Do konca októbra roku 1871 jaskyňu navštívilo prvých 292 osôb. V období rokov 1872 – 1873 mesto postavilo pre návštevníkov menší hotel, ktorý v roku 1878 rozšírili. V roku 1877 na skalnej stene nad vchodom do jaskyne osadili pamätnú tabuľu s textom: „Objaviteľom jaskyne Ing. Eugenovi Ruffinyimu, Gustávovi Langovi a Ondrejovi Megovi na znak uznania venuje obyvateľstvo
mesta“. V roku 1878 vybudovali od hotela ku vchodu do jaskyne chodník, pričom dbali na ochranu rastlinstva v okolí, zveľadili územie a tak vznikol horský park. V roku 1881 začali práce na osvetlení jaskyne elektrickou energiou. Prvý raz sa tak stalo 24. júna 1881, ale iba pokusne. Od roku 1882 používali na osvetľovanie Bunsenove lampy. Na zabezpečovanie prevádzky jaskyne zriadili v roku 1883 osobitnú komisiu. V roku 1887 bola jaskyňa ako prvá vo vtedajšej rakúsko-uhorskej monarchii a medzi prvými v Európe elektricky osvetlená. Elektrickú energiu vyrábal agregát umiestnený na povrchu. V roku 1911 postavili pred vchodom do jaskyne drevený vstupný objekt, slúžiaci návštevníkom.
O jaskyňu začali prejavovať stále väčší záujem aj odborníci, s cieľom vysvetliť vznik tohto fenoménu. Jaskyňu propagovali aj miestni činitelia, a tak na jej návštevu prichádzali nielen naši, ale aj významní ľudia z cudziny. Od hostinca k jaskyni postavili cestu tak, aby ostala zachovaná pôvodná vegetácia s ihličnatými stromami a prameňmi. S problematikou jaskyne sa zaoberali viacerí bádatelia, vznikalo o nej množstvo odborných i propagačných publikácií.
Počas spomínaného obdobia sa o jaskyňu staralo viacej subjektov, po meste Dobšiná to bol Pohostinný a združený kombinát v Rožňave, Cestovný ruch, n. p. (po reorganizácii ako Turista, n. p.) a nakoniec odborná organizácia Správa slovenských jaskýň ako súčasť Štátnej ochrany prírody.
(POKRAČOVANIE)
RNDr. Ondrej Rozložník, Ing. Mikuláš Rozložník


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a