Po nej zarecitovala časť básne venovanej oslobodeniu Utekáča jej dcérka Margarétka. 
V slávnostnom príhovore predseda ObV SZPB v Lučenci RSDr. Jozef Cerovský ocenil činnosť ZO SZPB a starostovi obce poďakoval za dobré vzťahy k organizácii. Pripomenul, že počas oslobodenia okresu Lučenec padlo 1918 príslušníkov Červenej armády. Toto suché číslo však skrýva slzy tisícov rodinných príslušníkov vojakov, ktorí položili svoje väčšinou mladé životy ďaleko od svojich domovov. Zármutok zasiahol aj 11 rodín z miestnej obce, ktorí stratili vo vojne svojich príbuzných. Zdôraznil, že je dôležité v dnešnej dobe pripomínať najmä mladej generácii, kto Slovensko oslobodil. Na rozdiel od niektorých politikov, ktorí tvrdia, že nás oslobodili „spojenci“, nanajvýš pripúšťajú, že „spojenci z východu“, jednoznačne zdôraznil, že nás oslobodili vojaci Červenej armády bývalého ZSSR. V jej radoch sa na oslobodení stredného a južného Slovenska podieľali aj vojaci 4. rumunskej armády v rámci 2. Ukrajinského frontu pod vedením maršála ZSSR R. J. Malinovského. Východné a severné Slovensko oslobodzovali v rámci Červenej armády aj príslušníci l. československého armádneho zboru v ZSSR, v ktorého radoch bojovali Česi, Slováci, ale aj tzv. Volynskí Česi.
V oblasti Utekáča bolo organizované aj silné partizánské hnutie, v ktorom boli zapojení aj robotníci miestnych sklární. V tejto oblasti operovali oddiely partizánskej brigády Chruščov pod velením legendárneho Alexeja Michajloviča Sadilenka, ktorý je aj čestnýmn občanom Utekáča. Utekáčskej verejnosti a jej okoliu je však najznámejší Nikolaj Deteriev Chmelnickij, ktorý ako kapitán ČA prišiel bojovať do slovenských hôr. Na začiatku bol komisárom pionierskeho práporu gen. Svobodu a neskôr veliteľom oddielu, ktorý niesol jeho meno a pôsobil v rámci partizánskej brigády Chruščov. Medzi miestnymi bol proste „NIKOLAJ“. Žiaľ, ani Chmelnickij sa slobody nedožil. Mladý odvážny veliteľ nedocenil so svojou skupinou dôkladný prieskum obce Drahová a pri prestrelke v strede obce ich napadli od chrbta Nemci, ktorí čakali v prvých domoch na začiatku obce. Keď raneného Chmelnického niesol spolubojovník Andrej Krátky, ďalšia guľka z nepriateľského samopalu vyhasila obidva životy.
Po N. D. Chmelnickom je pomenovanie údolie, v ktorom položil so svojimi druhmi svoj mladý život (mal iba 24 rokov). Na mieste, kde vyhasol jeho život, obyvatelia Utekáča-Drahovej postavili pamätník s jeho menom.
Po skončení príhovoru pána starostu predsedníčka vyzvala všetkých účastníkov spomienkového zhromaždenia, aby k pamätníku obetí 2. svetovej vojny položili pripravené sviečky. Túto dôstojnú tradíciu zaviedli Utekáčania.
JUDr. Jozef Pupala
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-