Pripomeňme si ďalej, že Ján Čajak ml. v roku 1915 zmaturoval na gymnáziu v Novom Sade. Vysokoškolské štúdiá absolvoval v Bratislave, Prešove a Belehrade, kde aj promoval na Vysokej škole pedagogickej r. 1925. Stal sa riadnym profesorom na gymnáziu v Báčskom Petrovci. S príchodom maďarských okupačných úradov bol za svoje proslovenské názory r. 1941 pozbavený profesúry a deportovaný do koncentračného tábora v Novom Sade. Bol aj internovaný vo väzení v Budapešti a v Kistarcsi. Aj po prepustení, ktoré sa podarilo diplomatickou cestou, bol až do mája 1942 pod policajným dozorom. Krátko pôsobil v redakcii Slovenskej Jednoty v Budapešti. V roku 1944 ilegálne odchádza na Slovensko, kde sa v Banskej Bystrici v septembri pripojil k SNP. Tu sa stretol s americkým vojenským korešpondentom agentúry Associated Press, Josephom Mortonom, s majorom Johnom Sehmerom a poručíkom Jerry Mičanom. Spolu s nimi sa zúčastnil koncom októbra 1944 aj prechodu Prašivou. Súčasnej generácii zanechal bohatý literárny odkaz o tomto období. Z tvorby venovanej jeho aktívnemu pôsobeniu v SNP, možno spomenúť faktografickú knižku - Po stopách gen. Rudolfa Viesta (1947), alebo knihu Osud anglosaskej misie (vydaná r. 1994 vydavateľstvom Chronos Bratislava, pri príležitosti 50. výročia SNP).
Vo svojom príspevku sa chcem venovať tomuto cennému dielku, ktoré vyšlo dva roky po smrti samotného autora. Publikácia mi bola venovaná pani Editou Čajakovou, na znak dlhoročného priateľstva, ktorým ma obaja poctili. Motivujúci je úryvok z vojnového denníka J. Čajaka v úvode tejto publikácie, datovaný 20.10.1941: „Modlieval som sa: Ecce homo! – V mene... Bože môj dobrý, Ty vládca národov, pokorne Ťa prosím, aby si učinil krviprelievaniu koniec a dal víťazstvo pravde. Pomáhaj národu Československému, Francúzskemu a  Angličanom, aby bola rozdrvená sila nemecká, ktorá je koreňom všetkého zla!“ Knižka bola venovaná spomienke na anglických a amerických spolubojovníkov v povstaní a počas druhej svetovej vojny. Politická situácia po r. 1948 však bránila vydaniu publikácie a posunula jej vytlačenie až do obdobia po autorovej smrti.
Autor v publikácii spomína udalosti tak, ako ich sám prežil. Spomína, ako mu utkveli v pamäti zverejnené správy v spravodaji Bojovník z 27. septtembra 1944 o príchode amerických a anglických styčných dôstojníkov na veliteľstvo čsl. armády na Slovensku. V čase, keď sa spojenci rútili k hraniciam Nemecka a Červená armáda stála pred Duklou, malý slovenský národ striasa putá nemeckého votrelca, smelo sa stavia proti fašizmu. Povstanie viazalo bojové jednotky Nemcov. Anglo-americká misia prichádza na Slovensko v období víťaznej bitky pri Telgárte. Autor uvádza 11 mužov a jednu ženu. Ďalej sa rozrástla účasť cudzincov na 32 členov, spomína, že v partizánskom tábore kpt. Količenka na Prašivej narátal spolu 49 Angličanov a Američanov. Mená členov misie autor uvádza s poznámkou, že zoznam nie je úplný. Materiály sa stratili v horách, v bojoch, padli aj do rúk nepriateľa.
Autor spomína ako príklad pomoci zahraničným vojakom povstania obec Častá Píla, kde krčmár František Sečkár pomohol ukryť piatich amerických letcov, ktorí utiekli zo zaisťovacieho tábora v Grinave. Cenné sú aj faktografické údaje o páde amerického lietadla pri Dolnom Lieskovci. Keď sa Nemci pod vedením gen. Hofleho pohli silou dostupných jednotiek proti povstaniu 22. októbra rozhodol generál Viest o ústupe povstaleckých vojsk do hôr. Anglo-americká misia mala byť prevezená autokarovo na Donovaly. Autor cituje z denníka účastníka týchto udalostí Jozefa Pionteka člena misie.: “Dňa 26. októbra sme boli na Donovaloch, cez ktoré sme ustupovali od Starých Hôr. Sme s členmi misie, odrazu nálet, vzduch pohrmieva, nepriateľ sa blíži. Armáda nie je schopná plniť úlohy uložené povstaním, neostáva nič iné, ako prejsť na partizánsky spôsob boja.“ Misia pôjde, ako osobitná jednotka pod vedením kpt. Greena. Po 8 hodinovom výstupe na Prašivú za ťažkých podmienok dosiahne partizánsky tábor kpt. Količenka. V chate sedí za stolíkom plk. Asmolov a študuje mapu. Sme 49, hovorí mi mjr. Sehmer (veliteľ spravodajskej skupiny Windproof). Kpt. Morton mi priniesol konzervu a škatuľku vitamínov.“ Ďalej Mjr. Sehmer, por. Green denník pokračuje: “31. október a 1. november, ideme cez Chabenec, je nám zima, dážď, hmla a strašná víchrica. Sme vysilení, drví nás zima, zdá sa, že zahynieme. 2. novembra sme s kpt. Mortonom postavili novú kolibu z čečiny, americkí chlapci priniesli akumulátor, správy žiadne. “Neskôr prešli členovia misie na Peklisko k ruskému mjr. Studenskému a chceli nadviazať spojenie s talianskou bázou vo Foggii, no ruské vysielačky to nedokázali. 6 Američanov zajali Nemci, keď hľadali potraviny pre spolubojovníkov. Tábor následne prepadli Nemci z dvoch strán. Z misie ostalo len 18 členov. 14. novembra 1944 odvliekli fašisti 7 členov misie v Dolnej Lehote. Tu končí denník Jozefa Pionteka, člena misie. Autor sa nedopátral, kde a kedy chytili fašisti kpt. Mortona a jeho posledných 17 druhov, členov anglo-americkej misie. K počtom členov anglo-americkej misie sa vyjadril vo svojom článku “Boje 2. čsl. paradesantní brigády v SNP“ aj brigádny generál Vladimír Přikryl. Konečný počet 49 členov misie sa zhoduje s Piontekovým denníkom.
Práca autora by nebola úplná, keby nezaznamenala aj zverstvá fašistov na účastníkoch odboja a civilistoch. Po oslobodení Červenou armádou bola 29. novembra 1945 vytvorená komisia, ktorá nachádzala smerom na Kremničku hromadné hroby zavraždených. Fašisti ich privážali autami a pri zákopoch popravovali. Gestapáci chytili aj väčšiu skupinu amerických a anglických dôstojníkov. Do januára 1945 ich väznili, potom 36 z nich niekam odviezli a zastrelili. Medzi nimi bol aj spomínaný korešpondent Joseph Morton. V zachovanom liste dcérke o.i. napísal: “Ja umieram, keď budeš veľká, pochopíš, ako je krásne umierať za slobodu a samostatnosť vlasti.“
Nepodarilo sa zistiť, kde členov misie fašisti postrieľali. V hromadných hroboch v Kremničke sa preukázateľne našli pozostatky členky misie Robinsonovej a Ricea. Niektorí podľa všetkého zahynuli v Buchenwalde, dvaja poprípade traja v Kováčovej. Sú to všetko obete nemeckého teroru a jeho poslednej slepej zúrivosti.
Slovami autora na záver: "Bratstvo mierumilovných národov je vzájomne skované preliatou krvou. Nie je náhoda, že tam, kde slovenský vojak, partizán zložil svoje kosti, ležia sgt. Robinsonová, sgt. Rice a o niečo ďalej len desať pätnásť krokov serž. Izatov a por. Šenfeld.“
Z doslovu publikácie: "Ak vychádzame z historických skutočností, že Slovenské národné povstanie bolo neoddeliteľnou súčasťou boja štátov protihitlerovskej koalície a porobených národov proti fašizmu vo všetkých podobách, tak možno vyslanie anglickej, americkej a sovietskej vojenskej misie na povstalecké územie pokladať za konkrétny prejav pomoci týchto spojeneckých veľmocí povstaniu.
V tomto článku som sa snažil poukázať aj na málo poznané dielo Jána Čajaka ml., priameho účastníka SNP.
PaedDr. Milan Sajenko, predseda HDK OVSZPB Rožňava