Po odovzdaní ocenenia Ján Štefánik, napriek krásnemu a pokročilému veku, si pospomínal na vojenské udalosti.
Pýtate sa kto vlastne je Ján Štefánik, nositeľ priezviska jedného zo zakladateľov Československa po rozpade Rakúsko Uhorska v roku 1918?
Krátko po zrode Česko-Slovenska sa v lone Slovenského rudohoria v obci Klenovec 15. marca 1922 v robotníckej rodine manželom Štefánikovcom Pavlovi a Judite, rodenej Dovalovej narodil syn Janko. Janko bol jedným z ôsmich detí. Poživeň rodičia pre kŕdeľ detvákov zaobstarávali na rodnom grunte a v robote v hore. Aj Janko po skončení ľudovej školy ako mladý chlapec sa stal v roku 1938 drevorubačom. (Bol tak vedený až do roku 1948.)
Po Mníchovskom diktáte v októbri 1938, rozpade Česko-Slovenska a následnej Viedenskej arbitráži, kedy horthyovské Maďarsko okradlo aj juh Gemera, sa Klenovčania hrdo hlásili k Slovensku, veď im v srdci tĺkla krv slovanská. Tak sa slovenská "mladá chasa" vzpierala bojovať proti bratom Rusom.
Nuž aj mladý "regrút" na vojnu narukoval 1.10.1943 do Nového Mesta nad Váhom. Ako vojak armády Slovenského štátu sa dobrovoľne zapojil po 29.8.1944 do vyhláseného Slovenského národného povstania. Bol zaradený do tzv. "pionierskeho práporu" v Banskej Bystrici. Zúčastnil sa bojov proti Nemcom v oblasti Zvolenskej Slatiny, Detvy, atď. Vojnové útrapy, zima, hlad, každodenné nebezpečenstvo smrti mu pomáhala vzdorovať viera v spravodlivý boj proti fašizmu a domácim kolaborantom – gardistom.
Po skončení druhej svetovej vojny nastúpil do svojej roboty ako lesný robotník vo svojom rodisku.
V roku 1949 sa prihlásil do Zboru národnej bezpečnosti a v službe na rôznych miestach v rámci Banskobystrického kraja sa dostal na obvodné oddelenie ZNB v Hnúšti.
Počas neformálnej besedy po udelení ocenenia a spomienok na boje za slobodu požiadal zástupkyne Ruského veľvyslanestva v Bratislave, aby tlmočili pánovi prezidentovi Ruskej federácie úprimné poďakovanie za ocenenie a spomienku na bratských bojovníkov v slovenských horách. Pri rozlúčke vzhľadom k blížiacemu sa krásnemu životnému jubileu oslávenca zanôtili Mnoga ljeta živio.
JUDr. Jozef Pupala
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-