Dátum jej objavenia je v historických dokumentoch, ale aj v novších publikáciách uvádzaný rôzne, a to buď 15. júna alebo 15. júla roku 1870.
Uvádzame podstatné historické dokumenty, ktoré obsahujú dátum objavenia jaskyne, ako i niektoré novšie publikované údaje.
Z júna roku 1871 sa zachoval text v maďarskom jazyku (obr. č. 1) od neznámeho autora, v ktorom vo voľnom preklade sa píše:
„Osada Dobšinská Ostrá Skala – jún 1871
Štvrť hodiny chôdze odtiaľ sa nachádza ľuďmi navštevovaná priehlbina, v ktorej sa v zime i v lete v jej najhlbšej časti nachádza ľad. Známa je od nepamäti ľudstva pod menom Ľadová diera. Nachádza sa v nej množstvo impozantných ľadových siení, ktorých jedinečnosť ešte ľudské oko nevidelo až do času, keď 15. júna roku 1870, traja odvážlivci, dobšinskí mladíci Eugen Ruffinyi, Gustáv Lang a Ondrej Mega, ktorí sa s nasadením vlastného života spustili do neznámej hĺbky. Druhý deň po objavení navštívila jaskyňu veľká spoločnosť a na počesť jedného z objaviteľov bola pokrstená na Ruffinyiho jaskyňu. Táto udalosť bola spísaná do zápisnice, ktorá sa uložila do dobšinského mestského archívu.“
Údaj o objave nachádzame aj v publikácii: „Das Stracenaer Thal und die Dobschauer Eishöhle“ aus dem Ungarischen des Dr. Johann E. Pelech von Samuel Klein, zweite verbesserte und vermehrte Auflage, Budapest, 1884. Na strane 24 je v tejto publikácii uvedený text nápisu tabule, ktorú umiestnilo mesto Dobšiná na portál vstupnej časti jaskyne v roku 1877:
„E jégbarlang felfedezőinek Ruffinyi Jenő, Méga Endre és Lang Gusztávnak elismerésűl a városi közönség, Felfedeztetett 1870, Julius 15-én“ „Den Entdeckern dieser Eishöhle Eugen Ruffinyi, Andreas Mega und Gustav Lang zur Anerkennung die Stadtgemeinde, Endteckt wurde die Höhle 1870 den 15. juli“
Preklad: Objaviteľom jaskyne Eugenovi Ruffinyimu, Ondrejovi Megovi a Gustávovi Langovi s uznaním obyvatelia mesta, objavenej 15-teho júla 1870.
Ďalší uverejnený termín objavenia je v knihe „Topscher Gatscholper“ od Samuela Kleina, vydanej v roku 1914, písanej dobšinským nemeckým dialektom (bulinerčinou), kde na str. 204, v básničke: “Die Eishöhl-Entdecker“ je v poznámke pod bodom 2 uvedené:
„Die Dobschauer Eishöle wurde im Jahre 1870 am 15-ten Juli entdeckt“ (Dobšinská ľadová jaskyňa bola objavená 15. júla roku 1870).
Termín objavenia 15. júla 1870 je uvedený aj v knihe „Dobšinská ľadová jaskyňa“ od autora A. Droppu, vyd. Šport, Bratislava, 1960.
Údaj o termíne objavenia 15. jún 1870 nachádzame v časopise „Krásy Slovenska“ – číslo 5/1970, ako aj v publikácii vydanej k 100. výročiu objavenia jaskyne, v článku L. Blahu a tiež v knihe „Jaskyne svetového dedičstva na Slovensku“ (ed.: Jozef Jakál z roku 2005).
Najdôležitejší písomný dokument o dátume objavu Dobšinskej ľadovej jaskyne bol nájdený v roku 2008 RNDr. O. Rozložníkom v pobočke štátneho archívu v Rožňave, pri hľadaní archívnych dokumentov ku knihe „Banské mesto Dobšiná“, vydanej v roku 2008.
Preklad zápisnice z maďarského jazyka:
Zápisnica
zaznamenaná na osade Ostrá skala v Stratenskom údolí 16. júna 1870
Prítomní boli:
Veľkomožný pán Emil Ebeczky - kráľovský radca a školský inšpektor gemerskej župy, Pavol Gömöry - starosta mesta Dobšiná, Márton Szontagh - člen mestského zastupiteľstva a riaditeľ Zemberských baní, Alexander Brecz - mestský lesný majster, Alexander Nehrer - mestský pokladník, Bertalan Szontagh - člen mestského zastupiteľstva a pokladník sporiteľne, Gustáv Gömöri - člen mestského zastupiteľstva, Ondrej Mega - mestský kapitán, Miksa Gömöri - inžinier, Nándor Fehér - lekár, Eugen a Aladár Ruffinyi, Gustáv Lang, Miksa Klein, Ondrej Szojka - mestský gazda, Ondrej Pek, Ondrej Dinda, Ján Lipták, Ján Gál, Szilárd Fischer, Kálmán Sarkány a Michal Urbán - školský inšpektor.
Predstavenstvo mesta Dobšiná jednohlasne vyhlasuje, že základné cirkevné školy v meste, na základe uznesenia číslo 38 z roku 1868, sa pretransformujú na obecné školské zariadenia. Z tohto dôvodu sa dnešného jednania osobne zúčastnil tu prítomný veľavážený školský inšpektor Gemerskej župy. Využijúc dnešné jednanie v osade Ostrá skala, treba sa zmieniť aj o prehliadke doteraz nie celkom známej ľadovej jaskyne na kopci Duča v nadmorskej výške 2684 stôp. Prehliadka jaskyne sa uskutočnila pod vedením baníka s akademickým vzdelaním Eugena Rufinyiho.
Túto slávnosť krstu zakončiť družnou hostinou a ako trvalú pamiatku tejto udalosti zápisnicou podchytiť. Požiadal starostu mesta, aby povolil kópiu zápisnice uložiť v archíve mesta Dobšiná.
Vzniklo ako hore
Podpisy: Ebeczky Emil, Kráľovský radca a školský inšpektor, Urbán Mihály, školský inšpektor, Gömöri Pál, starosta mesta, Brecz Alexander, lesník mesta, Néhrer Alexander, pokladník mesta.
Tento dokument je v súlade aj s dokumentom na obr. č. 1, kde sa hovorí, že na druhý deň navštívila jaskyňu veľká spoločnosť.
Z dôvodu úchvatnej krásy podzemných priestorov požiadal prítomného starostu mesta, aby sa prihovoril v mestskom zastupiteľstve za začatie sprístupnenia objavených priestorov, aby si zázrak prírody mohla vychutnať aj verejnosť. Jaskyňu pomenovať podľa jej neúnavného objaviteľa na Ruffinyiho jaskyňu.
Zápisnica bola prijatá do archívu mesta Dobšiná pod číslom 759, dňa 15.7.1870
Obr. č. 4 - potvrdenie o prijatí zápisnice do archívu mesta Dobšiná
(POKRAČOVANIE)
RNDr. Ondrej Rozložník, Ing. Mikuláš Rozložník
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.