Známa jelšavská gubárka, pani Helena Krušpierová, sa narodila v Békéscabe v Maďarsku. Základné vzdelanie získala v rodisku. Od svojich dievčenských rokov sa doma priúčala tradičnej výrobe ručne viazaných kelimových a perzských kobercov. Toto remeslo si zamilovala, a tak v Békéscsabe absolvovala Strednú školu remesiel. Zdokonalila sa v kreslení vzorov, spoznávaní materiálov a ako učiteľka robila kurzy výroby kobercov po maďarských dedinách. Až do vojny, asi päť rokov, pôsobila aj v Zakarpatskej Ukrajine. Počas 2. svetovej vojny bývala istý čas so sestrou u známych v Budapešti, v období jej obliehania ruskými vojskami. Neskôr dostala pozvanie od pani doktorky Markovej z Bratislavy, aby nastúpila na miesto vedúcej výroby kobercov v Liptovskom Mikuláši. V roku 1945 sa z Maďarska presťahovala do vtedajšieho Československa a o rok neskôr sa natrvalo usídlila v Jelšave, ktorá v tom čase bola známa výrobou gúb. Tu si otvorila firmu Gálik, kde zamestnávala 20 dievčat. Firma prosperovala a jej koberce sa dostali do Košíc, Levíc, Bratislavy, Prahy a mnohých ďalších miest. V 50. rokoch počas likvidácie súkromníkov zatvorili aj jej výrobňu kobercov. Pracovalav komunálnych službách ako vnútropodniková kontrola a mzdová účtovníčka. Istý čas pracovala v obchode s nábytkom. V roku 1959 sa vydala za Alexandra Krušpiera zo Šivetíc (jeho otec bol riaditeľom miestnej školy). Bývali vtedy vo dvore evanjelickej fary, v bývalom evanjelickom lýceu, kde mala aj svoju dielňu. V tom istom roku dostala ponuku z Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) v Bratislave na výrobu gúb. Ponuku prijala a od roku 1960 pracovala spolu s manželom väčšinou len pre ÚĽUV. V roku 1963 už bývala s manželom a dvoma dcérami – dvojčatami, Helenou a Zuzanou, v dome na Námestí republiky č. 507 (bývalá najstaršia lekáreň na Gemeri). So svojimi výrobkami sa zúčastňovala súťaží a výstav. Tkala hlavne koberce – predložky na dlážku alebo na stenu. Veľkosť sa menila podľa objednávky. Rada vymýšľala nové vzory, ktoré skúšala na kobercoch. Tkala aj ozdobné vankúše, výhradne perzské a kelimové, lebo guby sa na to nehodili. Jej tkaný kabát, huňa, pozostávajúci z častí, ktoré boli tkané samostatne v tvare ako pre krajčírku diely a potom zošité do celku, sa dostal na výstavu do kanadského Montrealu. Vyrábala aj kabáty z guby - také, aké nosili v minulosti valasi.
Okrem
práce pre ÚĽUV mala časté objednávky z mesta (vtedajšie MNV), z Čiech, Maďarska, ale aj z Ameriky.
Remeslu naučila aj svoje dve dcéry, ktoré už ako 11-ročné zhotovili perzský koberec, ktorý zdobí sobášnu sieň Mestského úradu v Jelšave. V roku 1981 ovdovela, no svojej práci sa venovala naďalej sama. V jej remesle dnes pokračuje prvá z dvojičiek - dcéra Helena, ktorá tká, navrhuje nové vzory kelimových kobercov, s ktorými sa prezentuje na jarmokoch. Okrem toho pracuje, navštevuje archívy a zaujíma sa o históriu.
Vyšla jej kniha „Žili medzi nami“ o histórii Židov do roku 1945.
Dcéra Zuzana ide v šľapajach svojho starého otca, pracuje ako špeciálny pedagóg v Bratislave.
Pani Helena Krušpierová zanechala po sebe veľký kus práce, ktorej výsledkom sú jej krásne výrobky. Niektoré z nich môžeme obdivovať aj v Mestskom múzeu v Jelšave.
Nech sa práca jej šikovných rúk a dedičstvo, ktoré s láskou dlhé roky vytvárala a odovzdala svojim dcéram a našej krajine, zachová čo najdlhšie pre súčasné i budúce pokolenia ako dôkaz obrovskej energie, sily a tvorivosti jelšavskej gubárky. Nech jej dá Pán Boh večné odpočinutie. Česť jej pamiatke!
Napísala: Alena Sabonová
Spracované podľa dokumentov - „Rozhovor s mamou“ – doslovný prepis zvukovej nahrávky rozhovoru D. Zádroša s p. Krušpierovou v roku 1993 a spomienok jej dcéry, Mgr. Zuzany Ondrejčinovej, ktorej týmto srdečne ďakujem za oba poskytnuté materiály a fotografie.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-