pričom sa stále usmieva.
Keď sa jej spýtate, ako sa má odpovie: „Dobre, len keby som čula.“ Ale aj tento údel prijala s pokorou. Ani len lekára nechce ísť navštíviť. Nevie, či má dobrý tlak, či normálnu hladinu cukru v krvi…, ani to nerieši. Berie všetko tak, ako príde. Vytvorila si svoj vlastný svet, v ktorom je spokojná a šťastná, obklopená svojimi najbližšími.
Nemala ľahký život. Pripravil jej ako mladej vdove s malými deťmi nie jedno trápenie. Postihol ju aj najhorší údel, aký môže matka dostať − smrť dieťaťa. Nie ľahko, ale predsa to všetko prekonala, ale hlavne nezanevrela. Nezanevrela na ľudí, nezanevrela na život ako taký. Našla si v ňom to svoje. Svoj pokoj, svoju pokoru, svoju radosť. Má ona v živote svoje radosti. Teší sa svojim vnúčatám, na ktoré sa dokáže dívať celé hodiny. A keď sa dopočuje, že prídu, už vypeká, vyvára, chystá a chystá, aj keď sa neohlásia, čo keby náhodou!
A keď neprídu, nájde si iný program. Sleduje televíziu, hlavne čo dobré varia, aby vedela. Prečíta všetky noviny a časopisy, ktoré jej prinesú, modlí sa, ale hlavne spieva. Spieva rada a stále. Aj večer, keď nemôže zaspať, aj svojim vnúčatám, aj ráno, či cez deň, keď je sama. Piesňou, tým najkrajším vyjadrovacím prostriedkom uľavuje svojej duši, prejavuje svoj pokoj, svoju duševnú pohodu.
Je pre mňa osobne, ale verím, že aj pre nás ostatných veľkým životným vzorom. Nech máme všetci takú vnútornú silu prijať život tak, ako nám bol nadelený, ako ona. Mať radosť z bežných a jednoduchých vecí a takto spokojne prežívat svoju starobu.
Nech ešte dlho žije medzi nami. Ticho, skromne, nenápadne… Šťastná to žena!
Mgr. Erika Oravcová,
starostka Stratenej
piatok, 15 júl 2011 20:56
Teta Emília Smreková zo Stratenej vyžaruje okolo seba lúč lásky a duševný pokoj hodný závidenia Doporučený
Napísal(a) Mgr. Erika Oravcová
Nevidíme ju v televízií, nečítame o nej ani v novinách. Žije tu, medzi nami, spokojná so svojím životom, zmierená so svojím životným údelom, ktorý prijala a žije s ním tak normálne, spokojne, ako keby to všetko muselo tak byť. Jednoduchí ľudia sú nádherní ľudia. Bez veľkého rozruchu vyžarujú okolo seba lúč lásky a duševný pokoj hodný závidenia. Takýmto človekom je aj teta Emília Smreková zo Špitala v Stratenej.
Hovorí sa, že pri stretnutí s človekom stačí pár sekúnd, aby ste postrehli aký to je človek, čo sa skrýva v jeho očiach, v jeho duši a v jeho srdci. A u nej to platí dvojnásobne. Privíta vás širokým úsmevom v okrúhlej tvári, ponúkne stoličku a ihneď „zavelí“ svojej dcére: „Ta dačo ponúkni,“
Zverejnené v
Stratená
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-