Tak sa stalo, že člen KVV v Martine-Vrútkach Viliam Klabnik si vyžiadal údaje o Jožkovi Špitálovi. Vďaka nemu „ČERVENÉ BARETY, z. s. v Prostějove, v spolupráci s KVV Martin-Vrútky udelili desiatnikovi Jozefovi Špitálovi „PAMĚTNÍ ODZNAK“ k 75. výročiu KARPATSKO-DUKLIANSKEJ OPERÁCIE, 8.9.1944 – 28.10.1944, číslo 213. KVV Martin poveril ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu v Čiernom Potoku o odovzdanie pamätného odznaku jubilantovi. Akt odovzdania sa uskutočnil dňa 28.2.2020 v mieste bydliska jubilanta, za účasti rodinných príslušníkov a zástupcu MO SR plk. ThDr. Mariana Bodollóa, starostu obce Veľké Teriakovce Kamila Kučeru, predsedu HdK ObV SZPB v Rimavskej Sobote JUDr. Jozefa Pupalu, zástupcu ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku, Bc. Antonína Pupalu, potomkov oslávenca – synov Jozefa, Štefana a dcérky Ivetky s rodinou. Osobitne potešila oslávenca, ale aj rodinných príbuzných, prítomnosť zástupcu MNO SR pána plk. ThDr. Mariana Bodollóa, ktorého všetci poznali z obdobia, kedy v obci a okolí vykonával modlitby ešte pred nástupom do ASR.
Oslávenec, napriek veku, spomínal na boje o Duklu a na svojich spolubojovníkov, neskôr gen. Swarca a Juraja Lakotu...
Po odovzdaní ocenenia účastníci zotrvali v debate o bojovej ceste zo Zákamenného po vojenský odvod v Turčianskom Svätom Martine.
V októbri 1942 narukoval k pešiemu pluku v Dolnom Kubíne a odtiaľ 28. júna 1943 pluk odvelili na východný front na Krym. Prvou zastávkou bolo mestečko Genčišek. Neskôr jeho čatu presunuli na ostrov Byrinč v Azovskom mori. Dňa 1.11.1943 prebehlo 52 slovenských vojakov na stranu Rusov a tí ich odviedli do dediny Timošeka a odtiaľ vlakom do zberného tábora Usmaň, kde strávili Vianoce 1943 a nový rok 1944. Zo 6. na 7. januára 1944 ich odvelili do Jefremova, kde bol zaradený do formujúcej sa 2. československej paradesantnej brigády. Po dôkladnom tvrdom výcviku boli presunutí na front k Proskurovu a dňa 8.9.1944 bola jeho jednotka nasadená do bojov v priestore Duklianskeho priesmyku a po dobytí povestnej kóty 534, kde v bojoch o ňu padlo vyše 600 vojakov brigády. Po dobytí kóty boli stiahnutí k oddychu.
Po doplnení a dostrojení bolo 1 500 príslušníkov brigády letecky dopravených na letisko Tri Duby (dnes Sliač) a nasadení do bojov k obrane povstaleckého územia.
Po skončení 2. svetovej vojny ešte slúžil až do decembra 1945, kedy bol preradený do zálohy.
Synovia, dcérky a 9 vnúčat Jozefa Špitála aj touto cestou posielajú poďakovanie do Martina-Vrútok a Prostějova za udelenie pamätného odznaku a spomienku na nášho hrdinu.
Foto: Antonín Pupala
Text: JUDr. Jozef Pupala
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-