Áno, Červená armáda oslobodila prvý koncentračný tábor nemeckých fašistov na poľskom území, kde podľa dostupných informácií bolo okolo jeden a pol milióna Poliakov, Židov, Belgičanov, Holanďanov, Francúzov, Rumunov, Rusov…
Medzi obeťmi boli najmä starší ľudia (mladí boli na frontoch na obidvoch stranách), ženy a deti.
Na tieto okamihy spomína generálplukovník Vitalij Andrejevič Beľavský vo svojej knižke „STRELY SA SKRÍŽILI NA SPRÉVE“ takto:
„Na naše veliteľské stanovisko v meste ŽELECHOW, prišiel občan Worochowicz.
- Fašistickí vyvrheli zavraždili a umučili v našom meste všetkých židov. Zostalo nás iba 130. Za oslobodenie musíme byt naveky vďační Červenej armáde. Chcem sa stať darcom krvi a dať svoju krv raneným sovietskym vojakom!“
Pri čítaní týchto riadkov som si spomenul na môj počin pred viac ako 20-timi rokmi, kedy som s poľskými priateľmi v meste Gorlice prvýkrát daroval krv ako gesto na pamiatku obetí prvej a druhej svetovej vojny, kedy naši predkovia Slovania položili svoje životy v nezmyselných vojnách v záujme Západu proti cárskemu Rusku a neskôr Sovietskemu zväzu.
V obidvoch vojnách položili desiatky tisíc mladých Čechov, Poliakov, Slovákov svoje životy za záujmy západného kapitálu.
Ďalej generál V. A. Beľavskij spomína:
„Mnohí muži nás žiadali, aby sme ich prijali do Červenej armády. Odporučili sme im, aby sa obrátili na velenie poľskej armády, ktorej vytvorenie schvália Krajowa Rada Narodowa dva dni pred oslobodením Ľublina – 21. júla 1944.
Miestne noviny v tých dňoch napísali: “Musíme si dôkladne uvedomiť prostú, ale veľkú pravdu, že nebyť Červenej armády, ešte dlho by horeli krematóriá v Majdanku. Nebyť pomoci ZSSR, nebolo by dnes Poľska. Túto stručne vyjadrenú objektívnú pravdu si musíme navždy zapamätať a tlmočiť ju svojim deťom a vnukom.“
Nuž bratia Poliaci, pýtam sa vás, ako ste dodržali „prísahu svojich otcov" ?
Prepisujete históriu a búrate pamätníky svojim osloboditeľom, nielen Červenej armády, ale aj vlastných hrdinov, napr. maršála Rokosovského!
Nuž, zobuďme sa a vážme si a ctime si pamiatku našich predkov, ktorí bojovali a mnohí položili svoje životy za to, aby sme mohli 75 rokov žiť v mieri!
Ale dokedy!
Jozef Pupala
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-