Německé hlášení:
03.11.1944 – Přestřelka u Čertova mlýna do 12 hodin. Ztráty 3 partyzáni a 1 žena mrtvi. 2 zajati z nich 1 zraněn.
Kořist: 4 české MG s náboji, více karabin, výbušniny,
Žádné vlastní ztráty (Němců). V akci bude pokračováno.
dlps. č. 108 z 3. 11. 1944 polic. pl. SS č. 21 I A 16.71 mjr. Salbey SCHUPO.
Mrtví partyzáni byli Boris Rabenstein, Růžena Valentová a dva neznámí partyzáni. Raněn byl Sláva Koza a jeden neznámý partyzán, pomocník u jeho kulometu. Pomocníka na místě umučili, Slávu Kozu raněného do páteře odvezli nejdříve do Ostravy a pak do Kounicových kolejí a tam ho 15. 1. 1945 popravili.
Teprve 8. listopadu 1944 zaslalo německé velení příkaz, aby těla padlých zakopali na místě bojů. Museli být zakopáni do společné jámy bez rakví. To znamená, že od 3. 11. do 8. 11. byly těla ponechána volně, kde padli. Začátkem července 1945 byli exhumováni, dáni do rakví, Růžena Valentová a Boris Rrabenstein převezeni rodinou do Olomouce, kde jsou pohřbeni na Ústředním hřbitovu v Olomouci – Neředíně. Jsou ve společném hrobě, ovšem je chybně uveden datum úmrtí, místo data 3. 11. 1944 je tam datum 6. 11. 1944. Dva neznámí pak společně s Jánem Ušiakem a Jefimem Pugačevem pohřbeni do společného hrobu na hřbitově v Čeladné.
Výsadky ve Sklabini, Ján Ušiak a Teodor Pola
V těchto dnech si připomínáme 76. výročí výsadku oddílu Jána Ušiaka, z kterého postupně vznikla 1. československá partyzánská brigáda Jana Žižky, největší na Moravě. Výsadek byl proveden na dvakrát, v noci 21. 8. 1944 byl proveden výsadek první části pod vedením por. Jána Ušiaka v počtu 10 osob. Druhá část pod vedením kapitána RA Dajana Murzina měla 11 osob a byli vysazeni u obce Sklabiňa v okrese Martin v noci z 30. na 31. srpna 1944.
Členové výsadku byli:
1. Por. Ján Ušiak, velitel
2. Kpt. RA Dajan Bajanovič Murzin, náčelník štábu a poradce UŠPH (Ukrajinský štáb partyzánského hnutí)
3. Des. Alexander Turský, politický komisař
4. Npor. RA Pavel Morozov, zástupce velitele pro zpravodajskou činnost
5. Martin Valaštiak, zástupce náčelníka štábu
6. Vladimír Kolomackij, starší radista
7. Alexandra Timochovová, radistka
8. Ablaiz Latypov, lékař
9. Valentin Nikolajev, rozvědčík
10. Por. RA Pavel Kudelja, velitel diverzní skupiny
11. Des. Michal Dupkala
12. Čet. Ján Kolodžej
13. Michal Masaryk
14. Svob. Jozef Michálek
15. Rot. Ondrej Melek
16. Jozef Němec
17. Des. Štefan Petruš
18. František Ralbovský
19. Des. Ján Segeč
20. Ján Sčur
21. Svob. František Tkáč
Výsadek se stal součástí 1. partyzánské brigády M. R. Štefánika kpt. P.A . Veličky.
21. 8. 1944 obsadily Sklabiňu jako první místo na Slovensku slovenští a sovětští partyzáni ukrývající se dosud v okolních horách. Sklabiňa byla první obcí, kde revoluční národní výbor veřejně vyhlásil obnovení Československé republiky a převzal veškerou moc do svých rukou. Na domě horních Samčíkovců byla vztyčena Československá vlajka. Partyzáni se ve Sklabini udrželi až do 29. 9. 1944, kdy ustoupili do hor. Už po seskoku první části skupiny s velitelem por. Jánem Ušiakem se kolem jeho štábu začala shromažďovat skupina dobrovolníků, která se během několika dnů rozrostla takřka na sto osob. Tak se od prvních dnů postupně formoval samostatný partyzánský oddíl. V průběhu 29. srpna 1944 bylo zahájeno postupné obsazování západního Slovenska německými vojenskými oddíly. V době od 31. srpna do 4. září se bojovalo u Strečna a Vrútek, tyto boje jsou považovány za jedny z nejkrvavějších v rámci SNP.
Buď 5. září odpoledne nebo 6. září dopoledne přišel rozkaz, který partyzánskému oddílu Jána Ušiaka určuje nový operační prostor, Moravu. D. B. Murzin si okamžik sdělení zapamatoval následovně: najednou přilítl pobočník Veličky, že z Kyjeva přišel důležitý radiogram a máme se i s Ušiakem okamžitě dostavit k jeho veliteli. S Veličkem jsme pak rozebírali situaci a radili se o našem dalším postupu.
Tolik zatím o výsadku Jána Ušiaka.
Zároveň byl v noci na 28. 8. 1944 ve Sklabini proveden další výsadek, 19 členný zpravodajsko-organizátorský výsadek, kterému velel Teodor Pola. Z této malé organizátorské skupiny se brzy stala velká Partizánská brigáda Jana Žižky (od poloviny listopadu 1944 Svaz partyzánských oddílů Jana Žižky), která operovala především v prostoru Strážovské vrchy, Tríbeč, Vtáčnik. Na přelomu září a října 1944 vykonal Teodor Pola průzkum směrem k moravským hranicím s cílem rozvinout boj i na protektorátní území. Přechod na Moravu se však nezdařil ani na jaře 1945. V listopadu 1944 měla PBJŽ už přes 1500 osob organizovaných do 11 oddílů a velitelské roty. V průběhu SNP podnikla PBJŽ stovky bojových a záškodnických akcí. Svoje aktivity ukončila PBJŽ v dubnu 1945 po osvobození oblasti Rudou armádou, v jejíž sestavě bojovaly i rumunské jednotky. Po válce zůstal Teodor Pola v aktivní službě důstojníka ČSLA. Zemřel v Praze 9.9.1974, krátce po oslavách SNP. Oddílu se říkalo: Partizánská brigáda Jana Žižky – Pola.
Tak zde máme téměř na stejném místě, ve stejný čas 2 partyzánské oddíly pod jménem Jan Žižka.
O Teodoru Polovi jsem se dozvěděl a dostal nějaké materiály náhodou. Materiály předal na Oblastní výbor ČSBS Opava jeho syn Milan Pola. Teodor Pola je rodák z Vávrovic, nyní části Opavy. Na škole ve Vávrovicích má pamětní desku, kde jsme také v květnu položili kytici. Já sám, žijící v Opavě, jsem o něm nevěděl. Určitě o jeho bojovém osudu napíši. O výsadku oddílu Jána Ušiaka jsem psal na FCB 6. 9. 2019.
Přesun partyzánského oddílu Jana Žižky ze Slovenska směrem na Moravu během září 1944
Oddíl Jána Ušiaka jsme posledně opustili, když dostali okolo 6. září 1944 rozkaz přejít na Moravu a tam rozšířit partyzánské hnutí.
Zatím na zástupce velitele brigády zástupce velitele . . Dajan Bajanovič Murzin Valašsku po celé léto probíhala pomoc uprchlým zajatcům a byli převáděni přes hranici na Slovensko.
Partyzánský oddíl por. Jána Ušiaka (jiné označení až do přechodu Javorníků neměl) se koncem prvního týdne v září 1944 přesouval do přikázaného prostoru slovensko-moravského pohraničí. Trasa vedla z původního stanoviště ve Sklabini do Martina a pokračovala směrem jihozápadním přes Kláštor pod Znievom do vesnice Kľačno. Odtud se ostře lomila na severozápad, podél říčky Nitry překonávala vysoký hřeben pohoří Malé Fatry směrem na Fačkov a pak klesala na sever podél toku řeky Rajčanky do Rajeckého údolí. V Rajci nad Rajčankou se oddíl zdržel asi 3 tři dny, od 6. do 9. září a měl asi sedmdesát členů. Tam bylo také druhý den svoláno veřejné shromáždění, kde také promluvili velitel Ján Ušiak, náčelník štábu kpt. RA D. B. Murzin a politický komisař Alexander Turský. Toto shromáždění mělo příznivý ohlas, upevnilo vzájemnou důvěru a spolupráci mezi občany a partyzány. V místě byla zároveň provedena prohlídka sekretariátu místní skupiny Hlinkovy gardy. Doklady a seznamy členů byly zničeny, ale za skříní byla zastrčena československá státní vlajka. Partyzáni ji vzali sebou, aby ji pak slavnostně vztyčili na moravsko-slovenské hranici. Tato byla pak vztyčena při druhém pokusu o přechod 25. září 1944 za svítání. Oddíl se na hraniční čáře u hraničního kamene zastavil, na pokyn Jána Ušiaka nastoupili do kruhu. Na asi pět metrů dlouhou tyč byla vlajka uvázána a slavnostně vztyčena za stání celého oddílu v pozoru. Po vztyčení vlajky a po chvilce ticha se ujal slova velitel oddílu Ján Ušiak. Vyzdvihl význam tohoto historického momentu, který se zapíše do dějin boje proti nacismu a jako mezník činnosti oddílu při plnění bojového poslání. Po proslovu velitele skládal celý oddíl partyzánskou přísahu. Tímto jsem ale předběhl jejich cestu z Rajce nad Rajčankou směrem k hranici.
V Rajci nad Rajčankou na společné schůzce se zástupci II. partyzánské brigády gen. M. R. Štefánika byla dohodnuta kádrová posila Ušiakova oddílu a výpomoc zbraněmi. Dostali přiděleno asi třicet bojovníků. Výzbroj oddílu se doposud skládala převážně jen z vojenských pušek, automatů, dvou nebo tří protitankových pušek a několika lehkých kulometů. Tato výzbroj byla nyní doplněna těžkými kulomety. Další zbraně si oddíl opatřoval vlastní bojovou činností. Po několika dnech se oddíl přesunul k obci Domaniža. Odtud nastoupili partyzáni pěší pochod směrem na severozápad. Po několik dnů se prodírali vrchy a dolinami Strážovské hornatiny a operovali v prostoru Prečína, Bodiné, Kostolce, Vrchteplé, Súlova-Hradné a blížili se k řece Váhu.
|
Partyzánský oddíl se v této době zformoval v pevnější organizovaný útvar. Základním článkem organizace partyzánského oddílu byla: Por. Ján Ušiak, velitel oddílu Dále byly ustaveny další zvláštní čety: úderná četa – velitel Ondrej Melek Ostatní byli rozděleni do polních rot, čet a družstev. Počet příslušníků part. oddílu Jána Ušiaka stále narůstal. Například byla přijata četa slovenských vojáků vedená poddůstojníkem Kavčiakem. Oddíl por. Jána Ušiaka se však stával zároveň stále ve větší míře záchytným střediskem pro bojovníky z českých zemí, kteří přes všechny překážky přicházeli na pomoc bojujícím slovenským vlastencům. Bojovníci z českých zemí, zvláště z Moravy, tvořili již tehdy početnou část. Ve více než stopadesátičlenném oddílu byla takřka jedna čtvrtina, která přišla z Čech a Moravy. Jednotlivé části postupně sestoupili dolů a utábořili se na svazích blíže Pováží. Stanovištěm se stal prostor osady Dolina v lese Lipje. Druhý radiogram vysílací stanice odeslaný UŠPH v Kyjevě uvádí, že 12. září 1944 se Ušiakův oddíl dostal k Považské Teplé. Široký, místy prudký a zrádný tok Váhu byl vážnou překážkou, která stála v cestě dalšímu pochodu part. oddílu do určeného prostoru v moravsko-slovenském pohraničí. Přeprava přes řeku a vůbec celý průchod otevřeným údolím Pováží byl proto štábem pečlivě a starostlivě připravován. Oddíl musel ještě před vlastní přepravou přes Váh nepozorovaně překročit hlavní silnici a železniční trať, aby se dostal ke břehům řeky. Nepřátelské hlídky, procházející podél trati, znamenaly nové nebezpečí pro úspěšné provedení úkolu.
|
K ránu rozpýlené části part. oddílu navázaly vzájemné spojení a v okolí obce Podvažie se shromažďovaly k dalšímu pochodu. Součásti obtížné operace bylo zaminování železniční trati v blízkosti železniční stanice Považská Teplá. Provedla to minérská skupina s velitelem Jozefem Michálkem. Destrukce se však plně nezdařila. Při kontrolní pochůzce dozorčích orgánů podél trati byla mina nalezena a zneškodněna. Hned po přechodu Váhu odeslal štáb oddílu radiotelegraficky krátkou zprávu do UŠPH v Kyjevě.
„V noci na 14. září jsme překročili u obce Považské Teplice (má být Považská Teplá) řeku Váh. Posunuli jsme se blíže k hranicím Moravy. Na cestě jsme prováděli diverze, odzbrojovali Němce a gardisty.“ Radiogram obsahoval v dalším textu také stručnou situační zprávu: „Od 12. září Němci začali mobilizaci Slováků 16-45 letých za účelem zřízení speciálních oddílů k boji s partyzány. Lidé odcházejí k partyzánům.“ Zdárné překonání obtížné překážky, řeky Váhu, mělo rozhodující význam pro splnění poslání uloženého partyzánskému oddílu por. Jána Ušiaka. Závažnost úspěchu partyzánů, dosaženého za účinné podpory místních obyvatel, vyplývá především z okolnosti, že partyzánské skupiny vyslané jen o něco později rovněž s úkolem přejít ze Slovenska do českých zemí, na Moravu, neuskutečnili přesun právě pro ztroskotání pokusů o přechod Váhu. U břehu Váhu skončil nezdarem další postup part. skupiny „Vpřed“. Přes Váh se přeprava nezdařila. Proto zůstal působit v okolí Valaské Belé a Čičman. Dne 30. října 1944 byly vyslány z prostoru Velké Fatry směrem na západ čtyři oddíly z „I. Stalinovy brigády“ s úkolem dostat se na Moravu. Začátkem listopadu 1944 se dostaly pod velením V. I. Klokova do prostoru Strážovské hornatiny. Přes Váh se nedostali. Zapojili se do partyzánského oddílu „Jan Žižka“ s velitelem Teodorem Polou. Z malé organizátorské skupiny se brzy stala velká Partizánská brigáda Jana Žižky (od poloviny listopadu 1944 Svaz partyzánských oddílů Jana Žižky), která operovala především v prostoru Strážovské vrchy, Tríbeč, Vtáčnik. Na přelomu září a října 1944 vykonal Teodor Pola průzkum směrem k moravským hranicím s cílem rozvinout boj i na protektorátní území. Přechod na Moravu se však nezdařil ani na jaře 1945. Tady je vidět, že přechod přes Váh na Moravu, který uskutečnil partyzánský oddíl Jána Ušiaka byl mimořádný, vyjímečný.
Dne 18. září 1944 odeslal štáb oddílu prostřednictvím své vysílačky UŠPH do Kyjeva čtvrtý radiogram se stručnou zprávou o svém novém stanovišti: „Nacházíme se severovýchodně od Javorníků, 4 kilometry od moravské hranice.“ V této době oddíl dorazil do Štiavniku. Nad ním Nemčákova hájenka se pro oddíl stala dočasným útočištěm. Některé skupiny tam pobývaly až 3 týdny.
O snaze přejít přes hranice na Moravu jsem napsal již před rokem, proto se nebudu opakovat. Je to článek č. 25 ze dne 30. 9. a článek 29 ze dne 30. 10. První pokus z 21. na 22. září a druhý z 25. září byly neúspěšné, zdařil se až třetí, z 28. na 29. září. To převedl František Haša skupinu asi 70 partyzánů pod velením Murzina. Základnu měla na Magurce. Zbylé části 1. československého partyzánského oddílu Jana Žižky pod vedením J. Ušiaka, které ještě zůstaly na Slovensku, byly obklíčeny 4 pluky německých ozbrojených složek: 1 plukem vlasovců, Einsatzkommandem SD - Ruhsam z Velkých Karlovic a Einsatzkommandem SD 13 ze Žiliny, vybavených minomety, těžkými kulomety i tanky. Po několikadenních bojích se podařilo menší skupině v čele s Ušiakem probít se z obklíčení, poté se podobný čin podařil i dalšímu oddílu.
Václav Hýža
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Kto bol Ján Ušiak?
Ján Ušiak sa narodil v obci Budiná v okrese Lučenec. Jeho rodina sa v roku 1921 presťahovala do obce Bakta (dnes mestská časť Rimavskej Soboty). Po skončení základnej školy pracoval na otcovom hospodárstve a furmančil. V rokoch 1937 narukoval do vojska Česko-slovenskej armády, do posádky v Moste. Po rozbití Česko-Slovenska sa z vojenčiny predčasne vrátil do Bakty s hodnosťou slobodníka. Keďže Bakta pripadla Maďarsku, pokúšal sa o získanie slovenského občianstva. Snáď i kvôli jeho nedávnym vojenským skúsenostiam sa mu však slovenské občianstvo v Maďarsku získať nepodarilo. V roku 1942 narukoval do maďarskej armády, s ktorou bojoval na východnom fronte. Tam sa dostal do zajatia, v ktorom požiadal o vstup do československých jednotiek. Od decembra 1943 sa stal členom Prvého Československého armádneho zboru v ZSSR. Absolvoval výcvik v partizánskej škole Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia v Sviatošine. Bol veliteľom jednej z ôsmich rôt Brigády Jana Žižku, ktorej dvadsaťjedenčlenné jadro bolo 21. augusta 1944 v dvoch fázach vysadené pri Sklabini. Z tohto výsadku sa sformovala Prvá československá partizánska brigáda M. R. Štefánika, ktorá sa podieľala na obsadení Martina, Vrútok a úspešne zasiahla aj do bojov o Strečno. Po skončení bojov prišiel začiatkom septembra 1944 z Ukrajinského štábu partizánskych hnutí v Kyjeve rozkaz prebiť sa na Moravu a začať s pomocou moravských odbojárov partizánske akcie. Začiatkom septembra 1944 sa Ušiakova partizánska brigáda, premenovaná na Prvú česko-slovenskú partizánsku brigádu Jana Žižku z Trocnova, začala presúvať na Moravu, pričom operačným strediskom sa stal priestor Štiavnika. Brigáda sa o prechod pokúšala 21. a 22. septembra 1944 pri Malých Karloviciach a 24. a 25. septembra pri Veľkých Karloviciach v priestore Podťaté. Skupina vedená D. B. Murzinom prešla na Moravu 29. septembra 1944, druhá skupina pod vedením Jána Ušiaka sa prebila až v prvej polovici októbra 1944.
Ján Ušiak bol po mnohých úspešných akciách 2. 11. 1944 v lokalite Čertovho mlyna po zrade poranený Nemcami do oboch rúk. 3. 11. 1944 sa v Čeladnej v obkľúčení Nemcov sám zabil.
(Wikipedia)






























Po pečlivém průzkumu a přípravách bylo stanoveno přepravit se přes řeku Váh v prostoru mezi Veľkou Bytčou a Považskou Teplou. Dne 13. září 1944 v pozdních večerních hodinách byl celý part. oddíl uveden do pohotovosti. Rozvědná četa sešla dolů a rozestoupila se podél železniční trati, kterou zajistila v délce 3 km. Úderná četa se přesunula k Považské Teplé a střežila prostor od Považské Bystrice a Považské Teplé. V případě vyzrazení měla upoutat pozornost nepřítele na sebe. Za velké tmy začaly pak sestupovat další roty, čety a družstva a směřovaly do přiděleného úseku u řeky. Okolo půlnoci se podařilo jednotlivým částem nepozorovaně přejít železniční trať Púchov – Žilina. Po půlnoci začala na stanoveném místě přeprava asi stopadesátičlenného part. oddílu s veškerou výzbroji na druhou stranu řeky. Hlavním místem převozu byl prostor nedaleko Plevníku. Přívoz zde obsluhoval Kepko z obce Podvažie. Převoznické služby prokazoval partyzánům ochotně také v jiných případech. Partyzáni, převezeni na druhou stranu jako první, zaujali hned palebné postavení. Velením obrany na druhém břehu Váhu byl čtábem pověření Ján Kolodžej a Štefan Petruš. Přeprava v Převozníckem člunu postupovala pomalu, vydala se část
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-