Najtragickejším dňom sa stal pre neho 4. november 1944. Päťdesiat dní pred oslobodením obce v skorých ranných hodinách dorazilo do osady komando Ferenca Szálasiho, maďarského vojnového zločinca.
Ešte za tmy v nasledujúci deň dvaja ozbrojení szálasiovci vtrhli do ich domčeka, mamku a jeho zahnali v izbe do kúta a otecka odvliekli do Hodejova. Z okolitých osád odvliekli takto 15 mladých mužov – Slovákov, takmer všetkých ženatých a na druhý deň ich odvliekli do Jesenského a odtiaľ do Komárna, kde ich odovzdali Nemcom. Tí ich odvliekli do koncentračného tábora v Dachau.
Vojnu prežili len dvaja, žiaľ, otecko zahynul spoločne s ostatnými v koncentračnom tábore Flossenbürg.
Slobodu doniesli do osady vojaci Červenej armády na Štedrý deň 24.12.1944 v smere od Husinej, osady Kotlina a od Gemerčeka cez Kaparovo na Durendu. Ráno pre Slovákov z osád bolo ako zjavenie, skončila sa takmer 6-ročná poroba maďarských fašistov. Osloboditeľov privítali s radosťou, so slzami šťastia, skromným pohostením a s nádejou, že sa otecko vráti živý.
Dni, mesiace sa míňali, ale nik sa nevracal.
Radosť z návratu jedného z nich, E. Matušiaka, vystriedal žiaľ a plač, lebo im zvestoval, že všetci okrem jedného zahynuli v koncentračnom tábore.
Po absolvovaní základnej vojenskej služby sa vrátil domov k rodičom. Oženil sa s Máriou Aláčovou, s ktorou vychovali dve dcérky a syna.
Po vytvorení Okresnej správy spojov sa zamestnal ako robotník v Rimavskej Sobote. Po presťahovaní do obce Kalinovo, kde si postavili svojpomocne rodinný dom, pracoval v rovnakom podniku v Lučenci až do odchodu do dôchodku.
Po založení ZO SZPB v Čiernom Potoku sa stal jej členom. Svoj pozitívny vzťah k organizácii dosvedčí aj skutočnosť, že napriek veku sa zúčastňuje všetkých akcií a aj napriek tomu, že trvalé bydlisko má v inom okrese. Veľkú radosť mu preukázali aj jeho dcéra Mária s manželom a aj syn Štefan so svojím synom, tiež Štefanom, keď vstúpili do Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Často hovorí, že je rád, že pamiatku na obete „slovenského holokaustu“, ktorého sa dopustili maďarskí fašisti na Slovákoch na okupovanom území, si budú pripomínať a na hrôzy i obete vojny nezabudnú ani jeho nasledujúce pokolenia.
Akousi satisfakciou za svoj život a postoje sa mu stalo obdobie, kedy Klub generálov SR venoval obci „prsť“ zeme v symbolickej urničke z koncentračného tábora vo Flossenbürgu, kde okrem jeho otecka zahynuli aj generáli Jurech, Golian, Malár a Viest!
Od tej doby je preňho cťou, keď na pietnej spomienke sa stretáva zo zástupcami Klubu generálov SR.
Predsedníctvo Klubu generálov SR nezabudlo na krásne jubileum Števka Kapca a osobne mu písomne ku krásnemu jubileu zablahoželal predseda KG SR genmjr. v. v. Ing. František Blanárik a zástupcovia ďalších slovenských inštitúcií i jednotlivci – Únia žien SR, Slavica Nitra, ThDr. Marian Bodolló, novoprijatá členka Zuzka Marčeková z Mošoviec, starostka obce Čierny Potok, antifašisti z Poltára, pán starosta Kalinova, Rudko Václavik z Lučenca, a samozrejme členovia ZO SZPB armádneho generála Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku.
Ku gratulantom sa pridali aj ďalší:
"Števko, jubilant, si vzorom antifašistu. Zo základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov arm. generála Ludvíka Svobodu (v ktorého zbore bojoval aj tvoj otčim Václav Fajčík, jeho brat Janko bojoval ako partizán v oddiele STALIN), je z tvojej rodiny (deti, švagrovia, vnuci) viac ako 30 členov – od Trutnova v Čechách, Bratislavy, Banskej Bystrice, Kalinova, Hnúšte, Tornale, Svinice na východnom Slovensku.
Jubilant na gratulácie reagoval takto:
„Pán predseda, prosím ťa, napíš do toho nášho „Bojovníka“, že ďakujem všetkým, čo si spomenuli na moje 90. narodeniny. Najprv pánom generálom, aj spolku Slavica z Nitry, Únii žien Slovenska, pánovi pastorovi, čo k nám chodí darovať krv, ThDr. Marianovi Bodollóvi, Tiborovi Mikušovi a ani neviem komu ešte, nech mi prepáčia, že si na nich nespomeniem. No a aby sme boli Slováci takí „spoloční“ ako za povstania, a nehašterili sa!To je moje prianie. A všetkým ďakujem. Dožil som sa tohto veku aj vďaka vám odbojári! Lebo môj otčim bol svobodovec a ďakujem aj dcérke arm. generála Ludvíka Svobodu, že nám „povolila“ mať v našej ZO meno jej otecka, lebo od nás z Čierneho Potoka a okolia najmenej 7 statočných bojovalo „pod ním“. Z nich bol najodvážnejší Ďuro Lakota, čo ho aj spomína vo svojej knižke „Z BUZULUKU DO PRAHY“. No aj náš jediný generál Imriško Gibala, ktorý by mal byť aj slovenským hrdinom.“
Števko, tak k tej Tvojej „90“-tke Ti želáme pevné sibírske zdravie a kaukazskú dlhovekosť! Tešíme sa na ďalšie stretnutia na našich akciách.
![]() |
|
Foto autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala,
predseda ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu
Čierny Potok

































__________________________________________________


Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-