„Hnev skončí raz, hoc búrny je
a večer všetko zakryje,
noc hviezdna dá liek na rany,
keď hrob pri hrobe zrovnaný.
Dáš trpieť, pravdu poraziť,
však pomôžeš i zvíťaziť -
rozžiariš svit tmou po boji...
a preto usnem v pokoji!"
Stále živé zostanú slová z môjho denníka, ktorý som písal počas strádania s vedomím, že myšlienkam nikdy nebol obmedzený priestor. Prežijem? Aj takto bolo možné pootvoriť malý denníček. V blízkosti Pánovej - Modlitby, piesne, výpovede - Písma pre evanjelických vojakov, ktorý dostal aj vojak Slovenského štátu, naverbovaný do nespravodlivej vojny. Vojak nahnaný na vojnové fronty, povstalecký vojak, nakoniec už ani nie človek, ale len strohé a veľavravné číslo 8874, 1177 zajatec (Kgf. Arb. 1177/GUB hald/Traun O. D.) Písal svoj denníček na stránkach spomínaného modlitebníka, kde na okraji zostal voľný nepotlačený priestor. Kto vie, koľko týchto stránok zostalo výpoveďou, ale aj obžalobou. Bola to viera, ktorá mu dala prežiť, vrátiť sa domov k rodine, na Slovensko. Som to ja, ktorý verím, že musím prežiť, vrátiť sa k manželke Márii, k svojim deťom, k tebe syn Ondrej, dcéra Mária, Emília a Július, posledný a vojnový.
Dlhé a nekonečné transporty, nevedno kam vedú, koľajnice nemajú konca. V očakávaní s kamarátmi, kedy už príde koniec tohoto strádania a hlavne koniec tejto nezmyselnej vojny. Mnohí z mojich kamarátov sa konca vojny a víťazstva nedočkali. Zoznam ich mien by bol nekonečný. Sme už len väzni, pracovné sily. Nemôžem ich nespomenúť: Peter Sokoka, P. Paša, Rurik z T. Sv. Martina, Ján Rebro, Š. Ďuríček, des. Juraj Valach, des. Saraka, Michal Šuster, Jozef Klimák, rotm. Rudolf Zlumány, Ján Doro z Rejdovej, Ján Porák z Kobeliarova, Ján Mandžár z Nižnej Slanej, Ján Ďurán z Henckoviec, Ondrej Košút z Betliara, Ondrej Dudáš - žandár, Ondrej Černaj z Dobšinej, Ondrej Lipták z Dobšinskej Maše, Ed. Šmelko z Dobšinej, Blaško z Dobšinej. Z Gemerskej Polomy: Voldoš, Ján Kušnier, Juraj Kušnier, Juraj Očkaik, Ondrej Kolesár, Ondrej Šlosár, Štefan Čižmár, Juraj Puškáš, Ondrej Gajár, Juraj Tomášik (zomrel pri bombardovaní 15.12.1944 tam v rakúskom Linzi, keď zahynuli 12 muži).
Ranených bolo ešte ďalších dvanásť aj v januári 1945. Smrť kosila, hynuli na následky bombardovania, keď namiesto Göringovej fabriky bol zasiahnutý láger a viaceré baraky s väzňami. Tak zahynul 19. januára 1945 aj Jozef Mazura z Gemerskej Polomy. Pochovali sme tak už ďalšieho z našich radov. Pochovali sme ho v Rakúsku, ďaleko od domova. Prenasledovali nás choroby, tuberkulóza, ale aj vredy. Pomaly nás ubúdalo, tratili sme sa. Prvé mesiace roku 1945 nás nenechali ani spať, ani pracovať vo vojnových fabrikách nemeckej ríše. Dňa 20. januára 1945 sme sa v Linzi zobudili na veľký letecký nálet, výbuchy otriasali barakmi, kde sme boli ubytovaní a z ktorých sme sa utekali ukryť. Zo 150 spojeneckých lietadiel boli zostrelené 2, bomby zabili našich spoluväzňov, 30 ruských zajatcov.
Vo februári boli na dennom programe stále sa stupňujúce nálety, zahynulo veľa väzňov z našich radov. Dňa 16. februára 1945 spadlo 6 leteckých bômb v blízkosti 200 metrov od nás. Bola úplne zničená elektráreň a veľký mlyn. Najväčším zásahom bolo zničenie fabriky na výrobu tankov. Ľudské obete dosahovali vyše 1500 ľudí, 80 % z nich boli cudzinci. Ani 25. február neveštil nič dobré, keď nad nami v koncentračnom tábore v Linzi preletelo 23 ťažkých lietadiel z celkového počtu 420 bombardérov a sprevádzajúcich lietadiel. Zostrelené boli 4 lietadlá, z ktorých vyskočili dvaja piloti. Týchto Nemci vodili po našom lágri. Viac sme ich nevideli. Najväčší zásah dostala Göringova zbrojovka. Veľa obetí bolo z radov civilného obyvateľstva a väzňov pracujúcich na nútenej práci v Göringovej zbrojovke. Zničený bol aj veľký úsek železničnej trate.
Nešťastným pre nás bol 9. marec 1945. Nad táborom krúžila nemecká stíhačka, v baraku bolo 14 mužov pracovnej čaty - kuchári, obuvníci, krajčíri, keď okolo 17.30 hod. sa stíhačka zrútila priamo do nášho baraku. Dvakrát explodovala, pričom zahynulo 7 mužov z našich radov. Barak zhorel, ďalší utrpeli vážne zranenia. Dňa 20.3.1945 letecké nálety spojencov sa stupňovali. Zásah dostalo mesto Vals, zničená bola železničná stanica, vozový park, rušne a letisko.
Dňa 30.3.1945 sme sa tešili na Veľkú noc. Aké bolo naše sklamanie, keď Linz opäť prežíval bombardovanie veľkým množstvom lietadiel. Len civilných obetí bolo vyše 2000. Zničená bola železničná stanica, Göringova fabrika, celé ulice s domami, benzínová a elektrické stanice. Z našich radov sme prišli o ďalších dvoch mužov. Vo vzduchu sme s obavou sledovali veľké letecké súboje, často len 200 metrov nad zemou. Zostrelené boli 4 nemecké lietadlá a 2 americké.
Po náletoch 18.4.1945 sa našla aj jedna nevybuchnutá bomba. Museli na jej vykopávaní pracovať väzni z našich radov, pracovali s lopatami, keď sa bomba následne uvoľnila a vybuchla. Troch mužov usmrtila, ďalších dvoch ťažko ranila.
Dňa 25. apríla, keď sa už väčšina z nás tešila na koniec vojny, že sme prežili, došlo k veľkému náletu 800 lietadiel na Linz. K zemi sa zniesli tisíce bômb. Nálet trval tri hodiny. Usmrtených bolo množstvo civilných osôb, väzňov a obyvateľov mesta. Zostrelené boli 3 americké lietadlá. Toho istého dňa vo večerných hodinách začal ďalší nálet, ktorý ničil živú silu nepriateľa, jeho techniku. Boli to nálety ruských lietadiel, spôsobili značné škody, využívali aj palubné zbrane. Nálety pokračovali až do polnoci. Vedeli sme, že sa už blížilo naše oslobodenie, koniec núteného pobytu v zemi nepriateľa, nemeckého fašizmu.
Dočkali sme sa, konečne prišiel vytúžený deň - dobýjanie a oslobodzovanie lágra a nás väzňov. Bolo to v dňoch 2. až 5. mája 1945 vo večerných hodinách. Pokračovalo skoro do 19. hodiny 5. mája. Na nádvorie lágra dorazili prvé tanky a obrnené vozidlá anglickej armády.
Celú noc bolo počuť a vidieť, že všetko ešte neskončilo. Boli sme uprostred fronty, z ktorej nás jednotky 6. pancierovej divízie konečne oslobodili. V týchto dramatických chvíľach som myslel, že už nikdy neuvidím svoju rodinu, ženu a deti, ale ani slobodné Slovensko.
Dňa 16.5.1945 sme boli konečne preč z Linza, z tábora, kde som bol väznený a zajatý v nemeckom baraku č. 5, kde som mnoho prežil a videl. Následne nás previezli do prístavu. Trvalo to skoro do druhej v noci. Skončila sa moja krížová cesta utrpenia a potupy od 29.10.1944, keď som odišiel z Kysaku. Prvý list ma čakal 10.12.1944. Nebolo to ľahké. Prežili sme, aj keď nie všetci. Postupne nás ubúdalo, pripomína to slová piesne, z ktorej uvádzam:
"Kamaráti bratia, po jednom sa tratia". Pred očami mám jedného z nás - Juraja Tomášika, ktorý zomrel ďaleko od svojej rodiny pri bombardovaní už 15.12.1944. Odtrhlo mu ľavú nohu, pravú zlomilo, deformovaná bola spodná časť tváre s čelusťou. Stalo sa to ešte v Linzi. Postupne zahynulo z našich radov 12 kamarátov, spoluväzňov. Dňa 10. januára tragicky zahynul ďalší z nás, zdatný muž, tešiaci sa s nádejou na prežitie, s vierou, že sa vráti a uvidí svoju rodinu. Podobne zahynul aj priateľ Jozef Mazura z Gemerskej Polomy, na našej doline. Zomrel v nemocnici v Linzi, ďaleko od domova. Pochovali sme ho na cintoríne 22. januára 1945.
S nádejou a vierou sme odchádzali, vojaci povstania, partizáni, príslušníci Čs. armádneho zboru, vojaci zahraničných armád, väznení v lágroch a koncentračných táboroch. Mnohí z nich mali podobnú knižočku so slovami viery, do ktorej si zapisovali udalosti, deň za dňom, ktorý prežili. Slová a text boli rôzne, osudy rovnaké. Jeden bol väzeň číslo 8874 1177 Ondrej Leštach z Henckoviec. Motto jeho zápisu v úvode denníčka mu dalo nádej, vrátil sa živý, prežil.“
Záverom ešte niekoľko slov Júliusa Fučíka, adresovaných nám všetkých, generáciám budúcim, ktoré ešte prídu po nás: "O jedno prosím, vy, ktorí prežijete túto dobu, nezabudnite... Zbierajte trpezlivo svedectvá o tých, ktorí padli pre seba i pre Vás... Zaľúbte si aspoň jedného z nich, ako synovia a dcéry a buďte naňho hrdí, ako na veľkého človeka, ktorý žil pre budúcnosť."
PaedDr. Milan Sajenko
(Zdroj: PaedDr. Milan Sajenko: Sloboda prichádzala v januári 1945. OO SZPB Rožňava, december 2015. Tlač Roven Rožňava, s.r.o.)
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-