V Klenovci, podobne ako v ďalších mestách a obciach na Slovensku, zavládla radostná eufória a bojové vzrušenie. Ešte v ten deň sa v obecnom dome prihlásilo do povstaleckej armády veľa miestnych obyvateľov. Predovšetkým vojaci v zálohe a mladí dobrovoľníci. Zaregistroval sa aj otec Pavla Hrušku a narukoval do Hnúšte. Odtiaľ ho preložili do posádky v Brezne. Syn Pavel Hruška mal len štrnásť rokov a nemohol nastúpiť s otcom. Ostal doma, aby pomohol mame spolu s mladšou sestrou na gazdovstve. Práce bolo neúrekom - čakal ich zber raže a ovsa, ale najmä vykopávanie zemiakov, tunajšieho "chleba" na málo úrodných klenovských políčkach. 

Začiatkom septembra 1944 Martin obsadili nemecké vojská a do Klenovca prišli evakuanti z tohto mesta. Revolučný národný výbor ich rozmiestnil na bývanie do jednotlivých domov. Stravovanie mali zabezpečené zo spoločnej kuchyne, ktorú zriadili v dome Hruškovcov. V októbri prijala obec ďalších evakuantov. V ich kolešni na Cisárskom sa ubytovala rodina Kožuchovcov. Niekoľko detí spávalo v izbe, ale dospelým sa ušlo miesto len na sene v stodole. 

Zatiaľ čo Gemer-Malohont bol na okraji povstaleckého územia a v Klenovci vládol relatívny pokoj, z rozprávania Kožuchovcov sa dozvedeli o hrdinstve vojakov a partizánov v bojoch pri Strečne a v Turci. V polovici októbra sa aj v Rimavskej doline začali boje. Nemci zaútočili na povstaleckú obranu pri Rimavskej Bani, ktorú povstalci čoskoro museli opustiť. Nemecké vojsko obsadilo Tisovec a pokračovalo v bojoch smerom na Brezno. 

Okolité vrchy sa okamžite zaplnili obyvateľmi, ktorí utekali pred nepriateľským vojskom smerom z juhu okresu. Prechodné prístrešie našli v kolešniach od Klenovca až po Klenovský Vepor. Bola to oblasť, ktorú Nemci pri útoku na Banskú Bystricu obišli. 

Koncom októbra 1944 sa po zatlačení Povstania do hôr vrátil domov aj otec Pavla Hrušku. Obyvatelia Klenovca a jeho okolia začali intenzívne pomáhať partizánom. Na klenovských vrchoch pôsobil partizánsky zväzok Chruščov so sídlom v Tepličnom, ktorému velil Alexej Michajlovič Sadilenko, a 6. oddiel Mastek partizánskej brigády Jánošík, jej veliteľom bol Ernest Bielik. Časť tohto oddielu vyvíjala činnosť na vrchu Grúň, kde bolo sídlo Okresného výboru KSS a R ONV z Hnúšte. 

Chalupa Hruškovcov na Cisárskom, nachádzajúca sa nad Rástočným, sa stala miestom, kde sa zastavovali partizánske skupiny, keď išli na akciu, alebo sa z nej vracali, aby si trochu oddýchli a niečo si zajedli. V rodine Hruškovcov mali rádiový prijímač na batériu, z ktorého sa dozvedali o situácii na frontoch a o najnovších udalostiach v domácej a zahraničnej politike. Tieto správy odovzdávali partizánom a ilegálnym pracovníkom. 

Neskôr sa k nim uchýlili rasovo prenasledovaní Židia, napr. pani Janoušeková, manželka staviteľa - podnikateľa, ktorú Pavel Hruška po týždni ukryl na bezpečnejšom mieste na klenovských vrchoch. Pána Jelínka so synom z Rimavskej Soboty, v tom čase patriacej Maďarsku, sprevádzal na stretnutie s Ondrejom Klokočom, predsedom R ONV, sídliacom na Grúni. Tam mu odovzdal dôležité správy o situácii v Maďarsku. Pavel Hruška ako mladistvý sa zúčastňoval aj na odovzdávaní potravín, oviec a dobytka od miestnych obyvateľov na partizánsky štáb v Tepličnom, kde dodávky preberali partizánske stráže. 

Po priblížení sa frontu k územiu Gemera a Malohontu v decembri 1944 zosilneli akcie nemeckých vojsk proti partizánom. Okrem zabezpečovania potravín, nocľahov a prania bielizne, partizáni odovzdávali Hruškovcom aj poškodené zbrane, aby ich dali opraviť v Utekáči. Koncom decembra 1944 Pavel Hruška mal v drevenici dva ľahké guľomety, tri bubienkové samopaly a tri pušky. Našťastie ich dobre ukryl v kope slamy za maštaľou a počas razie ich nemeckí vojaci nenašli. Vtedy ich všetkých vyhnali z chalupy a odviezli na Ráztočné, neskôr do Klenovca. 

Štrnásťročného Pavla Hrušku čakalo po vojne dokončenie štúdia, neskôr sa podieľal na obnove lesov. V povojnovom období obyvateľom nechýbal pracovný elán a dokázali z ruín a popola vzkriesiť celú krajinu. Vybudovať školy, nemocnice, závody a podniky, ktoré dali prácu státisícom ľudí. V súčasnosti tieto pozitívne skutočnosti sa nedoceňujú. Niektorí mienkotvorcovia nechcú vidieť biedu, čo zavítala do mnohých rodín. Pre takúto spoločenskú nespravodlivosť bojovali a zomierali protifašistickí bojovníci?! Určite nie. 

––––- 

Poviedka Mladý pomocník partizánov pochádza z knihy Magdalény Lavrincovej Človek zomiera dvakrát, ktorá vyšla v Bratislave v roku 2014. Autorka v nej spracovala 90 profilov a príbehov ilegálnych pracovníkov a partizánov, ich pomocníkov, ako aj rasovo prenasledovaných osôb a politických väzňov. Mgr. Magdaléna Lavrincová pracovala ako redaktorka v mnohých masmédiách vrátane dvojtýždenníka Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Je absolventkou Fakulty osvety a novinártva Karlovej univerzity v Prahe (dnes Fakulta sociálnych vied).  V súčasnosti sa venuje literárnej tvorbe. 

Pani Magdaléna v Úvode svojej knihy nám o. i. pripomína: "Státisíce ľudí na Slovensku sa zaslúžili o víťazné ukončenie druhej svetovej vojny. O mnohých sa takmer nič nevie, ba niektorým sa nezachoval ani hrob, hoci v pamäti národa by mali zostať všetci, ktorí sa zúčastnili na protifašistickom odboji. Človek zomiera dvakrát. Prvý raz, keď nastane jeho fyzická smrť, druhý raz, keď odumrie v spomienkach. Je veľa ľudí, medzi nimi protifašistických bpjovníkov a občanov, ktorí zažili hrôzy vojny a preukázali hrdinstvo. Hlavná myšlienka knihy, ktorú autorka nazvala Človek zomiera dvakrát... je, aby sa nezabudlo na nich a žili aspoň v našich spomienkach. "