„Hnev skončí raz, hoc búrny je
a večer všetko zakryje,
noc hviezdna dá liek na rany,
keď hrob pri hrobe zrovnaný.
Dáš trpieť, pravdu poraziť,
však pomôžeš i zvíťaziť -
rozžiariš svit tmou po boji...
a preto usnem v pokoji!"
Stále živé zostanú slová z môjho denníka, ktorý som písal počas strádania s vedomím, že myšlienkam nikdy nebol obmedzený priestor. Prežijem? Aj takto bolo možné pootvoriť malý denníček. V blízkosti Pánovej - Modlitby, piesne, výpovede - Písma pre evanjelických vojakov, ktorý dostal aj vojak Slovenského štátu, naverbovaný do nespravodlivej vojny. Vojak nahnaný na vojnové fronty, povstalecký vojak, nakoniec už ani nie človek, ale len strohé a veľavravné číslo 8874, 1177 zajatec (Kgf. Arb. 1177/GUB hald/Traun O. D.) Písal svoj denníček na stránkach spomínaného modlitebníka, kde na okraji zostal voľný nepotlačený priestor. Kto vie, koľko týchto stránok zostalo výpoveďou, ale aj obžalobou. Bola to viera, ktorá mu dala prežiť, vrátiť sa domov k rodine, na Slovensko. Som to ja, ktorý verím, že musím prežiť, vrátiť sa k manželke Márii, k svojim deťom, k tebe syn Ondrej, dcéra Mária, Emília a Július, posledný a vojnový.
Dlhé a nekonečné transporty, nevedno kam vedú, koľajnice nemajú konca. V očakávaní s kamarátmi, kedy už príde koniec tohoto strádania a hlavne koniec tejto nezmyselnej vojny. Mnohí z mojich kamarátov sa konca vojny a víťazstva nedočkali. Zoznam ich mien by bol nekonečný. Sme už len väzni, pracovné sily. Nemôžem ich nespomenúť: Peter Sokoka, P. Paša, Rurik z T. Sv. Martina, Ján Rebro, Š. Ďuríček, des. Juraj Valach, des. Saraka, Michal Šuster, Jozef Klimák, rotm. Rudolf Zlumány, Ján Doro z Rejdovej, Ján Porák z Kobeliarova, Ján Mandžár z Nižnej Slanej, Ján Ďurán z Henckoviec, Ondrej Košút z Betliara, Ondrej Dudáš - žandár, Ondrej Černaj z Dobšinej, Ondrej Lipták z Dobšinskej Maše, Ed. Šmelko z Dobšinej, Blaško z Dobšinej. Z Gemerskej Polomy: Voldoš, Ján Kušnier, Juraj Kušnier, Juraj Očkaik, Ondrej Kolesár, Ondrej Šlosár, Štefan Čižmár, Juraj Puškáš, Ondrej Gajár, Juraj Tomášik (zomrel pri bombardovaní 15.12.1944 tam v rakúskom Linzi, keď zahynuli 12 muži).
Ranených bolo ešte ďalších dvanásť aj v januári 1945. Smrť kosila, hynuli na následky bombardovania, keď namiesto Göringovej fabriky bol zasiahnutý láger a viaceré baraky s väzňami. Tak zahynul 19. januára 1945 aj Jozef Mazura z Gemerskej Polomy. Pochovali sme tak už ďalšieho z našich radov. Pochovali sme ho v Rakúsku, ďaleko od domova. Prenasledovali nás choroby, tuberkulóza, ale aj vredy. Pomaly nás ubúdalo, tratili sme sa. Prvé mesiace roku 1945 nás nenechali ani spať, ani pracovať vo vojnových fabrikách nemeckej ríše. Dňa 20. januára 1945 sme sa v Linzi zobudili na veľký letecký nálet, výbuchy otriasali barakmi, kde sme boli ubytovaní a z ktorých sme sa utekali ukryť. Zo 150 spojeneckých lietadiel boli zostrelené 2, bomby zabili našich spoluväzňov, 30 ruských zajatcov.
Vo februári boli na dennom programe stále sa stupňujúce nálety, zahynulo veľa väzňov z našich radov. Dňa 16. februára 1945 spadlo 6 leteckých bômb v blízkosti 200 metrov od nás. Bola úplne zničená elektráreň a veľký mlyn. Najväčším zásahom bolo zničenie fabriky na výrobu tankov. Ľudské obete dosahovali vyše 1500 ľudí, 80 % z nich boli cudzinci. Ani 25. február neveštil nič dobré, keď nad nami v koncentračnom tábore v Linzi preletelo 23 ťažkých lietadiel z celkového počtu 420 bombardérov a sprevádzajúcich lietadiel. Zostrelené boli 4 lietadlá, z ktorých vyskočili dvaja piloti. Týchto Nemci vodili po našom lágri. Viac sme ich nevideli. Najväčší zásah dostala Göringova zbrojovka. Veľa obetí bolo z radov civilného obyvateľstva a väzňov pracujúcich na nútenej práci v Göringovej zbrojovke. Zničený bol aj veľký úsek železničnej trate.
Nešťastným pre nás bol 9. marec 1945. Nad táborom krúžila nemecká stíhačka, v baraku bolo 14 mužov pracovnej čaty - kuchári, obuvníci, krajčíri, keď okolo 17.30 hod. sa stíhačka zrútila priamo do nášho baraku. Dvakrát explodovala, pričom zahynulo 7 mužov z našich radov. Barak zhorel, ďalší utrpeli vážne zranenia. Dňa 20.3.1945 letecké nálety spojencov sa stupňovali. Zásah dostalo mesto Vals, zničená bola železničná stanica, vozový park, rušne a letisko.
Dňa 30.3.1945 sme sa tešili na Veľkú noc. Aké bolo naše sklamanie, keď Linz opäť prežíval bombardovanie veľkým množstvom lietadiel. Len civilných obetí bolo vyše 2000. Zničená bola železničná stanica, Göringova fabrika, celé ulice s domami, benzínová a elektrické stanice. Z našich radov sme prišli o ďalších dvoch mužov. Vo vzduchu sme s obavou sledovali veľké letecké súboje, často len 200 metrov nad zemou. Zostrelené boli 4 nemecké lietadlá a 2 americké.
Po náletoch 18.4.1945 sa našla aj jedna nevybuchnutá bomba. Museli na jej vykopávaní pracovať väzni z našich radov, pracovali s lopatami, keď sa bomba následne uvoľnila a vybuchla. Troch mužov usmrtila, ďalších dvoch ťažko ranila.
Dňa 25. apríla, keď sa už väčšina z nás tešila na koniec vojny, že sme prežili, došlo k veľkému náletu 800 lietadiel na Linz. K zemi sa zniesli tisíce bômb. Nálet trval tri hodiny. Usmrtených bolo množstvo civilných osôb, väzňov a obyvateľov mesta. Zostrelené boli 3 americké lietadlá. Toho istého dňa vo večerných hodinách začal ďalší nálet, ktorý ničil živú silu nepriateľa, jeho techniku. Boli to nálety ruských lietadiel, spôsobili značné škody, využívali aj palubné zbrane. Nálety pokračovali až do polnoci. Vedeli sme, že sa už blížilo naše oslobodenie, koniec núteného pobytu v zemi nepriateľa, nemeckého fašizmu.
Dočkali sme sa, konečne prišiel vytúžený deň - dobýjanie a oslobodzovanie lágra a nás väzňov. Bolo to v dňoch 2. až 5. mája 1945 vo večerných hodinách. Pokračovalo skoro do 19. hodiny 5. mája. Na nádvorie lágra dorazili prvé tanky a obrnené vozidlá anglickej armády.
Celú noc bolo počuť a vidieť, že všetko ešte neskončilo. Boli sme uprostred fronty, z ktorej nás jednotky 6. pancierovej divízie konečne oslobodili. V týchto dramatických chvíľach som myslel, že už nikdy neuvidím svoju rodinu, ženu a deti, ale ani slobodné Slovensko.
Dňa 16.5.1945 sme boli konečne preč z Linza, z tábora, kde som bol väznený a zajatý v nemeckom baraku č. 5, kde som mnoho prežil a videl. Následne nás previezli do prístavu. Trvalo to skoro do druhej v noci. Skončila sa moja krížová cesta utrpenia a potupy od 29.10.1944, keď som odišiel z Kysaku. Prvý list ma čakal 10.12.1944. Nebolo to ľahké. Prežili sme, aj keď nie všetci. Postupne nás ubúdalo, pripomína to slová piesne, z ktorej uvádzam:
"Kamaráti bratia, po jednom sa tratia". Pred očami mám jedného z nás - Juraja Tomášika, ktorý zomrel ďaleko od svojej rodiny pri bombardovaní už 15.12.1944. Odtrhlo mu ľavú nohu, pravú zlomilo, deformovaná bola spodná časť tváre s čelusťou. Stalo sa to ešte v Linzi. Postupne zahynulo z našich radov 12 kamarátov, spoluväzňov. Dňa 10. januára tragicky zahynul ďalší z nás, zdatný muž, tešiaci sa s nádejou na prežitie, s vierou, že sa vráti a uvidí svoju rodinu. Podobne zahynul aj priateľ Jozef Mazura z Gemerskej Polomy, na našej doline. Zomrel v nemocnici v Linzi, ďaleko od domova. Pochovali sme ho na cintoríne 22. januára 1945.
S nádejou a vierou sme odchádzali, vojaci povstania, partizáni, príslušníci Čs. armádneho zboru, vojaci zahraničných armád, väznení v lágroch a koncentračných táboroch. Mnohí z nich mali podobnú knižočku so slovami viery, do ktorej si zapisovali udalosti, deň za dňom, ktorý prežili. Slová a text boli rôzne, osudy rovnaké. Jeden bol väzeň číslo 8874 1177 Ondrej Leštach z Henckoviec. Motto jeho zápisu v úvode denníčka mu dalo nádej, vrátil sa živý, prežil.“
Záverom ešte niekoľko slov Júliusa Fučíka, adresovaných nám všetkých, generáciám budúcim, ktoré ešte prídu po nás: "O jedno prosím, vy, ktorí prežijete túto dobu, nezabudnite... Zbierajte trpezlivo svedectvá o tých, ktorí padli pre seba i pre Vás... Zaľúbte si aspoň jedného z nich, ako synovia a dcéry a buďte naňho hrdí, ako na veľkého človeka, ktorý žil pre budúcnosť."
PaedDr. Milan Sajenko
(Zdroj: PaedDr. Milan Sajenko: Sloboda prichádzala v januári 1945. OO SZPB Rožňava, december 2015. Tlač Roven Rožňava, s.r.o.)
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-