bratia a sestry, postavení do služby Pánu Bohu i svojim blížnym. Na to nezabúdajme! To nemusí znamenať, že naše poverenie musí byť také výnimočné ako to bolo napríklad u starozmluvného proroka Jeremiáša. Naše poverenie k službe sa môže odohrávať aj v bežnom, každodennom spôsobe života. Je však rovnako podstatné a dôležité. Byť milujúcim partnerom, starostlivým rodičom, zodpovedným pracovníkom, verným priateľom i v pravej viere žijúcim kresťanom – to je úloha naozaj neľahká. Chcem Vás preto, milí veriaci čitatelia, vyzvať k tomu: buďte „ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému.“ (Kol 3,12-13).
S láskou Vaša sestra farárka
ThDr. Zuzana Poláková
































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.