Čas neúprosne beží, a skôr ako sa nazdáme, treba konštatovať, že v tomto roku 2020, uplynie už 150 rokov od doby prvého zostupu do podzemných priestorov tejto jaskyne. Toto pekné jubileum sme spoločne s autormi príspevku Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbehy RNDr. Ondrejom Rozložníkom a Ing. Mikulášom Rozložníkom sledovali v 12-tich pokračovania, ako sa postupne objavovala a sprístupňovala táto naša jedinečná ľadová krása v podzemí Slovenského raja. O mnohých ešte ďalších sa zaiste spolu dozvieme a spoznáme možno ešte neuverejnené krásy tohto podzemia, ktorý nám závidí celý turistický svet.
Výberom z literatúry, z ktorej čerpali naši spoluatori končíme tento rosziahly a zaujímavý dokument, ktorým si pripomíname 150. výročie, ale tiež zaujímavé obdobie po sprístupnení Dobšinskej ľadovej jaskyne. Vďaka aj vám, návštevníkom stránky, že sme ho spolu mohli sledovať.
Na záver uverejňujeme ešte fotografie z tej časti jaskyne, ktorá bola síce objavená s bohatou kvapľovou výzdobou, ale do nej zrejme návštevníci jaskyne nikdy nevojdú. Fotografie sme získali od jedného zo súčasných jaskyniarov Miloša Greisela. Ako sa zdôveril Ondrej Rozložník: "Sú pekné, dokumentujúce, i keď asi nikdy nebude táto časť prístupná verejnosti pre možné ohrozenie hornej ľadovej časti jaskyne."
A keďže sa brány všetkých jaskýň na Slovensku otvárajú 16. júna 2020, vítame Vás v nich, ale najmä v našej jedinečnej jaskyni, ako sme to uviedli v úvode textu o Dobšinskej ľadovej jaskyni.
Výber z literatúry o území a informačné pramene
ANDRIAN, F. (1867). Umgebungen von Dobschau. Verh. K.-kön. geol. Reichsanst. (Wien), 18, 257-
258.
BELLA, P. (2005). Najvýznamnejšie jaskyne a priepasti svetového dedičstva. In Jakál, J. (Ed.). Jaskyne
svetového dedičstva na Slovensku. SSJ, Liptovský Mikuláš – Knižné centrum, Žilina, 131–146.
BELLA, P. (2006). Národná prírodná pamiatka Dobšinská ľadová jaskyňa. In Krásy Slovenska, 83, 5–6,
40–41.
BÍMA, K. (1925). Dobšinská ľadová jaskyňa a jej okolie. Tlač. F. Klimeš, Liptovský Sv. Mikuláš 1925.
BOROVSZKY, S., (1903). Magyarország vármegyei és városai. Gömör – Kishont vármegye, Budapest.
DROPPA, A. (1960). Dobšinská ľadová jaskyňa. Bratislava, Šport 1960.
GÖMÖRY, Á. (ed.). 1927. Emlékkönyv Dobsina bányaváros alapításának 600 éves évfordulójára,
Putnok, 238 s.
HALAŠ, J. (1989). Tepelná bilancia Dobšinskej ľadovej jaskyne. In Slovenský kras, 27, s. 57–71.
HANVAI J. EDE (1912). A Dobsinai Jégbarlang és Környéke. Dobšiná, vyd. Hanvai, 1912.
HUNFALVY, J., (1867). Gömör és Kishont törvényese egyesült vármegyének leirása. Pest.
JAKÁL, J. (1971). Morfológia a genéza Dobšinskej ľadovej jaskyne. In Slovenský kras, 9, s. 27–33.
KVIETOK, L. (1948). Stručný popis priestorov Dobšinskej ľadovej jaskyne a vznik ľadu. Rožňava, Kníhtlačiareň
J. Potočný a spol., 1949.
KRENNER, J. S.(1874). A Dobsina Jégbarlang. Budapest 1874.
LALKOVIČ, M. (2000). Z histórie Dobšinskej ľadovej jaskyne (na okraj 130. výročia jej objavu).
In Aragonit, 5, s. 30–32.
Mestské lesy Dobšiná 1992 – 2017, © A. Macko, 2017.
MIKULIK, J., (1878). Dobschau, eine monographische Skizze, Kasschau, 48 s., 13 príl.
NOVOTNÝ, L. – TULIS, J. (1996). Výsledky najnovších výskumov v Dobšinskej ľadovej jaskyni.
In Slovenský kras, 34, s. 139–147.
NOVOTNÝ, L. – TULIS, J. (2002). Nové poznatky o kvapľových častiach Dobšinskej ľadovej jaskyne.
In Bella, P. (Ed.). Výskum využívanie a ochrana jaskýň. Zborník referátov z 3. vedeckej konferencie.
Liptovský Mikuláš, s. 36–49.
NOVOTNÝ, L. – TULIS, J. (2005). Kras Slovenského raja. SSJ – SSS – Knižné centrum, Žilina, 175 s.
PELECH, J. E. (1879). The Valley of Stracena and the Dobschau ice-cavern. Trubner & Co., Ludgate
Hill, London, 31 s.
PETROVIČ, Š. – ŠOLTÍS, J. (1971). Stručná mikroklimatická charakteristika Dobšinskej ľadovej jaskyne.
In Slovenský kras, 9, 41–47.
PIASECKI, J. – ZELINKA, J. – PFLITSCH, A. – SAWIŃSKI, T. (2004). Structure of air flow in the upper
parsts of the Dobšinská Ice Cave. In Bella, P. (Ed.): Výskum, využívanie a ochrana jaskýň. Zborník
referátov zo 4. vedeckej konferencie. Liptovský Mikuláš, s. 113–124.
PIASECKI, J. – SAWIŃSKI, T. – ZELINKA, J. (2005). Spatial differentiation of the air temperature in
the entrance collapse of Dobšinská Ice Cave as contribution to the recognition of the problem of air
exchange between cave and the surface. In Slovenský kras, 43, 81–96.
ROZLOŽNÍK, O. – HUNSDORFER, E. (zost.). Banské mesto Dobšiná. Košice, Banská agentúra, 2008.
SSJ Liptovský Mikuláš (2005). Čarovný svet jaskýň.
TULIS, J. (1997). Pohyb ľadu v Dobšinskej ľadovej jaskyni. In Aragonit, 2, 6–7.
TULIS, J. – NOVOTNÝ, L. (1989). Jaskynný systém Stratenskej jaskyne. Martin, Osveta 1989. 464 s.
TULIS, J. – NOVOTNÝ, L. (2003). Zmeny zaľadnenia v Dobšinskej ľadovej jaskyni. In Aragonit, 8, 7–9.
Časopisy :
Krásy Slovenska, č. 5, 1970

KONIEC
RNDr. Ondrej Rozložník a Ing. Mikuláš Rozložník
































Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní
Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala 60-80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn.
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale