Písal sa 19. november 1944 a v neskorom popoludní sa vliekol prašnou cestou voz z Revúcej smerom do Jelšavy. Zvuk kopýt sa strácal v diaľke širokej doliny a chvíľami sa zdalo, že obraz voza je len optický klam. Život na voze znázorňovali dve nemé postavy, ktoré svojím tmavým oblečením splývali so sivým dňom. Obe siluety sedeli mlčky a podľa obrysov bolo vidieť, že sú to statní mladí muži.

Keď sa priblížili k Lubeníku, jeden z mužov sa ozval tlmeným hlasom: „Laco, čo ten tvoj brat? Počul som, že je tiež náš pomocník, že tiež nám pomáha...?“ Nastalo ticho. Inokedy usmievavý Laco mierne zvraštil obočie a odvetil vážne, možno až smutne: „Pišta, nechaj tak, náš Vladko rád pomáha, ale je to ešte chlapec. Má len šestnásť rokov.“

Laco, či Maco pre rodinu, bol dobrý chlap a oduševnený pre odboj a partizánsku činnosť. Veru, prežil už svoje. Mal iba 23 rokov a v tej chvíli – sediac na voze – všetko si to začal uvedomovať. Ani sám nevedel prečo, zrazu sa mu v mysli začal odvíjať celý jeho život...

Narodil sa ako prvorodený syn mame Julke, ktorá pochádzala zo starej známej rodiny Viestovcov z Revúcej, a ocovi Martinovi Šebökovi, známemu revúckemu kožiarovi. Lacko dostal meno po otcovi, zapísali ho ako Ladislav Martin Šebök, ale meno Ladislav nik v rodine nepoužíval. Pre najbližších bol Martin ako jeho otec aj starý otec. Starý otec, Martin Viest, bol dokonca bratrancom legionára a generála Rudolfa Viesta. K malému chlapcovi čoskoro pribudla sestrička Elenka a potom brat Vladko. Rodičia ich vychovávali s láskou, aj keď otecko utrpel zranenia už vo Veľkej vojne a bol invalid. Napriek tomu, kým žil, snažil sa, aby deťom nič nechýbalo. Preto mohol ísť Lacko, aj napriek prebiehajúcej vojne, v roku 1940 študovať na Poľnohospodársku školu do Liptovského Mikuláša. Škola bola našťastie len dvojročná, lebo kým ju skončil, otecko umrel a Lacko pochopil, že celá starostlivosť o rodinu teraz spočinula na jeho pleciach. Vedel, že na to nemôže nechať mamku samotnú. Nebolo to veru za vojnových rokov vôbec jednoduché pre ženy ani pre mužov. Hoci túžil zabezpečiť mamu a mladších súrodencov čo najlepšie, hneď po skončení školy v roku 1942 mu prišiel povolávací rozkaz a narukoval do Brezna nad Hronom. Odtiaľ sa čoskoro dostal slúžiť do Topoľčian, kde ho zastihlo vyhlásenie Povstania. Práve táto udalosť zmenila celý jeho život.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa vojaci z Topoľčian rozutekali a Lacko dobehol tiež domov – do Revúcej. Nie preto, aby oddychoval, ale aby statočne bojoval v odboji. Pridal sa k poručíkovi inžinierovi Kohoušekovi a priamo v budove vojenského veliteľstva, v sídle revolučného národného výboru, spolu s ostatnými zložil partizánsku prísahu...

Mladí chlapi, sediac na voze sa pomaly priblížili k Medzníku pri Jelšave. Pišta Antalík mlčky civel do tmy a v hlave Martina Šeböka rekapitulácia minulosti pokračovala. Čoskoro malo prísť to najhoršie... Najhoršie, na čo si spomínal. Zrazu sa v myšlienkach ocitol v bojoch.

Boli to kruté boje, jedny z najkrutejších počas SNP. Bol to boj o Telgárt. Vo chvíli, keď si na to spomenul, zdalo sa mu, že vo vzduchu opäť cíti pach potu, krvi, dymu a smrti... On vtedy prežil. Spomínal si na ústup, ktorý bol desivý. Odvtedy veľmi často premýšľal o celej bojovej situácii, o stratégii aj o tom, kde sa vtedy stala chyba...

Zrazu ho striaslo a zacítil bolesť. Ostro ho zabolela pravá ruka, ktorú si vtedy pri ústupe zlomil.

Bol to veľmi nepríjemný pád, no bol ešte mladý, takže sa rýchlo hojila. Nebolo času venovať jej priveľa pozornosti. Ale pamätal si, ako svedomito mu ju na Červenej Skale ošetrili... Po mesiaci a pár dňoch sa pustil do ďalšej partizánskej akcie, hoci ruka ešte nebola doliečená. Bolo to 18. októbra 1944, keď sa partizáni vybrali odhodlane na Lubeník. Ich cesta však bola krátka. Pred Lubeníkom, v smere od Turčoka ich prepadli Nemci.

Lacka znovu striaslo. Spomenul si na padajúce telá odstrelených priateľov v Jelšave, priamo pred jeho očami... Aj tieto krvavé jatky prežil a Nemci ho odvliekli do zajatia až ku Rimavskej Sobote. Takmer mesiac ho držali v zajatí v Janošovciach, čiže v Rimavských Janovciach. Keď sa mu podarilo utiecť, vrátil sa rovno k partizánom do hôr. Stále je s nimi. Odbieha po zásoby a skontrolovať si rodinu. Ale hlavne tie zásoby... Aj teraz ich majú plný voz.

Medzitým sadla tmavá noc a spravila z nich neviditeľných pútnikov. Lacko s Pištom takto jazdili často. Bolo to nebezpečné a málokto sa na to dal. Oni boli mladí a odvážni.

Dnes bolo Lackovi akosi clivo. V mysli si premietol celý doterajší život. Myslel na mamku a súrodencov a cítil smútok a ťažobu na hrudi. Obzeral sa po krásnych okolitých vrchoch a snažil sa naplniť svoje srdce radosťou. Boli už blízko cieľa. Čoskoro zabočia s vozom pri Teplej Vode, prejdú popri nebezpečnej maďarskej hranici a posledný úsek cesty už ľahko ubehne.

Voz pomaly zabočil. Koník znervóznel, akoby čosi začul. Mykol sa do pravej strany. Zaznela obrovská detonácia! Lacko sa strácal v tme. Pišta sa prebral o chvíľu v jarku. Dezorientovaný si  uvedomil, že kôň stúpil na mínu. Bol mŕtvy. Vtom sa mu vyjasnilo v hlave a vyskočil.

„Preboha, kde je Laco?“ znelo mu v hlave neprestajne. Kričať nemohol. Takmer ho chytila panika, ale vedel, že musí zachovať pokoj.

Keď uvidel Laca, teda to, čo z neho zostalo, stuhol. Lacovi ostal len zvyšok ruky, jeho predná časť tela bola zohavená, roztrhaná a plná úlomkov z míny. Zaplakal za mŕtvym kamarátom. Vtom začul ston. Veľmi tlmený a chrčiaci ston... „Panebože, on žije!“ zašepkal Pišta, vyskočil na nohy a snažil sa premýšľať a konať. Rýchlo Laca odtiahol do bezpečia a utekal po pomoc. Trvalo to dlho, ale zmeniť to nemohol.

V Revúcej pre Laca nebolo pomoci. Bolo treba pokračovať v ceste až do Likiera, kde bola v tom čase najbližšia nemocnica. Noc už pokročila a vo vzduchu bolo cítiť prenikavý chlad aj strach. Dielik už bol v rukách Nemcov a málokto vedel po nemecky a nemal z nich strach. Ale matkino srdce nikdy neváha. Rýchlo poslala Vladka po krstného Martina Čatloša. Bol to svojský a rázny človek, ale bol rodina a vedel po nemecky. Ten nezaváhal, sadol do voza, naložil Lacka, schoval ho do jabĺk, ktoré mal prichystané na jarmok. Boli to posledné jesenné jablká vhodné na uskladnenie. Takto naložený ihneď uháňal nocou.

Mama Julka hľadela dlho za nimi, hoci sa už dávno stratili zo zorného poľa jej očí. Srdce jej zvieralo ako nikdy predtým. Oči jej zaliali slzy a nemo sedela až do rána v rohu izby. Ráno počula prichádzajúci voz. Vybehla von a Martinova tvár jej povedala všetko... Cítila to už, no nohy sa jej teraz podlomili a z úst vydala hlasný ston. Jej prvorodený syn Maco bol mŕtvy. Zomrel 19. novembra 1944. Mal iba 23 rokov. A tak veľa stihol...

napísala Mgr. Gabriela Čellárová