piatok, 16 september 2016 18:25

Partizán Jozef Tóth položil život v SNP za našu slobodu

Napísal(a) PaedDr. Milan Sajenko
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Patril k tým, čo statočne a do konca svojho života bojovali za našu slobodu. Narodil sa 11. júla 1919 v Nadabule. Keď mal necelých osem rokov, zomrel mu otec. Preto sa o neho a jeho šesť súrodencov starala jeho matka – vdova. Do ľudovej školy chodil v Rudnej. Učil sa dobre a zaujímal sa o ďalšie štúdium na meštianskej škole v Rožňave.

Ale tam ho z politických a sociálnych dôvodov neprijali. Tak sa po skončení ľudovej školy prihlásil do práce v bani. Sotva štrnásťročný pomáhal matke pri výchove súrodencov a pri riešení finančných a sociálnych problémov rodiny. Prvé poznatky o fašizme získal doma od pokrokovo zmýšľajúcej matky. Často navštevoval Rožňavu, kde sa stretával so socialisticky zmýšľajúcou mládežou. Nechýbal ani na manifestáciách a oslavách organizovaných pokrokovými silami, alebo v ich duchu vychovávanou mládežou Rožňavy. V období, keď po mníchovskej dohode došlo k okliešteniu Slovenska a územie Rožňavy pripadlo k horthyovskému Maďarsku, nastali aj pre Tóthovu rodinu zlé časy. Fašistický režim a prenasledovanie socialisticky zmýšľajúcich rodín len posilnilo odpor a nenávisť mladého Jozefa voči fašizmu. V týchto ťažkých časoch si zvolil za svoju družku Máriu Renčokovú z Brzotína, ktorej otec bol protifašistickým bojovníkom. V septembri 1944 opustil matku, mladú ženu a tajne odišiel k partizánom bojujúcim proti nemeckému fašizmu na území vtedajšieho Slovenska. Ani sa nerozlúčil, zanechal len kúsok papiera, na ktorom oznámil, že odišiel do boja proti nepriateľovi. Bojoval v partizánskej brigáde ČA V. M. Kozlova, ktorá vtedy operovala okolo Slavošoviec a Roštára. Bol statočným a nebojácnym partizánom. V nočných hodinách občas pribehol domov do Rudnej, kde mu matka dala čo potreboval on a jeho spolubojovníci. Bolo to jedlo, šatstvo, teplé ponožky i obuv a často aj výbušnina ekrazit, ktorý za pomoci baníkov z rožňavských baní zaobstarali a pripravili. V boji ho sprevádzala láska k rodnej vlasti, rodine, ale aj nenávisť k fašizmu a túžba po šťastnejšom budúcom živote. Veril, že sa ho dožije. Bojoval s ozajstnou hrdinskosťou a oduševnením. Za jeho aktívnej účasti partizáni vyhodili do vzduchu most pri Vidovej, Henckovciach a Vlachove.

Zúčastnil sa boja na hradskej pri Nižnej Slanej, počas ktorého bol zastavený postup Nemcov smerom na Dobšinú. V Stratenskej doline mu nemecké guľky prevŕtali motorku a výstroj. Pri Ochtinej vyhnal z obrneného voza posádku fašistov, ktorí sa chceli dostať do Čiernej Lehoty.

Miesto popravy partizána Tótha v Rožňave na námestí Keď bolo povstanie dočasne zatlačené do hôr, povstaleckí vojaci a partizáni operujúci na hornom Gemeri sa uchýlili do horskej oblasti v okolí Kohúta. Nezložili zbrane. Železný prsteň nemeckých vojsk ich však čím ďalej, tým viac zvieral. Pre partizánov nastali ťažké časy. Mladý Jozef Tóth sa ich nebál. Chodieval do Čiernej Lehoty po potraviny a všetko potrebné. Na okraji obce bola stodola, v ktorej sa ukrývali Nemci, ktorí striehli na partizánov. Jedného decembrového večera Tótha chytili. Bolo to také neočakávané, že sa nevedel ani spamätať. Presila Nemcov ho prinútila vzdať sa. Spútaného na druhý deň ho odvliekli do Dobšinej. Keď fašisti pri výsluchu neuspeli, zobrali ho na gestapo do Rožňavy. Najprv ho uväznili v budove terajšieho súdu, po niekoľkých dňoch ho premiestnili do budovy gestapa, kde ho vypočúvali, ale bezvýsledne. Jozef bol neoblomný a neprezradil spolubojovníkov. Napokon ho odsúdili na trest smrti. Na smrť ubitého 14. decembra 1944 ráno okolo piatej hodiny ho položili na kočiar a previezli na popravisko. V rohu námestia, pri vtedajšom kláštore (neskôr okresnej knižnici) stáli mohutné gaštany. Pod jedným z nich kočiar zastal a na jeho hrubom konári zavŕšili Nemci svoje katanské dielo. Do mestskej kroniky zapísali, že sa tak stalo o šiestej hodine 14. decembra 1944 popravou obesením. Mŕtve telo Jozefa Tótha viselo na konári celý deň. Na krku mal drevenú tabuľku s nápisom "Jozef Tóth, vodca partizánov, ktorý odvliekol mnohých baníkov z Rožňavy. Takú odmenu dostane každý bandita". Boj, ktorý zvádzal partizán Tóth, nebol súčasníkmi zabudnutý. Na mieste popraviska, v rohu námestia, mu rožňavskí obyvatelia postavili pomník. Na jeho mieste hneď po vojne stál mohutný gaštan, na ktorom fašisti a nyilaši vykonali popravu. Keď po oslobodení okolo neho kráčala matka popraveného partizána, pukalo jej od žiaľu srdce. Revolučný výbor mesta dal strom odstrániť. Na jeho likvidácii sa vlastnoručne museli podieľať zaistení príslušníci rožňavských nyilašov, bolo to v polovici mesiaca september 1945, keď v rohu námestia vykopávali jeho korene. Bolo to za asistencie vtedajšej posádky Čs. armády. Vďační občania mu najprv na pôvodnom mieste popravy postavili pomník, ktorý neskôr premiestnili na inú časť námestia, do jeho stredu, na pravú stranu v blízkosti strážnej veže. V súčasnosti mestskí poslanci rozhodli o jeho premiestnení do parku, pred banícke učilište. Aj keď Rožňava nie je uvádzaná na miestach pamätných bojov slovenského ľudu, má svojich hrdinov, na ktorých sa nedá zabudnúť. Aj keď nemajú pamätné tabule v meste, Čučma, Nadabula, k mestu patrili.
PaedDr. Milan Sajenko

 

 

Čítať 5445 krát Naposledy zmenené pondelok, 19 september 2016 11:36

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Description of image1
Description of image2