K zhromaždeným účastníkom predseda OblV SZPB v Rožňave pplk. v. v. Ján Malček priblížil svojím referátom okolnosti vypuknutia 1. svetovej vojny, jej nezmyselné obete a v konečnom dôsledku aj následky, ktoré okrem ľudských a materiálnych škôd boli dôsledkom rozpadu „žalára národov“ rakúsko - uhorskej monarchie a vyhlásenia nezávislých štátov na jej území, medzi nimi dňa 28.10.1918 aj Československej republiky Čechov, Slovákov a Rusínov.
Vtedajšie mocnosti vojnový konflikt pripravovali už dávnejšie, no zámienkou na jej rozpútanie pred verejnosťou sa stal atentát srbského študenta Gavrila Principa (ktorý neskôr zomrel v kobke pevnosti Terezín v Čechách) na následníka trónu rakúsko-uhorskej monarchie Františka Ferdinanda d Este v Sarajeve 28.6.1918. Mesiac na to, 28.7.1918 oficiálne začala vojna proti Srbsku a jeho pripojenie k monarchii. Nemecký štáb mal dopredu pripravený plán bleskovej vojny (blitzkrieg) proti Francúzsku a Rusku.
Zápaný frond po húževnatom odpore francúských vojsk a jeho spojencov sa po urputných bojoch a ťažkých stratách na oboch stranách zastavil v oblasti Sedanu a Verdunu a prešiel do dlhej tzv. zákopovej vojny.
Nemecký štáb utrpel porážku spoločných vojsk z c. k. Rakúsko-Uhorska na východnom fronte s ťažiskom v Haliči a už v novembri 1914 cárske vojská prekročili Karpaty a obsadili územie východného Slovenska na línii Bardejov - Svidník - Humenné - Medzilaborce. Podarilo sa ich vytlačiť späť za Karpaty až v máji 1915 za cenu veľkých vojenských strát.
Vojna trvala až do roku 1918, kedy v auguste dohodové štáty na západnom fronte porazili nemecké vojská a 24. októbra 1918 aj rakúsko-uhorské vojská na rieke Piave v severnom Taliansku. Zdecimovaní vojaci monarchie odmietli ďalej bojovať a dali sa na útek. Tak došlo aj k vzbure a poprave slovenských vojakov v Kragujevaci.
Po prijatí podmienok kapitulácie predložených americkým prezidentom W. Wilsonom vláde cisárskeho mocnárstva a ich prijatím vládou Karola I. vo Viedni, ktoré 11.11.1918 podpísal tzv . Abdikačnou listinou, znamenal koniec a rozpad rakúsko-uhorskej monarchie.
Dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách si okrem nevyčísliteľných materiálnych škôd vyžiadal vyše 10 miliónov životov a ďalších viac ako 20 miliónov ranených. Najväčšie straty na ľudských životoch mal hlavný iniciátor rozpútania vojny Nemecko 2 milióny, nasledovalo Rusko 1,7 milióna, Francúzsko 1,35 milióna, cisárstvo Rakúsko – Uhorsko 1,2 milióna, Taliansko 0,46 milióna, Rumunsko 0,33 milióna, Spojené Kráľovstvo 0,76, USA 0,11 miliona obetí. Ostatné štáty, napr. Turecko, Japonsko... mali straty vyše 771 tisíc.
Podľa dostupných údajov z vtedy 2.9 miliónov Slovákov bolo povolaných viac ako 400 tisíc mužov. Najskôr mobilizovali mužov od 20 do 37 rokov a neskôr od 18 do 50 rokov. Vojna si zo 400.000 vojakov zo Slovenska pohltila vyše 70.000 mužov!
Medzi nich patrí aj vyše 200 vojakov uvedených na pamätníku obetí 1. svetovej vojny na cintoríne v Rožňave, na ktorý položili vence a zapálili na ich pamiatku sviečky. Na pamiatku obetí pred pamätníkom vykonali krátke modlitby za vojakov vojenský kaplán kpt. Ján Sakal a za rímsko-katolícku cirkev, farnosť Rožňava staré mesto kaplán Martin Bunda.
Na záver všetkým účastníkom zhromaždenia poďakoval veliteľ útvaru chemického určenia v Rožňave pplk. Oliver Toderiška, osobitne veteránovi vyše 90-ročnému plk. Ladislavovi Sládekovi s manželkou a osobitne mladým študentom rožňavských základných škôl, ktorí sa pred rozchodom spoločne odfotografovali pred pamätníkom s menami padlých vojakov v 1. svetovej vojne pochádzajúcich z mesta Rožňava.
Obdobné pamätníky sú takmer v každej väčšej obci, alebo meste po celom Slovensku. Preto je potrebné si tieto tragické udalosti a ich obete neustále pripomínať, najmä mladej generácii, aby mala predstavu aký ľudský bitúnok znamenajú vojny, na ktorom zbohatnú len bankári. Že vojna nie je dobrodružstvo vsugerovávané mladým na počítačových hrách a dobrodružných filmoch. Aby sme si uvedomili, že práve dnes je nebezpečenstvo rozpútania vojnového požiaru nanajvýš aktuálne, keď počuť dunenie diel pár stoviek kilometrov od našich hraníc!
Nech sú tieto pamätníky mementom pre nás súčasníkov, ale aj budúce generácie a je naším morálnym poslaním, aby boli uchovávané.
Foto autor príspevku.
JUDr. Jozef Pupala
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-