AUTENTICKÉ SPOMIENKY LADISLAVA MOLNÁRA, DLHOROČNÉHO BANÍKA
Narodil som sa 16. októbra 1928 v obci Rožňavské Bystré. Moji rodičia boli maloroľníci. Otec bol baníkom, zomrel vo veku tridsať rokov. V tom čase som mal dva roky. Matka bola domáca. Zo súrodencov som mal sestru Máriu a brata Jána. Za manželku som si vzal Zuzanu Ďurskú, ktorá zomrela vo veku 71 rokov. Z manželstva máme dcéru Vieru, ktorá bola učiteľkou základnej školy. Dnes je už na dôchodku. Syn Ladislav je súkromný zubný lekárom, pôsobiacim v Rožňave.
Základnú školu som vychodil v rodnej obci. Tu nás učila veľmi prísna učiteľka pani Košinová, ktorá ma odporúčala na štúdium na meštianke. Keďže matka bola sama, s príjmom vtedajších 180 korún a doma tri hladné krky, z finančných dôvodov, mi to nemohla dopriať.
Po skončení základnej školy v júni 1943, som ako 14 – ročný nastúpil pracovať do bane v Rožňavskom Bystrom. Táto v tom období patrila pod závod Nižná Slaná. Mňa ako najmladšieho robotníka v bani posielali z Bystrého so závodnou poštou na závod do Nižnej Slanej. To som robil od roku 1943 až do konca druhej svetovej vojny. Poštu som nosil na chrbte v „hátižáku“ (ruksak), cez les smerom k obci Henckovce. Miestami bola cesta, miestami chodník. Trvala 2 hodiny tam a toľko aj späť. Okrem pošty som v hatižáku nosil v uzamknutom obedári aj obed pre pána Vereša, ktorý bol na bani úradníkom. „Vari sa báli, že keby nebol uzamknutý, možno by som si z neseného obeda niečo odobral,“ pripomína Laco báči.
V roku 1944 som zažil niekoľko príhod s partizánmi, ktorí operovali v lesoch nad Henckovcami. Poviem len dva z nich. Raz, keď som vyšiel z lesnej cesty pri Henckovciach na hlavnú cestu, touto vtedy šiel na bicykli partizán so samopalom. V ten deň veľmi pršalo a on bol celý mokrý. Keď videl, že mám na sebe krátky gumený banícky kabát, tento mi zobral. Pokračoval som v ceste do Rožňavského Bystrého, pravda premokol som do nitky.
Ďalší príbeh s partizánmi sa mi stal, keď ma na lesnej ceste zastavili a opýtali sa ma kde idem a prečo tam idem. Pohrozili mi, že keď ich prezradím, tak už viackrát tadial nepôjdem . . . V tom čase boli v obci Nižná Slaná /pri moste/ nemeckí vojaci. Strážili ho. Zastavili ma a pýtali povolenie na možnosť prechodu po tejto ceste. Keďže som ho mal od notárskeho úradu v Štítniku, mohol som ďalej pokračovať do Nižnej Slanej a späť.
Moje chlapčenské roky využíval zamestnávateľ aj na zametanie miestnosti. V nej sa zhromažďovali baníci. Bola to tzv. felezcimra. Tiež aj na donášku raňajok z obce na baňu pre hlavného vedúceho pána Budaya. Jemu som oral aj pozemok v Štítniku. Pritom mi ako pohonička koní patriacim baniam pomáhala jeho dcéra. Niekedy aj Peter Kvačan ml. z Bystrého. Staral som sa Budayovi aj o domáce zvieratá, ktoré choval doma.
Po oslobodení obce 23.1.1945 a po skončení 2. svetovej vojny som pracoval opäť ako poštár. Teraz medzi Rožňava baňou a Rožňavským Bystrým. Po dovŕšení 18 rokov som bol zaradený pri montáži vzduchových rúr v bani Rožňavské Bystré. Aj keď som tu mal málo voľného času, tento som využíval na návštevu kováčskej dielne. Tu som sa priúčal kováčskemu remeslu. Výsledkom mojej prvej kováčskej roboty je reťaz, ktorej ohnivká som vzájomne spájal rozžeravením v ohni. Aj dnes je zavesená pred mojou domácou dielňou.
Základnú vojenskú službu som absolvoval v Košiciach. Tu som od starších vojakov – kováčov získal zručnosti, ktoré som v plnej miere uplatnil počas môjho ďalšieho života. Bola to výroba podkov pre kone, hovädzí dobytok, veci na okovanie dreveného vozového kolesa a pod. Kovanie, predovšetkým koní, som si tak osvojil, že som túto prácu robil vyše 50 rokov pre majiteľov koní, ale najmä pre lesný závod Rožňava. Po skončení základnej vojenskej služby som nastúpil do práce na Geologický prieskum v Čučme.
Práca v tomto období bola zameraná na vrty a otvárky baní na rôznych miestach. Jedným z nich bola aj otvára bane Johan Nepomuk. Tá sa nachádzala v katastri obce Henckovce. Otvárku sme robili ručným navŕtaním do malej rudnej žily. Pre nerentabilnosť a výskyt malého ložiska bola otvárka zastavená.
Ďalšou baňou v ktorej som pracoval ešte ako zamestnanec geologického prieskumu, bola baňa Mokrá, ktorá sa nachádzala v časti chotára obce Rožňavské Bystré – Prídel. Pre veľké množstvo spodnej vody, bola to tzv. „zberňa“ tejto vody. Práca v nej bola veľmi obtiažna a možná len v gumených, nepremokavých kabátoch. Vŕtanie v nej sa už robilo vzduchom za pomoci pojazdného kompresora. Ten obsluhoval Ondrej Macák st. a Peter Molnár u Hrivu. Naftu na jeho pohon vozil Ondrej Gonos st. z Bystrého a Sedlák z Rakovnice.
Nasledovala baňa Kajlová, ktorá sa tiež nachádzala v Prídeli. Tu ako baník pracoval aj Ondrej Dorkin u Kolesárky aj so svojím pomocníkom z Honiec. Jeho meno si už nepamätám. Spolu s mojím stálym pomocníkom Jánom Babičom – Janulom, sme ju rozširovali na širší priechod prestreľovaním, bol to stav po našich predkoch – baníkoch. Pre náš mládenecký a nevydarený vtip ,zatvorili sme ventil na vzduchovom potrubí, ktorým sa tlačil vzduch z bane Mokrá na baňu Kajlová od spomínaného kompresoru. Vedenie Geologického prieskumu v Rožňave nás za „odmenu“ preradilo na banský úsek Mních, neskôr premenovaný na úsek Mier.
Naše preradenie bolo určené na prácu v razení komína. Keďže sme túto prácu odmietli, boli sme určení na prácu v doprave. V tom čase to bola v tejto bani tzv. „húsenková dráha“. Jej pomenovanie pramenilo z toho, že pri razení prípravných prác, smerovaných na ťažbu rudy, bolo potrebné spojiť sa s hlavnou štôlňou. Pretože tu bol vysoký výškový rozdiel, mali sme z tohto miesta vyraziť malú úpadničku, ktorá by tento rozdiel vyrovnala.
Po ukončení geologických prác na bani Mier, som prestúpil späť k svojmu materskému závodu – ŽB Rožňava, na úsek Rožňavské Bystré. Vedúcim úseku bol v tom čase aj tu môj rodák Ing. Ján Sedlák. Spolu so svojim pomocníkom Babičom sme boli poverení úlohou razenia šachty. Tú sme vyrazili do hĺbky 50 m. Mňa určili spolu s mojim pomocníkom na rozširovanie už predtým vyrazeného zenklového /kolmého/ komína na rozmery šachty. Bolo to z piateho na desiaty obzor. Predtým tento komín vyrazili švagrovia Juraj Ujházy s Lajošom Dobošom. Tým vlastne došlo k spojeniu šachty so štôlňou. Po jej vyrazení sme pripravovali miesta pre výstavbu novej strojovne, ako aj miesta na tzv. náraziská. Bolo to potrebné pri doprave banských vozíkov novou šachtou. V tom čase tu bol technikom aj Jano Gonos u Miška z Rakovnice. Po splnení týchto úloh som bol, na vlastnú žiadosť, preradený na pracoviská určené na ťažbu rudy. Počas práce v bani v Rožňavskom Bystrom sme si spolu s mojím pomocníkom na krátky čas „odskočili“ na otvorenie len 12 metrovej šachty pri cigánskej osade v Rožňavskom Bystrom. Keďže výsledok skúmania bol negatívny, práce sa tým aj ukončili. Po likvidácii bane v Rožňavskom Bystrom /1982/, som prešiel aj s ďalšími baníkmi pracovať do bane Rákoš a Hg. Ako predák som mal za úlohu odstrániť meškanie termínu pri razení 30 m komína. Aj túto úlohu sme splnili v požadovanom termíne. Nazdávam sa, že aj pri výstavbe rekreačného strediska „Mladý baník“ pre ŽB Rožňava na Gulyapalagu, spolu s ďalšími baníkmi z bystranského úseku, sme odviedli veľa dobrej roboty. Ani sám neviem, komu dnes toto stredisko patrí.
Pýtaš sa, Janík, koľko rokov som odpracoval v baníctve? Keď to spočítam, aj s prácou na povrchu, tak je to plných 40 rokov. Čo mi prípomína najveselšiu príhodu počas týchto rokov v bani? Iste patrí k mnohým iným tá, keď sme pri razení šachty v Rožňavskom Bystrom dostali za pomocníka tretieho baníka. Hneď na začiatku smeny sme zistili v jeho správaní, zrejme ešte zvyšok alkoholu od večera. Preto sme sa dohodli, že on nemusí nič robiť, ale počas celej šichty nám bude spievať. Mali sme ešte jednu podmienku, že ani jedna pieseň sa nesmie opakovať. Tak sa aj stalo. Nespieval len v čase desiatovania. Keď sme svoju dennú úlohu na pracovisku splnili, oznámili sme mu, že smena nám končí. Náš „podarený pomocník“ na tento oznam reagoval slovami: „prečo už končíme a odchádzame z pracoviska? Veď ja viem ešte veľa piesní“. Na tú najsmutnejšiu udalosť sa ma, Janík, radšej nepýtaj. Bola to strata života mladého baníka z našej obce, môjho vtedajšieho pomocníka. Nerád na to spomínam, nerád o tom aj hovorím.
Poznámka autora knihy: Nedá mi nepripomenúť, že pán Ladislav Molnár za svoju dlhodobú, statočnú a obetavú prácu bol zo strany svojho zamestnávateľa aj morálne ohodnotený. Okrem získania titulu BSP všetkých troch stupňov, mu v r. 1969 bolo udelené štátne vyznamenanie Rad červenej zástavy práce a v r. 1974 titul Vzorný pracovník rezortu. Z príležitosti 30. výročia zriadenia národného podniku Železorudné bane mu bola udelená pamätná medaila. Všetky tieto ocenenia zrejme nezískal náhodne, ani protekčne, ale iste zaslúžene. Nech Vám slúžia ku cti, Laco báči.
(Zdroj: úryvok z knihy Mgr. Ján Dávid: Baníckym chodníkom v Rožňavskom Bystrom, Vydana v roku 2016. Tlač Alfa print s.r.so., Martin. So súhlasom autora)
Pripravil Dr. Ondrej Doboš






















__________________________________________________
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-