Najtragickejším dňom sa stal pre neho 4. november 1944. Päťdesiat dní pred oslobodením obce v skorých ranných hodinách dorazilo do osady komando Ferenca Szálasiho, maďarského vojnového zločinca.

Ešte za tmy v nasledujúci deň dvaja ozbrojení szálasiovci vtrhli do ich domčeka, mamku a jeho zahnali v izbe do kúta a otecka odvliekli do Hodejova. Z okolitých osád odvliekli takto 15 mladých mužov – Slovákov, takmer všetkých ženatých a na druhý deň ich odvliekli do Jesenského a odtiaľ do Komárna, kde ich odovzdali Nemcom. Tí ich odvliekli do koncentračného tábora v Dachau.

Vojnu prežili len dvaja, žiaľ, otecko zahynul spoločne s ostatnými v koncentračnom tábore Flossenbürg.

Slobodu doniesli do osady vojaci Červenej armády na Štedrý deň 24.12.1944 v smere od Husinej, osady Kotlina a od Gemerčeka cez Kaparovo na Durendu. Ráno pre Slovákov z osád bolo ako zjavenie, skončila sa takmer 6-ročná poroba maďarských fašistov. Osloboditeľov privítali s radosťou, so slzami šťastia, skromným pohostením a s nádejou, že sa otecko vráti živý.

Dni, mesiace sa míňali, ale nik sa nevracal.

Radosť z návratu jedného z nich, E. Matušiaka, vystriedal žiaľ a plač, lebo im zvestoval, že všetci okrem jedného zahynuli v koncentračnom tábore.

Po absolvovaní základnej vojenskej služby sa vrátil domov k rodičom. Oženil sa s Máriou Aláčovou, s ktorou vychovali dve dcérky a syna.

Po vytvorení Okresnej správy spojov sa zamestnal ako robotník v Rimavskej Sobote. Po presťahovaní do obce Kalinovo, kde si postavili svojpomocne rodinný dom, pracoval v rovnakom podniku v Lučenci až do odchodu do dôchodku.

Po založení ZO SZPB v Čiernom Potoku sa stal jej členom. Svoj pozitívny vzťah k organizácii dosvedčí aj skutočnosť, že napriek veku sa zúčastňuje všetkých akcií a aj napriek tomu, že trvalé bydlisko má v inom okrese. Veľkú radosť mu preukázali aj jeho dcéra Mária s manželom a aj syn Štefan so svojím synom, tiež Štefanom, keď vstúpili do Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Často hovorí, že je rád, že pamiatku na obete „slovenského holokaustu“, ktorého sa dopustili maďarskí fašisti na Slovákoch na okupovanom území, si budú pripomínať a na hrôzy i obete vojny nezabudnú ani jeho nasledujúce pokolenia.

Akousi satisfakciou za svoj život a postoje sa mu stalo obdobie, kedy Klub generálov SR venoval obci „prsť“ zeme v symbolickej urničke z koncentračného tábora vo Flossenbürgu, kde okrem jeho otecka zahynuli aj generáli Jurech, Golian, Malár a Viest!

Od tej doby je preňho cťou, keď na pietnej spomienke sa stretáva zo zástupcami Klubu generálov SR.

Predsedníctvo Klubu generálov SR nezabudlo na krásne jubileum Števka Kapca a osobne mu písomne ku krásnemu jubileu zablahoželal predseda KG SR genmjr. v. v. Ing. František Blanárik a zástupcovia ďalších slovenských inštitúcií i jednotlivci – Únia žien SR, Slavica Nitra, ThDr. Marian Bodolló, novoprijatá členka Zuzka Marčeková z Mošoviec, starostka obce Čierny Potok, antifašisti z Poltára, pán starosta Kalinova, Rudko Václavik z Lučenca, a samozrejme členovia ZO SZPB armádneho generála Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku.

Ku gratulantom sa pridali aj ďalší:

"Števko, jubilant, si vzorom antifašistu. Zo základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov arm. generála Ludvíka Svobodu (v ktorého zbore bojoval aj tvoj otčim Václav Fajčík, jeho brat Janko bojoval ako partizán v oddiele STALIN), je z tvojej rodiny (deti, švagrovia, vnuci) viac ako 30 členov – od Trutnova v Čechách, Bratislavy, Banskej Bystrice, Kalinova, Hnúšte, Tornale, Svinice na východnom Slovensku.

Jubilant na gratulácie reagoval takto:

„Pán predseda, prosím ťa, napíš do toho nášho „Bojovníka“, že ďakujem všetkým, čo si spomenuli na moje 90. narodeniny. Najprv pánom generálom, aj spolku Slavica z Nitry,  Únii žien Slovenska, pánovi pastorovi, čo k nám chodí darovať krv, ThDr. Marianovi Bodollóvi, Tiborovi Mikušovi a ani neviem komu ešte, nech mi prepáčia, že si na nich nespomeniem. No a aby sme boli Slováci takí „spoloční“ ako za povstania, a nehašterili sa!To je moje prianie. A všetkým ďakujem. Dožil som sa tohto veku aj vďaka vám odbojári! Lebo môj otčim bol svobodovec a ďakujem aj dcérke arm. generála Ludvíka Svobodu, že nám „povolila“ mať v našej ZO meno jej otecka, lebo od nás z Čierneho Potoka a okolia najmenej 7 statočných bojovalo „pod ním“. Z nich bol najodvážnejší Ďuro Lakota, čo ho aj spomína vo svojej knižke „Z BUZULUKU DO PRAHY“. No aj náš jediný generál Imriško Gibala, ktorý by mal byť aj slovenským hrdinom.“

Števko, tak k tej Tvojej „90“-tke Ti želáme pevné sibírske zdravie a kaukazskú dlhovekosť! Tešíme sa na ďalšie stretnutia na našich akciách.

Foto autor príspevku

JUDr. Jozef Pupala,

predseda ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu

Čierny Potok