Z toho miesta robili prepady nemeckých kolón a vojsk v širokom okruhu od Tisovca (Sadilenkovci) až po Vígľaš, Budínske Lazy, Oremov Laz..
V období od 2.11.1944 až do začiatku februára 1945 sa v horárni Jána a Margity Roštárovcov vystriedali velitelia partizánskej skupiny, neskôr prápor prvej ČSA na Slovensku pod velením npor. Želínskeho, veliteľ 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorej velil P. Veličko, od konca novembra oddiel francúzských partizánov pod velením kpt. G. Lannuriena, partizánska skupina „DUB“, veliteľ Juraj Dubský, partizánsky oddiel Lichner zo Sadilenkovej brigády, partizánsky oddiel E. Thälmann, ... 
Samozrejme, že samotní partizáni, vojaci boli ubytovaní rozložene po okolitých lazoch.
Po mokrých Vianociach 1944 a novom roku 1945 prišla konečne zima, udreli mrazy a dokonca na zamrznutú zem napadalo snehu. Zima a sneh pred 71-72 rokmi akoby chcela dokázať, že je pánom sveta. Akoby chcela dokázať človeku, že ak odolá jej nástrahám, okrem nezmyselného zabíjania vo víre vojny, je hoden slobody. Postupne zima nadelila snehu ako peria. Snáď miesto perín pre partizánov, snáď ako brodisko pre ich prenasledovateľov, gardistov a Nemcov, ktorí po dobytí Banskej Bystrice 27.10.1944 a vysvätení nemeckých zbraní slovenským prezidentom Jozefom Tisom a vyznamenaním hrdlorezov „v mene boha“, ktorí vraždili v Kremničke, Nemeckej, Krupine Považskej Bystrici, Žiline... a boli odhodlaní „žido-bolševické bandy" doraziť!
Samozrejme, bez domácich gardistov, kolaborantov a zradcov by Nemci nemali v horách šancu. (Najznámejším bol zradca Antek, ktorý získal dôveru odbojárov a dokonca absolvoval aj kurz partizánov v ZSSR, ktorý bol popravený po vojne v Rimavskej Sobote.)
Vo svojom príspevku sa chcem zamerať na posledné týždne odysei „Légie francúzskych partizánov v SNP“.
V tieto mrazivé dni som snoril vo svojej knižnici a okrem iných titulov som roztvoril „LÁMANIE PEČATÍ“ od Bohuslava Chňoupka. Exelentná kniha. (Odporúčam ju prečítať každému Slovákovi-odbojárovi.) Možno by som o nej nepísal, keby som sa v nej podrobnejšie nevenoval kapitole XXIII – LAZY (pomenovanie regiónu Podpoľania, ktoré označovali územie riedko osídlenými samostatnými usadlosťami, v iných regiónoch kopanice na Myjave, kolešne pod Veprom - Klenovec, Krupina, na Kysuciach folvárky...), v ktorej popisuje Vianoce 1944 a kapitole XXV - Sloboda, v ktorej je podrobne popísaný dej posledných dní vojny pre francúzskych partizánov, ktorým velil plukovník GEORGES DE LANNURIEN.
Po prepade kompaktného oddielu francúzskych partizánov Nemcami na Liptove v Iľanovskej doline sa oddiel rozdelil na niekoľko častí. Časť sa dostala až do poľského Nowego Szonczu, kde prešla k Červenej armáde aj jedna zo skupín, ktorú viedol Slovák Rudolf Kurčík, rodák z Čechaniek neďaleko Detvianskej Huty. Kurčík bol vyučený krajčír, bol vo vrútockých intendančných skladoch a po vyhlásení SNP sa pri Strečne pripojil k francúzskemu oddielu. Rudolf Kurčík časť oddielu pod velením plk. G. Lannuriena viedol cez Nízke Tatry až za Poľanu do oblasti Mláky, Mysliny, Žihľava... Samozrejme, že nemohli na presun využívať cesty, ktoré boli kontrolované Nemcami a kde ich nekontrolovali Nemci, tam museli byť ostražití pred gardistami.
Keď sa dozvedel strýko Rudolfa Kurčíka, že sa vrátil domov, dokonca s partizánmi, prišiel za nim a otvorene mu povedal, že ho viackrát doma hľadali Nemci a ak neodíde aj s „hosťami“, tak ich sám udá! Vraj nechce, aby ich Nemci pobili a vypálili. Prenocoval ich sused Kurčíka Kučera. Ten im prisľúbil, že im zabezpečí bezpečnejšie miesto na neďalekom laze u dobrých známych Kamenskovcov. 
Napriek tomu, že dom Kamenskovcov na „Zabýkovom“ smerom k Mlákam, mimo hlavnej komunikácie Detvianska Huta - Látky – Kokava nad Rimavicou, bol priestranný, „bohom početne obdarená rodina“, sa stal ich domovom na niekoľko dní. Spomínaný Ján Kamenský a Dorota mali 9 detí. Z toho najstarší traja už boli ženatí. No miesto sa našlo. Keď nestačila izba, kuchyňa a komora, ostal seník a tam spávali (domáci) v sene za drabinami pre dobytok, aby ich v sene hrial aj teplý dych hoviadok.
Popis k knihe sa zhoduje s rozprávaním mojej nebohej mamky. Domáci nesmeli o „hosťoch“ ani pred inou rodinou hovoriť. Ak sa niekto pýtal, koho majú doma, tak im tvrdili, že príbuzní z Látok, že sa boja Nemcov, tak ušli pred nimi. Hlavnou ponukou pre hostí bola kapusta v rôznych podobách. Rodina mala zásoby zemiakov (krumpľov) a kapusty. Kapusta bola čistá naložená v 200 litrovom sude a v 500 litrovom sude bola v kapuste naložená baranina. Postupne, ako sa odoberala kapusta, tak sa pripravovali špeciality z baraninky. Najčastejšie to bola kapustnica, v ktorej sa uvarila baranina a krumple. Tie sa po uvarení vybrali, kapustnica bola ochutená aj hríbami a jedla sa s chlebom. Krumple sa podávali s baraním mäskom, ktoré sa mohlo ešte trošku zapiecť. No ak ešte zostalo, tak aj „bok“ slaniny a nebodaj aj klobáska. Mastné chlapi zapíjali kvalitnou "lavórovicou“ z raže, alebo ovocia.
Z rozprávania mamičky (starého otecka som nepoznal, zomrel, keď sme bývali v Čechách a starkú som videl dvakrát ako 9-10 ročný chlapec) a jej súrodencov som počul, že ak niekto k nim prichádzal cudzí a neprihovoril sa po nemecky dohodnutou frázou „guten tág, nicht partizánen“, tak spozorneli a starý otec, ktorý ovládal nemčinu (chodil na roboty do Rakúska aj Nemecka), vedel posúdiť podľa prízvuku, či je skutočný Nemec, alebo nie.
„Hostia“ sa nezdržiavali u starých rodičov dlho, jeden - dva dni. Potom odišli a za nejaký čas sa vrátili. Niekedy bolo treba „zabehnúť" aj na Mláky k pánovi učiteľovi Rudolfovi Pribíkovi, niečo mu odkázať. Keď to bolo vo dne, mohli ísť aj mladší, ak v noci, tak starší, to určil starý otec. Zámienka bola, že syn išiel na Mláky za „frajerkou“. Po vojne sa s ňou aj oženil. Osobne poznala pána učiteľa Pribíka.
Pri presunoch a bojových prepadoch sa zoznámili aj s horárom Jánom Roštárom a jeho manželkou Margitou v Zimnom Potoku. U nich pobudli niekoľko dní. Medzitým obdržali odkaz od učiteľa Pribíka, že partizán DANÉ sa dostal po kúre zo smrekovej živice zo zranenia, rana sa zahojila a kosť sa zrastie. Po prepade Nemcov pri Málinci slovenskými partizánmi, francúzsky oddiel zajal maďarskú kolónu (takmer 300 vojakov) s ovcami a ďalším trénom a odzbrojil ich. Takže o proviant bolo postarané. Po prepade Lučeneckej cesty, kde rozstrieľali Nemcov, maďarských vojakov prepustili a stiahli sa do hôr.
Slovenskí partizáni Francúzov pozvali na oslavu Štedrého večera. Nemohli odmietnuť a napriek únave im pohárik na prípitok a záblesky diel dodali náladu a energiu.
V tom čase už v oslobodenom Paríži gen. Charles DE GAULLE vydal rozkaz o povýšení npor. G. Lannuriena do hodnosti kapitána so spätnou účinnosťou od 25. septembra 1944. Dekrét mal podpis s dátumom 23.12.1944. Povýšený však mal pobyt neznámy. Tak snáď telepaticky oslávil npor. Georges De Lannurien svoje povýšenie v lone LAZOV v Podpoľaní pod Býkovom.
Vďaka lazníkom v okolí Býkova (Mláky, Mysliny, Čechanky, Žihľava...) strávili francúzki partizáni „v teplom rodinnom kruhu“, ktoré im zabezpečili u svojich známych. Veľkoryso sa zachoval k francúzkym partizánom gazda (lazník) Orság zo Žihľavy, ktorý im poskytol prístrešie a stravu na dlhšie obdobie.
Z týchto oblastí robili partizáni úspešné prepady nemeckých kolón na železnici a ceste medzi Kriváňom a Lovinobaňou, kde bol k tomu výhodný terén. Lesy, len „závozy a partizánske chodníčky.“
Pri jednej takejto akcii, bez úspechu (nešiel žiadny transport), o to bola väčšia snehová metelica, ktorá sa „rozzúrila“ nad ránom. Bola to výhoda, že zavievala hneď stopy, no odoberala energiu a návrat sa stal „galejou“. Vyčerpaní zaklopali na prvý dom, takmer zasypaný snehom. V izbe spali iba deti. Dospelých nebolo, na to prišla matka, ktorá v maštali obriaďovala statok, muža nebolo. “Ach“, nechcela veriť vlastným očiam. Vravela po francúzsky, slúžila v Lille. Šťastná, že môže pomôcť, zniesla, čo mala doma. Mlieko, chlieb, slanina im vrátila silu. Snehom a fujakom sa vracali ku svojmu gazdovi. (Na Žihľavu k Orságovi).
Zotrvať dlhšie na jednom mieste sa proste nedalo, kvôli bojovým aktivitám, udavačom, ustupujúcim nemeckých a maďarských vojakom sa museli neustále presúvať.
Vďaka podpore „LAZNÍKOV“, medzi ktorých patrili aj moji starí rodičia, sa aj francúzski partizáni dožili slobody. Dunenie „STALINOVÝCH VARHANOV“, ako sa zaužíval termín už vtedy na kaťuše, bolo počuť každým dňom mohutnejšie a bližšie. Noci ožarovali ich záblesky, ktoré bolo zreteľne vidieť v smere od Lučenca, Poltára... a vlievala nádej na slobodu. Stalo sa tak až 6. februára 1945 v lesoch medzi Mlákami a Málincom, kde sa pri presune stretli s postupujúcimi vojakmi Červenej armády, ktorí nechceli veriť, že na Slovensku bojujú aj francúzski partizáni.
Červenoarmejci poznali Francúzov ako ich spojencov, keď 90 francúzskych pilotov, stíhačov zo Sýrie francúzskeho pluku v ZSSR „NORMANDIA NEMEN“. Bolo to pre nich prekvapenie, že na Slovensku bojovalo v „partizánskej légii“ takmer 180 Francúzov. Žiaľ, 56 z ich v boji proti fašistom a gardistom na Slovensku položilo svoje životy. Dnes je oblasť od Mlák cez Zabýkovo, Mysliny, Podbýkov, Čechanky, Žihľava, Studený Potok-Hrnčiarky takmer celá zalesnená. No šum ihličia za vetra či vánku akoby za nás ďakoval a uctieval večnú pamiatku padlých francúzkych, sovietských, českých, srbských... partizánov a vojakov 1. Československej armády na Slovensku za našu slobodu.
Okrem odhalenia pamätnej dosky, príhovoru predsedníčky ZO SZPB v Cinobani, starostu Cinobane a hostí, medzi ktorými bol aj zástupca veľvyslanectva Ruskej federácie v SR pán Michail Machekhin, najdojímavejším podujatím bola ďakovačka partizánov a vojakov v dobových uniformách „mamičke“ Anne Sujovej rodenej Samašovej, 92 ročnej priamej účastníčke udalostí spred 72 rokov, ktorá takmer nepretržite miesila so svojimi rovesníkmi cesto a piekli chlieb. Bolo dojímavé, keď dievčence v krojoch v obrúsku darovali vojakom bochník chleba, ktorý symbolicky odovzdávala „mama“ Anička: “Ďakujeme mamička, spasibo vam mámuška, mersi mama, ďekuji pani mámo,...“
Po skončení ďakovačky partizánov, odovzdal „mame“ Anne Sujovej Samašovej tajomník ÚR SZPB Viliam Longauer vyznamenanie „Zlatú medailu M. R. Štefánika I. stupňa.
Na záver všetkých účastníkov pozdravil hrou na fujare majster Koblíček z Turičiek.
Pekné dielo sa podarilo zrealizovať vďaka zbierke občanov a organizácií.
Po skončení aktu slávnostného odhalenia pamätnej dosky pozval starosta Cinobane Jozef Melicher všetkých účastníkov na občerstvenie do jedálne základnej školy.
JUD. Jozef Pupala