„Hnev skončí raz, hoc búrny je
a večer všetko zakryje,
noc hviezdna dá liek na rany,
keď hrob pri hrobe zrovnaný.
Dáš trpieť, pravdu poraziť,
však pomôžeš i zvíťaziť -
rozžiariš svit tmou po boji...
a preto usnem v pokoji!"
Stále živé zostanú slová z môjho denníka, ktorý som písal počas strádania s vedomím, že myšlienkam nikdy nebol obmedzený priestor. Prežijem? Aj takto bolo možné pootvoriť malý denníček. V blízkosti Pánovej - Modlitby, piesne, výpovede - Písma pre evanjelických vojakov, ktorý dostal aj vojak Slovenského štátu, naverbovaný do nespravodlivej vojny. Vojak nahnaný na vojnové fronty, povstalecký vojak, nakoniec už ani nie človek, ale len strohé a veľavravné číslo 8874, 1177 zajatec (Kgf. Arb. 1177/GUB hald/Traun O. D.) Písal svoj denníček na stránkach spomínaného modlitebníka, kde na okraji zostal voľný nepotlačený priestor. Kto vie, koľko týchto stránok zostalo výpoveďou, ale aj obžalobou. Bola to viera, ktorá mu dala prežiť, vrátiť sa domov k rodine, na Slovensko. Som to ja, ktorý verím, že musím prežiť, vrátiť sa k manželke Márii, k svojim deťom, k tebe syn Ondrej, dcéra Mária, Emília a Július, posledný a vojnový.
Dlhé a nekonečné transporty, nevedno kam vedú, koľajnice nemajú konca. V očakávaní s kamarátmi, kedy už príde koniec tohoto strádania a hlavne koniec tejto nezmyselnej vojny. Mnohí z mojich kamarátov sa konca vojny a víťazstva nedočkali. Zoznam ich mien by bol nekonečný. Sme už len väzni, pracovné sily. Nemôžem ich nespomenúť: Peter Sokoka, P. Paša, Rurik z T. Sv. Martina, Ján Rebro, Š. Ďuríček, des. Juraj Valach, des. Saraka, Michal Šuster, Jozef Klimák, rotm. Rudolf Zlumány, Ján Doro z Rejdovej, Ján Porák z Kobeliarova, Ján Mandžár z Nižnej Slanej, Ján Ďurán z Henckoviec, Ondrej Košút z Betliara, Ondrej Dudáš - žandár, Ondrej Černaj z Dobšinej, Ondrej Lipták z Dobšinskej Maše, Ed. Šmelko z Dobšinej, Blaško z Dobšinej. Z Gemerskej Polomy: Voldoš, Ján Kušnier, Juraj Kušnier, Juraj Očkaik, Ondrej Kolesár, Ondrej Šlosár, Štefan Čižmár, Juraj Puškáš, Ondrej Gajár, Juraj Tomášik (zomrel pri bombardovaní 15.12.1944 tam v rakúskom Linzi, keď zahynuli 12 muži).
Ranených bolo ešte ďalších dvanásť aj v januári 1945. Smrť kosila, hynuli na následky bombardovania, keď namiesto Göringovej fabriky bol zasiahnutý láger a viaceré baraky s väzňami. Tak zahynul 19. januára 1945 aj Jozef Mazura z Gemerskej Polomy. Pochovali sme tak už ďalšieho z našich radov. Pochovali sme ho v Rakúsku, ďaleko od domova. Prenasledovali nás choroby, tuberkulóza, ale aj vredy. Pomaly nás ubúdalo, tratili sme sa. Prvé mesiace roku 1945 nás nenechali ani spať, ani pracovať vo vojnových fabrikách nemeckej ríše. Dňa 20. januára 1945 sme sa v Linzi zobudili na veľký letecký nálet, výbuchy otriasali barakmi, kde sme boli ubytovaní a z ktorých sme sa utekali ukryť. Zo 150 spojeneckých lietadiel boli zostrelené 2, bomby zabili našich spoluväzňov, 30 ruských zajatcov.
Vo februári boli na dennom programe stále sa stupňujúce nálety, zahynulo veľa väzňov z našich radov. Dňa 16. februára 1945 spadlo 6 leteckých bômb v blízkosti 200 metrov od nás. Bola úplne zničená elektráreň a veľký mlyn. Najväčším zásahom bolo zničenie fabriky na výrobu tankov. Ľudské obete dosahovali vyše 1500 ľudí, 80 % z nich boli cudzinci. Ani 25. február neveštil nič dobré, keď nad nami v koncentračnom tábore v Linzi preletelo 23 ťažkých lietadiel z celkového počtu 420 bombardérov a sprevádzajúcich lietadiel. Zostrelené boli 4 lietadlá, z ktorých vyskočili dvaja piloti. Týchto Nemci vodili po našom lágri. Viac sme ich nevideli. Najväčší zásah dostala Göringova zbrojovka. Veľa obetí bolo z radov civilného obyvateľstva a väzňov pracujúcich na nútenej práci v Göringovej zbrojovke. Zničený bol aj veľký úsek železničnej trate.
Nešťastným pre nás bol 9. marec 1945. Nad táborom krúžila nemecká stíhačka, v baraku bolo 14 mužov pracovnej čaty - kuchári, obuvníci, krajčíri, keď okolo 17.30 hod. sa stíhačka zrútila priamo do nášho baraku. Dvakrát explodovala, pričom zahynulo 7 mužov z našich radov. Barak zhorel, ďalší utrpeli vážne zranenia. Dňa 20.3.1945 letecké nálety spojencov sa stupňovali. Zásah dostalo mesto Vals, zničená bola železničná stanica, vozový park, rušne a letisko.
Dňa 30.3.1945 sme sa tešili na Veľkú noc. Aké bolo naše sklamanie, keď Linz opäť prežíval bombardovanie veľkým množstvom lietadiel. Len civilných obetí bolo vyše 2000. Zničená bola železničná stanica, Göringova fabrika, celé ulice s domami, benzínová a elektrické stanice. Z našich radov sme prišli o ďalších dvoch mužov. Vo vzduchu sme s obavou sledovali veľké letecké súboje, často len 200 metrov nad zemou. Zostrelené boli 4 nemecké lietadlá a 2 americké.
Po náletoch 18.4.1945 sa našla aj jedna nevybuchnutá bomba. Museli na jej vykopávaní pracovať väzni z našich radov, pracovali s lopatami, keď sa bomba následne uvoľnila a vybuchla. Troch mužov usmrtila, ďalších dvoch ťažko ranila.
Dňa 25. apríla, keď sa už väčšina z nás tešila na koniec vojny, že sme prežili, došlo k veľkému náletu 800 lietadiel na Linz. K zemi sa zniesli tisíce bômb. Nálet trval tri hodiny. Usmrtených bolo množstvo civilných osôb, väzňov a obyvateľov mesta. Zostrelené boli 3 americké lietadlá. Toho istého dňa vo večerných hodinách začal ďalší nálet, ktorý ničil živú silu nepriateľa, jeho techniku. Boli to nálety ruských lietadiel, spôsobili značné škody, využívali aj palubné zbrane. Nálety pokračovali až do polnoci. Vedeli sme, že sa už blížilo naše oslobodenie, koniec núteného pobytu v zemi nepriateľa, nemeckého fašizmu.
Dočkali sme sa, konečne prišiel vytúžený deň - dobýjanie a oslobodzovanie lágra a nás väzňov. Bolo to v dňoch 2. až 5. mája 1945 vo večerných hodinách. Pokračovalo skoro do 19. hodiny 5. mája. Na nádvorie lágra dorazili prvé tanky a obrnené vozidlá anglickej armády.
Celú noc bolo počuť a vidieť, že všetko ešte neskončilo. Boli sme uprostred fronty, z ktorej nás jednotky 6. pancierovej divízie konečne oslobodili. V týchto dramatických chvíľach som myslel, že už nikdy neuvidím svoju rodinu, ženu a deti, ale ani slobodné Slovensko.
Dňa 16.5.1945 sme boli konečne preč z Linza, z tábora, kde som bol väznený a zajatý v nemeckom baraku č. 5, kde som mnoho prežil a videl. Následne nás previezli do prístavu. Trvalo to skoro do druhej v noci. Skončila sa moja krížová cesta utrpenia a potupy od 29.10.1944, keď som odišiel z Kysaku. Prvý list ma čakal 10.12.1944. Nebolo to ľahké. Prežili sme, aj keď nie všetci. Postupne nás ubúdalo, pripomína to slová piesne, z ktorej uvádzam:
"Kamaráti bratia, po jednom sa tratia". Pred očami mám jedného z nás - Juraja Tomášika, ktorý zomrel ďaleko od svojej rodiny pri bombardovaní už 15.12.1944. Odtrhlo mu ľavú nohu, pravú zlomilo, deformovaná bola spodná časť tváre s čelusťou. Stalo sa to ešte v Linzi. Postupne zahynulo z našich radov 12 kamarátov, spoluväzňov. Dňa 10. januára tragicky zahynul ďalší z nás, zdatný muž, tešiaci sa s nádejou na prežitie, s vierou, že sa vráti a uvidí svoju rodinu. Podobne zahynul aj priateľ Jozef Mazura z Gemerskej Polomy, na našej doline. Zomrel v nemocnici v Linzi, ďaleko od domova. Pochovali sme ho na cintoríne 22. januára 1945.
S nádejou a vierou sme odchádzali, vojaci povstania, partizáni, príslušníci Čs. armádneho zboru, vojaci zahraničných armád, väznení v lágroch a koncentračných táboroch. Mnohí z nich mali podobnú knižočku so slovami viery, do ktorej si zapisovali udalosti, deň za dňom, ktorý prežili. Slová a text boli rôzne, osudy rovnaké. Jeden bol väzeň číslo 8874 1177 Ondrej Leštach z Henckoviec. Motto jeho zápisu v úvode denníčka mu dalo nádej, vrátil sa živý, prežil.“
Záverom ešte niekoľko slov Júliusa Fučíka, adresovaných nám všetkých, generáciám budúcim, ktoré ešte prídu po nás: "O jedno prosím, vy, ktorí prežijete túto dobu, nezabudnite... Zbierajte trpezlivo svedectvá o tých, ktorí padli pre seba i pre Vás... Zaľúbte si aspoň jedného z nich, ako synovia a dcéry a buďte naňho hrdí, ako na veľkého človeka, ktorý žil pre budúcnosť."
PaedDr. Milan Sajenko
(Zdroj: PaedDr. Milan Sajenko: Sloboda prichádzala v januári 1945. OO SZPB Rožňava, december 2015. Tlač Roven Rožňava, s.r.o.)
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-