Pochovaný je v revúckom starom cintoríne v spoločnom hrobe so sestrou Elenou, vydatou Strussovou. Vo vedľajšom hrobe ležia ich rodičia Martin Šebök a Júlia, rodená Viestová.
Na 80. výročie jeho smrti v SNP chceme prinavrátiť jeho meno tam, kam právom patrí – medzi hrdinov, ktorí padli v období druhej svetovej vojny.
Pamätnú náhrobnú tabuľu venovanú Ladislavovi Martinovi Šebökovi odhalíme na vojnových hroboch v revúckom cintoríne pri pietnej slávnosti pri okrúhlom výročí Slovenského národného povstania 5. septembra 2024 o 11.30 hod.
Juraj Genčanský
Obrázky:
obr. 1 Ladislav Martin Šebök, narodený 28.7.1921 v Revúcej, zomrel na následky vojnového zranenia pri bojovej akcii v Slovenskom národnom povstaní. Viezli muníciu a pri Teplej Vode ich voz narazil na mínu. Tragickým následkom tohto zranenia Ladislav Martin Šebök podľahol 19.11.1944 v nemocnici v Likieri.
obr. 2 Rad II. triedy SNP bol Ladislavovi Martinovi Šebökovi udelený in memoriam za účasť v bojoch na úseku Červená Skala – Telgárt na jeseň 1944, kde bol ako vojak povstaleckej slovenskej armády a kde si poranil ruku.
obr. 3 Na snímke z 18.10.1944 je Ladislav Martin Šebök v strede, z obviazanou poranenou rukou. Snímka je urobená pred odchodom z Revúcej smerom na Lubeník, kde ich potom od Turčoka prepadli Nemci a zajali. V Jelšave niektorých partizánov hneď popravili. Vojakov odviezli do zajatia do Janošoviec pri Rimavskej Sobote, odkiaľ sa mu podarilo ujsť.
obr. 4 Hrob Ladislava Martina Šeböka v revúckom starom cintoríne. Keďže v roku 1944 sa už na tomto cintoríne nepochovávalo, vzhľadom na mimoriadnu situáciu ho povolili pochovať pri chodníku, k nohám hrobu jeho otca Martina Šeböka.
obr. 5 V spoločnom hrobe s Ladislavom Martinom Šebökom dnes leží jeho sestra Elena Strussová, rodená Šeböková, ktorá zomrela v roku 2012 (bolo to jej želanie, aby bola rodina spolu...).
obr. 6 Rodičia Šebökovci ležia dnes v revúckej zemi vedľa svojich detí.
obr. 7 Likierska nemocnica, v ktorej skonal na následky zranenia od míny Ladislav Martin Šebök. Nemocnica v obci Likier vo vtedajšom okrese Hnúšťa bola otvorená v roku 1940, disponovala 120 lôžkami a mala štyri oddelenia: interné, infekčné, chirurgické a gynekologicko-pôrodnícke. Počas SNP bol riaditeľom MUDr. Ján Valach a za jeho pôsobenia bola práve nemocnica v Likieri najväčšou zdravotnou oporou pre povstalcov.
obr. 8 Časopis ŽIVOT v rubrike „Kto pozná ľudí na snímke?“ priniesol na jeseň 1974 niekoľko fotografií z povstaleckej Revúcej a úryvky z listu Eleny Strussovej, rodenej Šebökovej, sestry Ladislava Martina Šeböka, ktorá brata na fotografii spoznala. Okrem toho príspevok reaguje aj na list a fotky zaslané Vladimírom Vešelényim, vtedajším riaditeľom revúckej ĽŠU.
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/odboj/item/12730-neznamy-znamy-hrdina#sigProGalleria366fd30e5b
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-