piatok, 28 august 2020 11:22

Spomienky Ladislava Tomka z Rožňavského Bystrého na vojnu a SNP Doporučený

Napísal(a) L. Tomko
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Celá naša pokroková spoločnosť si v týchto dňoch pripomína 76. výročie Slovenského národného povstania. Spomienky najmä živých účastníkov sú nezabudnuteľné a najlepšie charakterizujú udalosť, ktorej sa chopil malý slovenský národ. Jeden z tých, ktorý napísal aj o tejto udalosti bol v tých časoch iba 16-ročný Ladislav Tomko, ktorý pochádza z malej baníckej obce na hornom Gemeri – z Rožňavského Bystrého. V tom čase dedinky, ktorá bola na pomedzí Slovenska s Maďarskom. Svoj život opísal v malej knižôčke, ktorú nazval Neostať stáť. Využívam z nej iba tú časť, v ktorej ako študent prežíval práve v tomto období v baťovskej fabrike vo Svite. Dnes má pán Ladislav Tomko 92 rokov. Ale teraz už nechám rozprávať autora spomienok na minulé roky. Snáď aj tie nám súčasníkom pomôžu vypovedať viac ako len skromný pomník hrdinom SNP, ktorý hrdo stojí na cintoríne v Rožňavskom Bystrom.

 

Vojna a Slovenské národné povstanie v spomienkach Ladislav Tomka

Tak, ako v celej spoločnosti, aj do nášho života vo Svite zasiahlo v auguste 1944 Slovenské národné povstanie. Prví partizáni prišli na nákladnom aute smerom od Liptovského Mikuláša. Myslím, že to bolo v utorok odpoludnia. Už druhý deň na to sa zastavila výroba vo fabrike, okrem výrobní s nepretržitou prevádzkou. Takmer všetci zamestnanci, vrátane žiakov Baťovej školy práce sa rozutekali domov. My chemici, ktorí sme robili v laboratóriách výrobní, kde sa vyrábala umelá striž - bavlna, ďalej umelý hodváb a celofán sme sa však museli ostať až do štvrtku, či piatku rána. Ja som končil prácu v laboratóriu s Martinom Jambrichom, ktorý pochádzal z Telgártu. Pobalili sme si najnutnejšie veci do kufra a išli sme peši do Popradu na ranný autobus. To bolo naše šťastie , pretože pri odchode odpoludňajšieho autobusu do Dobšinej, ako sme sa dozvedeli dodatočne, nemeckí vojaci útočiaci na Poprad od Kežmarku už strieľali. Tí, ktorí sa vrátili a zostali vo Svite, museli potom na Gemer cestovať cez Čertovicu, Brezno a Tisovec. Tak napr. Janko Pivovarči, ktorý pochádzal z Nižnej Slanej, prišiel domov až po niekoľkých týždňoch.

rb Rodina BelákováV priebehu SNP cez našu dedinu prechádzali nielen partizáni, ale i hliadky Nemcov. Zúčastnil som sa doma i na pohrebe nášho učiteľa z meštianky v Dobšinej pána Kalického, ktorého Nemci ako nadporučíka povstaleckej armády zastrelili na Pustom Poli pri stanici Vernár, ktorá je na ceste z Dobšinej do Popradu. Tam ho aj nechali zahrabať. Jeho švagrovia JUDr. Pavol Belák, partizán - splnomocnenec SNR pre okresy Dobšinú, Brezno a Revúcu, spolu s jeho bratom Jankom - partizánom, študentom na vysokej škole v Bratislave ho v noci vyhrabali a nechali previesť do Bystrého, kde bol pochovaný. U nás bol pochovaný preto, lebo jeho svokrovci Belákovci bývali v našej obci. Pán Belák starší až do dôchodku pôsobil ako riaditeľ školy v Hornej Lehote.

Asi o dva týždne došlo k výbuchu na veliteľstve partizánskej skupiny, ktoré bolo v priestoroch papierní v Slavošovciach, vzdialených od nás 17 km. Medzi 36 padlými boli i obidvaja Belákovci. Spomínam si, keď ich na dvoch vozoch priviezli do našej dediny v jedno odpoludnie. Pán Belák starší bol silnej postavy (mal asi 180 kg). Keď tie truhly videl na začiatku dediny, tak horko zaplakal, že sa na to nedá zabudnúť. V priebehu pár týždňov stratil nielen milovaného zaťa, ale i svojich dvoch synov, ktorí mali u nás prirodzenú autoritu. Jeho bôľ bol taký veľký, že zomrel o niekoľko mesiacov po nich. Všetci traja sú pochovaní na našom cintoríne vedľa seba.

Blízko nich mám pochovaných svojich rodičov a ďalších rodinných príslušníkov. Kedykoľvek prejdem okolo hrobov Belákovcov a pána učiteľa Kalického, spomínam si na ich krutú smrť. Veď zomreli v najlepšom veku a iste by boli urobili veľa dobrého nielen pre spoločnosť, ale i pre našu dedinu.

Spomínam si ešte i na ďalšiu príhodu v dobe SNP. Koncom októbra 1944, keď Nemci postupne obkľučovali priestory, ktoré ovládala armáda a partizáni a približovali sa k Zvolenu a Banskej Bystrici, rástlo napätie aj u nás v dedine. Príslušníci finančnej stráže si preto zobrali najnutnejšie veci a išli na vyšný koniec obce, kde bola baňa. Aj my 15 - 18-roční mládenci sme sa tam chystali. Keď to videla naša susedka, zašla za svojim bratom, ktorý mal ísť tiež s nami a zavolala mu: "Jano, hybaj, bo už idú". Počul to i príslušník finančnej stráže, ktorý zostal ako služba pri telefóne v priestoroch finančnej stráže. Bez toho, aby si overil kto ide, nechal službu službou a bežal horte dedinou. Keď to videli ľudia, tak sa k nemu pridali. My s mojimi kamarátmi susedmi, keď sme videli, že beží príslušník finančnej stráže i ďalší ľudia, pridali sme sa tiež. Pretože sme nemali batožinu, bežalo sa nám ľahko, takže sme ho v polovici dediny dobehli a dokonca som mu pomohol niesť batoh, pretože okrem neho mal pušku, ďalekohľad, masku a podobné veci. Keď sme sa blížili k bani, ktorá bola na vyšnom konci dediny, opýtal som sa ho, či videl Nemcov osobne. Odpovedal mi, že nie, ale teta Dorkinová volala na brata: "Jano, hybaj, bo už idú". Zatiaľ čo ona myslela na nás, on pochopil, že idú Nemci, preto opustil službu pri telefóne a bežal. Aj to je ukážka, ako vo vypätej situácii môže dôjsť k panike. Samozrejme sme sa potom postupne vracali domov, pretože vtedy Nemci neprišli. Nemecká hliadka prišla až o niekoľko dní. Došla až na okraj susedných Honiec a vrátila sa do Maďarska.

rb gallo ondrej krajny pomnik 20Ďalšiu veľmi nemilú spomienku na II. svetovú vojnu mám preto, lebo jeden Nemec nám zapálil dom. Zhorela nám strecha nad prednou izbou. Opraviť ju nebolo čím, pretože sa blížil front, preto sme strechu urobili len provizórne.

Môj bratranec Ondrej Tomko, absolvent baníckej školy v Banskej Štiavnici v r. 1943 v tej dobe vojenčil v Bratislave u protilietadlového oddielu. Osobné zbrane mu však odobrali. Za pomoci dobrých ľudí sa mu podarilo utiecť z armády. K nám do Bystrého prišiel večer na Štefana v r. 1944. Na druhý deň ráno sme spolu i s ďalšími mladými ľuďmi odišli do bane v našej dedine. Z dosák sme si urobili prične, dali na to slamu, a tak sme spali. Potravinami nás zásobovala moja mama. Neďaleko od nás boli ďalší, ba dokonca i jeden nadporučík maďarskej armády s manželkou, ktorý pochádzal z Rožňavy. Úkryt s nami mu sprostredkovali naši susedia, ktorí ich zásobovali potravinami. Do našej dediny prišiel s manželkou ešte pred Štedrým dňom, pretože sa domnieval, že útočiace rumunské a sovietske jednotky prídu ešte pred Vianocami. Front sa však maďarským a nemeckým vojskám podarilo podržať až do 23. januára 1945. Na jednom odľahlom mieste bola i skupina anglických, či amerických vojakov, ktorých tam usmernila a zásobovala rodina bývajúca na vyšnom konci našej dediny (Urbánovci).

Za štyri týždne strávené v bani sme všeličo prežili. Raz vznikla aj panika, že nás asi Nemci objavili. Bol to však planý poplach. K nám sa dalo dostať iba šachtou. Mali sme však pripravené kamene, ktorými by sme boli útočníka ukameňovali. Rebrík sme na noc vyťahovali na naše poschodie. Jeden z nás bol vždy blízko šachty, aby zaregistroval každého prichádzajúceho. Svietili sme si karbidkami.

Šachta, ktorou sa bolo možné dostať k nám, končila na povrchu lesa. Boli sme dohovorení, že v prípade ak by moja matka i zásobovači nemohli prísť k nám cez hlavnú štôlňu, tak môj otec povrazom by bol spúšťal potraviny. Vodu sme pili zo štôlne, ba aj umývali sme sa ňou.

Keď front prešiel cez našu dedinu, mohli sme sa vrátiť domov. Bol to úžasný pocit. Po mesiaci v bani tráviť život doma. Most, ktorý bol v našej dedine, ustupujúce nemecké vojská vyhodili, avšak behom niekoľkých hodín bol provizórne opravený. Pri vyhodení mostu bol poškodený dom našich susedov a nám odhodené brvno polámalo vráta na stodole. Vyhodenie mostu malo pre pána Kaššaya i kladnú stránku. Býval blízko mosta. Ustupujúce nemecké vojsko mu chcelo rekvírovať kone. Boli už vyvedené zo stajne. Výbuch ich však vyplašil a zutekali cestou na Záhumnie, kde si ich mohol majiteľ po odchode ustupujúcich vojsk vyzdvihnúť.

Týždeň po prechode frontu som sa rozhodol ísť do Svitu, aby som nestratil zamestnanie. Prečo tak skoro? Lebo asi štrnásť dní po potlačení SNP do hôr som dostal výzvu z osobného oddelenia zo Svitu, aby som nastúpil do zamestnania. Nakoľko vtedy sa už blížil front, naši ma nechceli pustiť. Dokonca v tej dobe ani nepremával autobus na ceste z Dobšinej do Popradu.

rb logo SNP 2020 TEXT s PRECHODMI 825x616K ceste do Svitu som využil to, že obchodník a krčmár v našej dedine si najal povoz, ktorým chcel previesť tovar do obchodu z NUPOD-u (Nákupná ústredňa potravinárskych družstiev), ktorý bol v Kežmarku. Bolo to 30., alebo 31.1.1945. Pretože bolo zimné obdobie, bolo treba v Štítniku najprv prekovať kone zimnými podkovami. Preto sme prvý deň našej cesty museli prenocovať v Dobšinskej Maši, kde sme došli cez kopec od Dobšinej už za tmy. Prenocovali sme u rodiny pána Liptáka, pretože on odtiaľ pochádzal. Cesta z Dobšinskej Maše do Stratenej bola len poľná a bolo všade veľa snehu. Na ceste od Stratenej po odbočku na Hrabušice sme stretli jeho známych, ktorí odmínovávali cestu, respektívne vyberali nevybuchnutý dinamit. Na niektorých miestach sme ťažko prešli pre sutiny skál, ktoré padli na cestu po výbuchoch, spôsobených ustupujúcimi vojskami. Celú cestu až do Špišského Štvrtku sme absolvovali tak, že sme sa viezli na voze len z kopca, alebo po rovine. Do kopca sme museli ísť peši, ba miestami i tlačiť, pretože boli aj záveje. Ustupujúce vojská zrejme nešli tadiaľ, ale od Stratenej cez Vernár na Poprad. Od Špišského Štvrtku až po krčmu, ktorá bola asi 2 km pred Svitom sme stretávali veľa nákladných áut, ktoré odvážali materiál na front, respektíve ako som dodatočne zistil do skladu, ktorý bol v lese severozápadne od Svitu. Po ceste sme boli zastriekaní vodou z topiaceho sa snehu. Do priekopy sme sa báli odskočiť, pretože v nich boli často tabuľky "POZOR MÍNY!". Ku kmotrovcom pána Liptáka, ktorí tam mali krčmu, sme prišli až neskôr po zotmení. Tam sme sa dozvedeli, že Nemci odtiaľ odišli len deň predtým. Na trati Poprad - Batizovce sme videli i odstavený nákladný vlak, ktorý bol ustupujúcimi vojskami podpálený.

Ďalší tlejúci vlak som videl na vlečke zo závodu Baťa Svit, ktorý plný strojov a rôzneho tovaru Nemci podpálili, nakoľko niekto z ilegálnych pracovníkov nasypal do ložísk na nákladných vozňoch piesok. Okrem toho som videl, že poschodie v hlavnej budove Nemci zničili výbušninami. Ostali len nosné stĺpy. Je len samozrejmé, že výroba stála, pretože nebolo surovín, ani dosť ľudí.

rb snp2020Náš internát bol obsadený tak, že v jednej polovici boli ubytovaní sovietski vojaci a v druhej vojaci čsl. armádneho zboru. Tí pracovníci, ktorí zostali vo Svite i cez front, boli prideľovaní do bytoviek vo Svite k rodinám zamestnancov firmy. Mňa pridelili do rodiny pána Cabaláka, ktorý bol údržbárom v pančuchárni. Keď som tam prišiel, bol som úplne šokovaný. Rodina Cabalákovcov mala totiž len 2-izbový byt, pričom v izbe na poschodí už mali podnájomníkov, bezdetných manželov Janarčínovcov. V kuchyni na skladacej posteli spával už jeden pán asi 25-ročný, mechanik z Košíc. Jeho posteľ som obsadil ja a on spával s Cabalákovcami v jednej posteli, i keď v tej istej spávala aj ich 3-ročná dcérka. Podobné ubytovanie mali i iní, ktorí boli po fronte vo Svite, resp. ktorí postupne prichádzali.

Prácu mi predelili v sklade, kde boli súčiastky na textilné stroje. Pracoval som tam s kamarátom Jankom Michálekom. V Baťovej škole práce sa samozrejme nevyučovalo. Stravovali sme sa v závodnej jedálni. Najhoršie to bolo s raňajkami. Dávali nám len čiernu kávu bez cukru a k tomu jeden kúsoček chleba. Ešte šťastie, že sme si mohli kúpiť 3-4 hrnčeky. Tie sme však posunuli ďalej. Brali sme ich len kvôli chlebu. Vypili sme sotva jeden hrnček kávy. Obedy a večere boli tiež skromné. Žiaden bufet tam nebol, len na desiatu priviezli pred administratívnu budovu chlieb s lekvárom. Aj takéto zásobovanie však mohli príslušní pracovníci zabezpečiť len tak, že na jedno nákladné auto, ktoré dostali od čsl. armádneho zboru, naložili pančuchy a rôzne textilné výrobky, ktoré sa nepodarilo Nemcom odviesť. Postupne sa v niektorých dieľňach, ako v pančuchárni i výrobni bielizne rozbiehala výroba. Za tieto výrobky potom z dedín dovážali potraviny, aby mohli zabezpečiť aspoň provizórium. V takýchto podmienkach som žil až do Veľkej noci. Vtedy som sa tak, ako aj iní moji spolupracovníci rozhodol ísť na návštevu k rodičom. Vlak do popradu už jazdil, ale cestu z Popradu do Dobšinej som vykonal peši (52 km). Doma som sa dozvedel, že výučba v Gymnáziu v Rožňave prebieha a overil som si, že ak mám absolvované tri ročníky meštianskej školy a 1-ročný kurz, tak ma prijmú do 5. triedy gymnázia. Pretože vo Svite výučba v BŠP neprebiehala a mala začať až v septembri, požiadal som vtedajšie osobné oddelenie o neplatené voľno a ihneď som sa vrátil domov k rodičom - samozrejme opäť peši. Zaujímavé na ceste späť bolo to, že som sa asi v polovici cesty stretol s mojím otcom, ktorý išiel do Popradu a Kežmarku predávať cigaretové papieriky, aby za to mohol dostať potraviny pre našu rodinu. V jednom z rodinných domov osady Ľadová Jaskyňa som požiadal o liter mlieka na predaj. V tej dobe sa mlieko v obchode nedalo kúpiť. Zatiaľ, čo mi gazdiná mlieko nalievala, chodil som po dvore, aby som nemal problémy s rozhýbaním sa. Pri predchádzajúcej ceste zo Svitu domov a naspäť som totiž zistil, že ak sa mi niekde podarilo načas zviesť na konskom povoze, po zosadnutí som mal tvrdé svaly a pri rozhýbaní som mal veľké bolesti.

1 rb tomko ladislav 1aPo úspešnom ukončení piateho ročníka gymnázia som sa vrátil do Svitu. Cestu z Dobšinej do údolia Hornádu som síce prešiel tiež peši, ale bolo to celkom príjemné, pretože išiel so mnou jednak môj krajan Ondrej Doboš z našej obce, ktorý do Baťovej školy práce nastúpil v lete 1944 ešte pred SNP. Ďalší krajan z našej dediny išiel s nami na návštevu brata do Spišskej Soboty. Vtedy sme už mohli ísť z Letanoviec až do Svitu vlakom. Cesta z Dobšinej bola síce namáhavá, ale išli sme cez Biele Vody, krásnym údolím Slovenského raja - panenskou prírodou.

No najpríjemnejšia z týchto ciest bola cesta na Vianoce. Problémy boli síce hneď vo Svite, pretože vlak, ktorý mal ísť po Margecany meškal asi štyri hodiny a tam sme museli čakať až do rána na stanici na prvý vlak, ktorý nás odviezol až jednu stanicu pred Mlynky (na trati Margecany - Červená Skala). Z tejto stanice sme šli peši do Vlachova. Tým viac sme boli radi, keď sme mohli vykonať cestu do Rožňavy vlakom a opäť posledných sedem kilometrov peši. Išiel som však rád, pretože som sa po polročnom odlúčení mohol stretnúť s rodinou a s kamarátmi. Vianoce mali pre mňa čaro, ktoré pretrváva až doteraz.

O týchto mojich cestách do Svitu po prechode frontu hovorím preto, lebo boli síce namáhavé, ale zároveň ma naučili, že prekážky treba prekonávať a ak človek chce a má pevnú vôľu, tak ich prekoná.

V jeseni 1945 bol vo Svite vytvorený pre záujemcov kurz, v ktorom letci z Popradu prednášali teóriu odboru letectva. Ja som sa samozrejme prihlásil tiež. Prednášalo sa v jednej z učební na našom internáte. Témy nás veľmi zaujímali. Na tretí vyučovací večer prišiel hneď na začiatku riaditeľ BŠP a nariadil, aby všetci tí, ktorí ešte nemajú 18 rokov vstali. Nuž sme vstali – bolo nás asi 6-7. Na to vyhlásil, že zastupuje našich rodičov a nesúhlasí s tým, aby sme kurz navštevovali. Po skončení teoretickej prípravy sa totiž malo začať na jar či v lete 1946 v sobotu odpoludnia alebo v nedeľu i s praktickým výcvikom. Bol to pre nás šok, ba zaliali nás aj slzy, ale nedalo sa nič robiť. Neskoršie som sa dozvedel, že dvaja, ktorí boli len o rok od nás starší, boli výborní piloti nielen v civile, ale i v armáde. Ján Patrík z Martina patril medzi najlepších pilotov v Československej armáde. Možno to dokumentovať i tým, že jeho skupina robila ukážku na letisku Sliač v roku 1964 pri 20. výročí SNP. ...

Alebo Jano Jurčo – môj ročník, ktorému pán Ryšavý neumožnil tiež navštevovať kurz leteckej akrobacie v roku 1945/46 sa stal neskoršie nielen vojenským pilotom, ale bol i veliteľom leteckého pluku vo viacerých posádkach v bývalej ČSR. Taký je však život. Niekedy dostane človek úder i keď si ho nezaslúži.

Úryvok z knihy PhDr. Ladislav Tomko: Neostať stáť, Roveň, Rožňava, 2002

 

 

Čítať 256 krát Naposledy zmenené streda, 02 september 2020 19:29

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.