Dobšinská Ľadová Jaskyňa (16)
Pre turistov znovu otvorili priestory Dobšinskej ľadovej jaskyne
Napísal(a) MG od
Dobšinská ľadová jaskyňa, ktorá sa nachádza v Slovenskom raji na severe hraníc rožňavského okresu, patrí medzi svetové prírodné unikáty zapísané do UNESCO a každoročne otvára svoje priestory pre turistov 15. mája. Tak tomu bolo aj tohto roku. Pre každého turistu, nielen z tohto regiónu, býva jedinečným zážitkom návšteva tohto jaskynného systému. Spomínam si aj ja na moje prvé bojazlivé kroky ako 6-ročného žiaka obecnej školy, ktorý s veľkou úctou kráčal tajomnými a chladnými priestormi. Bolo to veľmi neobyčajné, ako v rozprávke kráčať za neznámymi hrdinami Snehulienkou a Mrázikom. Odvtedy sa v areáli jaskyne i pred ním veľa zmenilo v prospech návštevníkov.
Dnes, keď vystúpime k Dobšinskej ľadovej jaskyni, len ťažko si dokážeme predstaviť, že pred 3 miliónmi rokov ňou tiekla rieka Hnilec, ktorá dnes má koryto oveľa nižšie i ďalej od
Stratenským kaňonom do Slovenského raja sa Skalná brána už neotvára, ale...
Napísal(a) O. Rozložník
Stratenský kaňon pri obci STRATENÁ ako kultúrno-historická pamiatka v Národnom parku Slovenský raj.
Pre návštevníkov je prístupný vchodom cez bývalú zničenú „Skalnú bránu“, ktorá bola vyrazená v prvej polovici 19. storočia vo vápencoch Stratenskej pahorkatiny. Bola to jediná možnosť ako zabezpečiť prístup pre osoby, povozy a vozidlá smerujúcich do Dobšinskej ľadovej jaskyne, ako i v pokračovaní smerom na Poprad alebo Brezno. Zhotovená cesta viedla kaňonom vedľa koryta rieky Hnilec, ktorá vytvorila kaňon počas dlhého geologického obdobia. Počas stavby cesty bolo tok rieky nutné viackrát premostiť. Stratenský kaňon sa nachádza asi 700 m severozápadne od obce Stratená, v tesnej blízkosti železničnej trate Margecany – Červená skala, danej do prevádzky v roku 1936 a tiež v druhej polovici 20. storočia vybudovaného cestného tunela.
Keď v Dobšinskej ľadovej jaskyni trénoval aj krasokorčuliar Karol Divín
Napísal(a) E. Kerekešová
V letných mesiacoch jún až august 1947 – 1952 v Dobšinskej ľadovej jaskyni trénoval aj Karol Divín spolu s inými krasokorčuliarmi z Bratislavy a Prahy.
Systém bol taký, že 2 dni sa korčuľovalo a tretí deň bol voľný pre obnovu ľadu.
Každý rok musel jeho otec Anton Divín, tréner, vybavovať povolenie, aby mohli v jaskyni trénovať.
Koncom mája 1950 požiadal predseda Krajského národného výboru Košiciach Chudík predsedu ONV v Rožňave Lacha vo veci udelenia súhlasu pre krasokorčuliarov, mladých nádejných reprezentantov ČSR, aby mohli počas letných mesiacov trénovať na prírodnom ľade v Dobšinskej ľadovej jaskyni. Išlo o členov JTO Sokol Bratislava – Grožajovú, Strakovú, Knapovú, Andrlíkovú a Divína.
Ondrej Rozložník a Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (12). Koniec
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Ľadová rozprávka – Dobšinská ľadová jaskyňa
„Máloktorá jaskyňa na Slovensku i vo svete je taká známa a významná ako práve táto „ľadová diera“ v Slovenskom raji neďaleko Dobšinej. Zakrátko po prvom zostupe do nej v roku 1870 jaskyňu skúmali, alebo si prehliadli mnohé význačné osobnosti z celej Európy. Boli medzi nimi vedci, umelci, cestovatelia i štátnici. Aby jej rozprávkovú krásu mohli obdivovať v celej nádhere, už v roku 1887 ju ako jednu z prvých jaskýň na svete elektricky osvetlili.
Aj dnes sa návštevníci tejto jedinečnej jaskyne cítia v jej sieňach ako v skutočnej rozprávke... Zamrznutá voda vytvára fantastické útvary, uchvacujúce hrou svetla a ľadu i majstrovstvom ich tvorcu – prírody. V nezaľadnených častiach jaskyne sa vyskytuje aj kvapľová výzdoba a zima v nej neprekáža ani otužilcom netopierom.“ (Úryvok z knihy Čarovný svet jaskýň, vydala Správa slovenských jaskýň v roku 2005.)
Ondrej Rozložník a Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (11)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Zo Slovenskej správy jaskýň v Liptovskom Mikuláši prostredníctvom ich webovej stránky sa dozvedáme túto príjemnú správu: "Po náročných prípravách pre vás pripravujeme ZNOVUOTVORENIE VŠETKÝCH NAŠICH SPRÍSTUPNENÝCH JASKÝŇ. Plánovaný termín je UTOROK 16.6.2020 v štandardných časoch ako bývajú jaskyne otvorené počas sezóny."
Platí to aj pre návštevníkov Dobšinskej ľadovej jaskyne, ktorí si práve v tomto roku spolu s nami pripomínajú 150. výročie od jej otvorenia. V tomto už 11. pokračovaní príspevku dvoch rodákov Dobšinej Ondreja a Mikuláša Rozložníkovcov nás doviedlo práve k tomuto vzácnemu jubileu. Nezaškodí si však pripomenúť zásady, ktoré platia pre návštevníkov všetkých sprístupnených jaskýň na Slovensku.
Ondrej Rozložník a Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (10)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Bývalo dobrým zvykom, keď sa voľakedy, ale aj dnes, návšteva zaujímavého miesta najmä na Gemeri potvrdzovala svojím blízkym, či priateľom najmä pohľadnicami, ktoré boli k dispozícii návštevníkom. Tak tomu bolo už od sprístupnenia Dobšinskej ľadovej jaskyne. Najprv boli zrejme čiernobiele, ale postupne, ako uvidíte, sa objavovali aj farebné maľované rôznymi autormi. Mnohé sa zachovali dodnes a prezentujú na rôznych miestach nielen zaujímavé objekty jaskyne, ale aj to, čo spájalo jaskyňu s miestami určenými pre pobyt alebo stravovanie turistov z rôznych krajín. Autori tohto desiateho pokračovania príbehov z Dobšinskej ľadovej jaskyne nám poskytli príbeh, ktorý bol napísaný pri príležitosti 150. výročia objavenia jaskyne. Zozbierali aj rôzne pôvodné pohľadnice, ktoré vám webová stránka Maj Gemer teraz predstavuje. Najmä na tých najstarších pohľadniciach sa prejavila vtedajšia úradná reč ich adresátov.
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (9)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Deviate pokračovanie, ktoré uverejňujeme na stránke Maj Gemer k 150. výročiu Dobšinskej ľadovej jaskyne od autorov RNDr. Ondreja Rozložníka a Ing. Mikuláša Rozložníka spestríme krátkou reportážou z inaugurácie novej poštovej známky Krásy našej vlasti: Dobšinská ľadová jaskyňa. Podujatie v Dobšinej bolo naozaj filatelistickým sviatkom. Príležitostná poštová známka z emisného radu Krásy našej vlasti bola vydaná dňa 15.4.2011 pri príležitosti 140. výročia sprístupnenia Dobšinskej ľadovej jaskyne a 130. výročia jej prvej elektrifikácie. V rámci inaugurácie cencúľom z jaskyne sa konali i rôzne sprievodné podujatia, napr. pomerne rozsiahla výstava diel Martina Činovského a našej "ryteckej školy" (Horniak, Cigánik...), či beseda so žiakmi gymnázia o pošte a poštovej známke s kvízovými otázkami, za správnu odpoveď ktorých dostali známky.
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (8)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Dvojica našich spoluautorov RNDr. Ondrej a Ing. Mikuláš Rozložník v ôsmej časti uverejňovanej publikácie Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh sa opierajú o vedecké výskumy prvých autorov, ktorí podrobnejšie sprístupňovali objekty tejto podzemnej krásy svetového významu už krátko po objavení pred 150 rokmi. Dnešným návštevníkom pripomínajú predovšetkým to, že vedecký výskum sa datuje od roka 1873, keď z poverenia Maďarskej kráľovskej prírodovedeckej spoločnosti kustód Národného múzea v Budapešti dr. Jozef Krenner Dobšinskú ľadovú jaskyňu od 3. do 11. apríla preskúmal, opísal a priniesol nové poznatky o vzniku ľadu a jaskyne samej. Uvádza sa to aj v publikáciách, ktoré zverejnila Správa slovenských jaskýň pri stom výročí od sprístupnenia jaskyne.
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (7)
Napísal(a) O. a M. Rozložníkovci
Siedme pokračovanie príbehu o Dobšinskej ľadovej jaskyni, ktorý pri príležitosti jej stopäťdesiateho výročia od sprístupnenia pripravili dobšinskí rodáci Ondrej a Mikuláš Rozložníkovci. Obsahuje väčšinou fotografie pochádzajúce z rôznych starších prameňov tak, ako ich spomínaní autori poukladali vo svojej publikácii Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh v roku 2019. Ide predovšetkým o obrazovú dokumentáciu jaskynných priestorov z roku 1925, ktorá približuje zábery z Cintorína, Veľkej siene, Gotického oltáru, Slonej hlavy, drevenej útulne pred vtedajším vchodom do jaskyne a mnohé iné, ktoré poskytujú nevšedné pohľady i dnešným návštevníkom tejto svetoznámej rozprávkovej jaskyne. Už sa tešíme, kedy bude tohto roku sprístupnená, aby jej podzemnú krásu mohli obdivovať aj súčasní turisti nielen zo Slovenska.
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (6)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Teraz zostúpime spoločne do tajomných útrob ľadovej ríše. Od vchodu schádzame po 38 drevených schodíkoch, mierne sa točíme doľava a sme v rozšírenom vstupnom hrdle jaskyne. Klenby a bočné steny tejto haly sú skalnaté, ale podlažie tvorí čistá, citeľne chladiacim až mrazivým dojmom pôsobiaca hrubá ľadová vrstva. Ešte zopár krokov a sme v priestorovo najrozsiahlejšej „Veľkej sieni“. Jej výška je 10-11 m, dĺžka 120 m, šírka 35-60 m, vnútorný objem 4644 m³.
Stojíme v priestrannej dvorane so zrkadlovo hladkou a klzkou ľadovou plochou. Nevdojak sa chytáme za ruky, za ramená, bojíme sa urobiť čo len krôčik, že sa v nežiaducej polohe ocitneme na podlaží toho prírodného klziska. Pri osvetlení petrolejovými lampami sa svetlo odráža od hladkej ľadovej plochy a v tom pološere vzniká kombinácia premietaného obrazu so skutočnosťou,
Viac...
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (5)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Naše piate putovanie venované 150. výročiu od objavenia Dobšinskej ľadovej jaskyne, ktoré napísali na pokračovanie spoluautori Ondrej a Mikuláš Rozložníkovci, spestrujeme krátkym rozprávaním neznámeho autora, ktorým opisuje ako to vlastne bolo v čase, keď táto svetoznáma jaskyňa ešte nebola objavená. Použili sme ho z príspevku Dr. Juraja Pacla, ktorý napísal pre časopis Krásy prírody v č. 5/1970. Prečítajte si z neho krátky úryvok:
„Podľa ľudovej tradície pod vrchom Hanisková bol kedysi dávno obrovský podzemný priestor, cez ktorý pod južným viedol z dobšinskej strany krížom tunel až do údolia rieky Hnilec. Tento priestor sa však raz, z neznámych príčin, s hrozným hrmotom zavalil a pochoval súčasne aj južný vchod (asi dávnu štôlňu).
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (4)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
V príspevkoch k 150. výročiu od objavenia Dobšinskej ľadovej jaskyne, ktoré napísali Ondrej a Mikuláš Rozložníkovci, pokračujeme už štvrtým pokračovaním. Tentoraz sa naši návštevníci budú môcť oboznámiť najmä s fotografiami, ktoré vznikali v prvých rokoch po objavení. Na úvod ich preto doplníme textom, ktorý sme čerpali z časopisu Krásy Slovenska č. 5 z roku 1970, kde nás inšpiroval článok Dr. Jozefa Jakála pod názvom Vznik a geomorfológia Dobšinskej ľadovej jaskyne, napísaný k stému výročiu objavenia jaskyne. Výstižne dopĺňa fotografie, ktoré obsahuje prvá časť nášho prípevku, ktorý našim návštevníkom poskytli jeho vyššie spomínaní autori. Zo spomínaného príspevku Jozefa Jakála sme vybrali niekoľko častí, ktoré vám predkladáme.
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (3)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Hneď po objave prevzalo jaskyňu do starostlivosti mesto Dobšiná. Ochranu jaskyne zabezpečoval jeho lesný úrad. Pre sprístupnenie jaskyne a bezpečnosť jej návštevníkov, ju od roku 1871 vybavili drevenými schodmi a chodníkmi. Následne zabezpečili osvetlenie jaskyne a sprievodcu, ako aj vydanie tlačeného sprievodcu pre záujemcov, ktorý obsahoval prevádzkové údaje, cenu vstupného, náklady na osvetlenie, možnosti ubytovania v okolí, dopravné možnosti a v neposlednom rade pokyny a zákazy v záujme ochrany jaskyne. V roku 1877 na skalnej stene nad vchodom do jaskyne osadili pamätnú tabuľu s menami objaviteľov. V roku 1878 vybudovali od hotela ku vchodu do jaskyne chodník, pričom dbali na ochranu rastlinstva v okolí, zveľadili územie, a tak vznikol horský park. V roku 1881 začali práce na osvetlení jaskyne elektrickou energiou. Prvý raz sa tak stalo 24. júna 1881, ale iba pokusne. Od roku 1882 používali na osvetľovanie Bunsenove lampy. Na
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (2)
Napísal(a) O a M Rozložníkovcí
Príbeh jaskyne sa začal, keď...
Pravda o dátume objavenia svetoznámej Dobšinskej ľadovej jaskyne
Jaskyňa s ľadovou výzdobou preslávila mesto Dobšiná na celom svete. Objavili ju Ing. Eugen Ruffiny, Gustáv Lang, Andrej Mega a Ferdinand Fehér za pomoci baníkov Jozefa Packa, Jána a Jakuba Gálla, spolu s ich predákom Jánom Liptákom.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.