Čas neúprosne beží, a skôr ako sa nazdáme, treba konštatovať, že v tomto roku 2020, uplynie už 150 rokov od doby prvého zostupu do podzemných priestorov tejto jaskyne. Toto pekné jubileum sme spoločne s autormi príspevku Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbehy RNDr. Ondrejom Rozložníkom a Ing. Mikulášom Rozložníkom sledovali v 12-tich pokračovania, ako sa postupne objavovala a sprístupňovala táto naša jedinečná ľadová krása v podzemí Slovenského raja. O mnohých ešte ďalších sa zaiste spolu dozvieme a spoznáme možno ešte neuverejnené krásy tohto podzemia, ktorý nám závidí celý turistický svet.
Výberom z literatúry, z ktorej čerpali naši spoluatori končíme tento rosziahly a zaujímavý dokument, ktorým si pripomíname 150. výročie, ale tiež zaujímavé obdobie po sprístupnení Dobšinskej ľadovej jaskyne. Vďaka aj vám, návštevníkom stránky, že sme ho spolu mohli sledovať.
Na záver uverejňujeme ešte fotografie z tej časti jaskyne, ktorá bola síce objavená s bohatou kvapľovou výzdobou, ale do nej zrejme návštevníci jaskyne nikdy nevojdú. Fotografie sme získali od jedného zo súčasných jaskyniarov Miloša Greisela. Ako sa zdôveril Ondrej Rozložník: "Sú pekné, dokumentujúce, i keď asi nikdy nebude táto časť prístupná verejnosti pre možné ohrozenie hornej ľadovej časti jaskyne."
A keďže sa brány všetkých jaskýň na Slovensku otvárajú 16. júna 2020, vítame Vás v nich, ale najmä v našej jedinečnej jaskyni, ako sme to uviedli v úvode textu o Dobšinskej ľadovej jaskyni.
Výber z literatúry o území a informačné pramene
ANDRIAN, F. (1867). Umgebungen von Dobschau. Verh. K.-kön. geol. Reichsanst. (Wien), 18, 257-
258.
BELLA, P. (2005). Najvýznamnejšie jaskyne a priepasti svetového dedičstva. In Jakál, J. (Ed.). Jaskyne
svetového dedičstva na Slovensku. SSJ, Liptovský Mikuláš – Knižné centrum, Žilina, 131–146.
BELLA, P. (2006). Národná prírodná pamiatka Dobšinská ľadová jaskyňa. In Krásy Slovenska, 83, 5–6,
40–41.
BÍMA, K. (1925). Dobšinská ľadová jaskyňa a jej okolie. Tlač. F. Klimeš, Liptovský Sv. Mikuláš 1925.
BOROVSZKY, S., (1903). Magyarország vármegyei és városai. Gömör – Kishont vármegye, Budapest.
DROPPA, A. (1960). Dobšinská ľadová jaskyňa. Bratislava, Šport 1960.
GÖMÖRY, Á. (ed.). 1927. Emlékkönyv Dobsina bányaváros alapításának 600 éves évfordulójára,
Putnok, 238 s.
HALAŠ, J. (1989). Tepelná bilancia Dobšinskej ľadovej jaskyne. In Slovenský kras, 27, s. 57–71.
HANVAI J. EDE (1912). A Dobsinai Jégbarlang és Környéke. Dobšiná, vyd. Hanvai, 1912.
HUNFALVY, J., (1867). Gömör és Kishont törvényese egyesült vármegyének leirása. Pest.
JAKÁL, J. (1971). Morfológia a genéza Dobšinskej ľadovej jaskyne. In Slovenský kras, 9, s. 27–33.
KVIETOK, L. (1948). Stručný popis priestorov Dobšinskej ľadovej jaskyne a vznik ľadu. Rožňava, Kníhtlačiareň
J. Potočný a spol., 1949.
KRENNER, J. S.(1874). A Dobsina Jégbarlang. Budapest 1874.
LALKOVIČ, M. (2000). Z histórie Dobšinskej ľadovej jaskyne (na okraj 130. výročia jej objavu).
In Aragonit, 5, s. 30–32.
Mestské lesy Dobšiná 1992 – 2017, © A. Macko, 2017.
MIKULIK, J., (1878). Dobschau, eine monographische Skizze, Kasschau, 48 s., 13 príl.
NOVOTNÝ, L. – TULIS, J. (1996). Výsledky najnovších výskumov v Dobšinskej ľadovej jaskyni.
In Slovenský kras, 34, s. 139–147.
NOVOTNÝ, L. – TULIS, J. (2002). Nové poznatky o kvapľových častiach Dobšinskej ľadovej jaskyne.
In Bella, P. (Ed.). Výskum využívanie a ochrana jaskýň. Zborník referátov z 3. vedeckej konferencie.
Liptovský Mikuláš, s. 36–49.
NOVOTNÝ, L. – TULIS, J. (2005). Kras Slovenského raja. SSJ – SSS – Knižné centrum, Žilina, 175 s.
PELECH, J. E. (1879). The Valley of Stracena and the Dobschau ice-cavern. Trubner & Co., Ludgate
Hill, London, 31 s.
PETROVIČ, Š. – ŠOLTÍS, J. (1971). Stručná mikroklimatická charakteristika Dobšinskej ľadovej jaskyne.
In Slovenský kras, 9, 41–47.
PIASECKI, J. – ZELINKA, J. – PFLITSCH, A. – SAWIŃSKI, T. (2004). Structure of air flow in the upper
parsts of the Dobšinská Ice Cave. In Bella, P. (Ed.): Výskum, využívanie a ochrana jaskýň. Zborník
referátov zo 4. vedeckej konferencie. Liptovský Mikuláš, s. 113–124.
PIASECKI, J. – SAWIŃSKI, T. – ZELINKA, J. (2005). Spatial differentiation of the air temperature in
the entrance collapse of Dobšinská Ice Cave as contribution to the recognition of the problem of air
exchange between cave and the surface. In Slovenský kras, 43, 81–96.
ROZLOŽNÍK, O. – HUNSDORFER, E. (zost.). Banské mesto Dobšiná. Košice, Banská agentúra, 2008.
SSJ Liptovský Mikuláš (2005). Čarovný svet jaskýň.
TULIS, J. (1997). Pohyb ľadu v Dobšinskej ľadovej jaskyni. In Aragonit, 2, 6–7.
TULIS, J. – NOVOTNÝ, L. (1989). Jaskynný systém Stratenskej jaskyne. Martin, Osveta 1989. 464 s.
TULIS, J. – NOVOTNÝ, L. (2003). Zmeny zaľadnenia v Dobšinskej ľadovej jaskyni. In Aragonit, 8, 7–9.
Časopisy :
Krásy Slovenska, č. 5, 1970
KONIEC
RNDr. Ondrej Rozložník a Ing. Mikuláš Rozložník
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).