No slovenskí vojaci vo väčšine prípadov nemali záujem bojovať proti bratom Slovanom, a tak sa množili prebehnutia k Červenej armáde.
Osobitné postavenie mali vojaci z okupovaného územia Maďarskom, ktorí boli nútení rukovať do Horthyho armády, čím sa niektorí dostali taktiež do ZSSR.
Z nášho okolia zo slovenských vojakov, napr. na Juraja Lakotu - prislušníka 2. paradesantnej brigády 1. Čs. samostatného zboru v ZSSR, spomína aj gen. L. Svoboda v knihe „Z Buzuluku do Prahy“ ako statočného vojaka, ktorý bol opakovane nasadený do tylu Nemcov a neskôr bojoval aj v SNP, kde bola brigáda presunutá po vypuknutí SNP. Jeho spolubojovníkmi v brigáde, alebo v iných zložkách (letecký stíhací pluk), bojovali od nás napr. František Hriň, Július Patúš, Jozef Špitáľ...
Spomínam tieto okolnosti, pretože po prevrate (nežnej revolúcii) sa ušla aj gen. Svobodovi „kopa hnoja“. Odborníci po 55 rokoch od konca vojny sa stali „vojnovými stratégmi“, ktorí by vyhrali bez strát každý vojnový konflikt. Generál Svoboda nezapadol do zabudnutia generácii vlastencov, ktorí si nesmierne vážia odkaz protifašistického odboja našich predkov a jedno či na východe, na západe, v Afrike, na Blízkom východe.
Jeho meno nosia vo svojich srdciach takmer všetci vojaci, ktorí slúžili v armáde od konca vojny až do roku 1992 a po rozdelení ČSFR aj v Armáde SR.
Generáli armády SR, ktorí postupne odchádzali do výslužby, založili v roku 2006 občianske združenie „KLUB GENERÁLOV SR“, ktorého členmi sú generáli vo výslužbe, ale aj vo výkone Ozbrojených síl SR, Hasičského záchranného zboru, Colnej správy, SIS, Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a bývalej Železničnej polície a Železničného vojska.
Oficialne klub vznikol 18.1.2006 a zakladajúcich členov tvorilo 60 generálov. Najstaršími členmií KG SR v čase vzniku boli účastníci protifašistického odboja - 95 ročný genmjr. v. v. JUDr. Anton Rašla (povstalecký prokurátor) a 94 ročný genmjr. v. v. Ing. Antonín Petrák.
Čestnými členmi KG SR sa stali nežijúci generáli, účastníci protifašistického odboja, gen. Rudolf Viest, gen. Ján Golian, gen. Štefan Jurech a gen. in memoriam Ján Nálepka. Čestným generálom in memoriam je aj spoluzakladateľ Československej republiky, Slovák, najskôr francúzsky generál a po vyhlásení ČSR aj československý generál Dr. Milan Rastislav Štefánik.
K 1. januáru 2016 v predvečer 10. výročia KG SR mal klub základňu viac ako 120 generálov v činnej službe a vo výslužbe.
Dňa 8. novembra 2016 na pôde Veľvyslanectva SR v Českej republike v Prahe, delegácia KG SR na čele s jej predsedom genmjr. Ing. Františkom Blanárikom a členmi - podpredsedom KG genpor. Ing. Petrom Vojtekom, tajomníkom gen. JUDr. Tiborom Gaplovským a čestným predsedom genmjr. JUDr. Jánom Vidom, pod záštitou veľvyslanca SR v Českej republike pána Petra Weissa, pridelenca obrany SR plk. Ján Goceliaka a policajného pridelenca SR gen. Ing. Ivana Ševčíka, slávnostne odovzdali menovací dekrét čestného člena KG SR arm. gen. Ludvíkovi SVOBODOVI jeho dcérke pani prof. Zoe Klusákovej – Svobodovej. Slávnostného aktu sa zúčastnila aj vnučka arm. gen. L. Svobodu Ľuda Klusáková.
Za českú stranu boli slavnostného aktu prítomní zástupcovia KG Českej Republiky genmjr. Michal Gondek a genmjr. Ing. Josef Šíba, za Spoločnosť Ludvíka Svobodu pán Ludvík Engel a plk. Jiří Bureš, zastupca OZ Vojáci proti válce.
Kópiu menovacieho dekrétu prevzal za Spoločnosť Ludvíka Svobodu pán Ludvík Engel.
Po prevzatí čestného menovacieho dekrétu za čestného člena in memoriam KG SR arm. gen. Ludvíka Svobodu vo svojom ďakovnom príhovore pani prof. Zoe Klusíáková – Svobodová poďakovala KG SR za prejavenú poctu a vyslovila poďakovanie všetkým členom delegácie, ale aj občanom Slovenska za priazeň a uchovávanie pamiatky na jej otecka, armádneho generála Ludvíka Svobodu. Každoročne tieto pocity mohla cítiť pri oslávach výročia Karpatsko-duklianskej operácie počas septembra - októbra 1944. Úctu slovenský národ prechováva k jej oteckovi od skončenia vojny. Toho dôkazom je aj skutočnosť, že jedinou sochou arm. generála Ludvíka Svobodu sa môže hrdiť len mesto Svidník. Obdobne aj jeho busta v aleji Hrdinov na Dukle.
Verím, že nielen za KG SR, ale aj za nás radových občanov sme hrdí na to, že náš „tatíček“ arm. gen. Ludvík Svoboda sa symbolicky takouto formou vrátil medzi nás na Slovensko, ktoré mal tak rád a ktoré každoročne počas svojho života navštevoval.
KG SR je úzko spätý aj s naším Gemerom. Jeho zásluhou udeľujú našim občanom, ktorí sa významne zapojili do protifašistického odboja, dlhodobo vyvíjajú osvetovú činnosti v šírení odkazu SNP a protifašistického odboja, udeľujú vyznamenanie „Rad generála Viesta“. Toto vyznamenanie odovzdali v roku 2015 osobne mestu Revúca pani primátorke Eve Cireňovej, pri nedožitých 125. narodenín gen. R. Viesta.
V roku 2016 priviezla delegácia KG SR prsť zeme z koncentračného tábora Flossenbürg, kde zahynuli povstaleckí generáli Rudolf Viest, Ján Golian, Štefan Jurech a Malár a spolu s nimi aj 12 občanov z Čierneho Potoka, okres Rimavská Sobota. Na vlastné náklady zhotovili symbolické urny s prsťou zeme z tohto koncentračného tábora a uložili ich zatiaľ na pamiatku gen. Jána Goliana v Trenčíne, generála Jurecha dňa 9.6.2016 v rodisku v obci Bošáca a obetiam z Čierneho Potoka dňa 4.8.2016 počas konania XI. ročníka Kvapky krvi SNP a memoriálu generála Imricha Gibalu v športovej streľbe pri pamätníku týchto obetí.
Pri vhodnej príležitosti rovnakú urničku s prsťou zeme z koncentračného tábora Flossenbürg plánujú odovzdať aj mestu Revúca, rodisku gen. Rudolfa Viesta.
Za túto činnosť KG SR v mene svojom a v mene občanov Čierneho Potoka a potomkov obetí fašizmu z obci srdečne ďakujeme.
JUDr. Jozef Pupala































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-