predstavil ideové pozadie rozvojového zámeru predseda občianskeho združenia Rákošská cächa, Július Pavelko. „Na tento závod na konci devätnásteho storočia nadväzovali ďalšie technické stavby, ako sú lanovky, úzkorozchodná železnička, alebo moderná výstavba osád pre samotných baníkov v okolí železorudného kopca Železník. Tieto všetky historické fakty si zaslúžia úctu a zachovanie získaných dokumentov či predmetov z histórie baníckej činnosti aj pre budúce generácie“, pokračuje v objasnení významu projektu. V samotnej expozícii záujemca nájde rôzne banícke nástroje a pomôcky z konca devätnásteho storočia, ako je napríklad banský kahanec alebo banský zameriavací prístroj. Zaujímavé v rámci kontextu priblíženia bežných dní našich predkov návštevníkovi sú aj rôzne dobové fotografie zo života baníkov z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia.
Pre samotné občianske združenie je najcennejším predmetom evidenčná kniha z roku 1798, ktorá patrila baníckemu spolku, Poctivej baníckej cäche. Tento cech, v miestnom dialekte cächa, zanikol v roku 2009 po vyše dvesto rokoch. Miestni nadšenci sa však nevedeli stotožniť so situáciou, kde sa vytrácajú tradície a príbehy o sláve a technologickom pokroku miznú s generáciami. V roku 2015 preto založili občianske združenie a na počesť pôvodnému spolku ho nazvali Rákošská cächa. Odvtedy sa venujú oživovaniu baníckych tradícii a sprístupňovaniu histórie v okolí obce. Dobrovoľníkom sa doteraz podarilo vyznačiť 32 km turistických trás so zakomponovanými baníckymi miestami, napríklad po žltej značke priamo cez vrch Železník do Sirku alebo po zelenej cez Červeňany do Polomu. Aj vďaka finančnej podpore cez rôzne grantové schémy sa dobrovoľníkom podarilo vytvoriť náučný chodník lesnej pedagogiky s príťažlivým vizuálom nielen pre najmladších s názvom Chodník malých netopierov. Ten, spolu s baníckou expozíciou tvoria zaujímavý a atraktívny turistický produkt, ktorým chcú miestni prilákať do regiónu návštevníkov.
Priestory pre banícku expozíciu poskytla samotná obec. Exponáty sa združeniu podarilo zozbierať hlavne darmi alebo zapožičaním od miestnych. Transformácia interiérov na výstavné priestory mohla byť realizovaná vďaka rozvojovému zámeru „Miestne banícke múzeum – Rákošská Baňa“, finančne podporenému Rozvojovou agentúrou Banskobystrického samosprávneho kraja, n.o. (RA BBSK) cez oblastnú organizáciu cestovného ruchu (OOCR) Gemer vo výške 3 020,- €.
Ďalšími zaujímavosťami v samotnej obci je Rákošský hrad nad obcou či ranogotický kostol so špecifickou freskovou výzdobou. Objekt kostola je v dlhodobej rekonštrukcii. Pre bežného návštevníka sa otvára iba počas špeciálnych príležitostí, ako sú napríklad podujatia združenia Gotická cesta. Práve v spolupráci s ďalšími subjektmi angažujúcimi sa v aktivitách smerujúcim k zachovaniu dedičstva, pochopenia histórie a prilákaniu zvedavého návštevníka do tohto kraja vidí Július Pavelko budúcnosť: „Už teraz máme podaný projekt k zabezpečeniu prístupových ciest, malú revitalizáciu a zabezpečenie hradných múrov hradu Rákoš, tak isto spojený s baníckou históriou, ako aj na zreštaurovanie starej baníckej evidenčnej knihy. Pokúsime sa zapracovať na spolupráci s občianskym združením Gotická cesta na sprístupnení kostola alebo s obnovením dreveného mostu na trase banskej železničky. No najväčším cieľom na dlhé roky bude pracovať na príprave a realizácii turistickej rozhľadne na bočnom hrebeni kopca Železník.“ S týmto pohľadom súhlasí aj Jaroslav Hric, výkonný riaditeľ OOCR Gemer: „Okolie Rákoša je unikátne spojením dávnej banskej histórie, neskôr industrializácie a následného úpadku priemyslu, ktorý veľmi jasne ukázal spojitosť medzi dostupným prírodným bohatstvom a prosperitou. Dnes by sme všetci veľmi radi túto rovnováhu obnovili a využili prírodnú a kultúrnu autentickosť tejto krajiny. Do budúcna plánujeme spoločné aktivity v rámci projektu Železnej cesty a samozrejme rátame aj s podporu rozvojových zámerov spolu s RA BBSK. Aktivitu dobrovoľníkov, ktorí majú víziu, akým spôsobom pomôcť svojmu najbližšiemu okoliu, je potrebné podporovať. Nielen finančne, ale aj umožniť rôznym združeniam či samosprávam vzájomnú spoluprácu a komunikáciu.“
Mgr. Viktor Brádňanský
Fotografie: Peter Poboček
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.