Malé psie radosti

Pohľad

Na psiu lúku pri Rimave
psy vodia svojich
pánov medzi ľudí.
Každý deň pre nich ťahajú sily zeme
spomedzi jemnej trávy
a v lete pre nich
kropia vysušený chodník vodou,
čo ukradli rybám.
Večer čo večer sa im sníva
voňavá lúka,
na ktorej kvitnú
malé psie radosti
pre ich pánov.

Pohľad muža najprv pozametal ulicu,
pošteklil sochu s očami plnými piesku,
bronzovo pohladkal ručičky
na vežových hodinách,
fúkol vrabcom medzi pierka,
nadvihol žene na rohu sukňu,
rozžeravil uhlíky predavačovi gaštanov,
opadávajúcim listom ešte stihol utrieť prach,
muškátom, v ktorých sedela slepá hlava starej ženy, vrátil vôňu,
pod mestskú bránu prilepil maličkú dúhu,
študentom dopísal do prednášok
všetko, čo nestihli,
premenil vo výkladoch cenovky,
zastavil vodu nad fontánou na námestí,
domodra vyfarbil oblohu
a potom opatrne spustil
nemocničnú správu mriežkami
do kanála
pri tehlovom dome v bočnej ulici.

Zaklínanie trávy

Naši starkí

Kazimírovi

Na mieste,
kde smutný Ikar
zatvoril dvere
za svojím šťastím,
deti zaklínali trávu.
S vencami na hlavách,
prenesené v čase,
niekto by povedal:
ako živé. 

Na druhom brehu života
stoja naši starkí.
Akoby to nevedeli.
On sa smeje
a ona mu
odfukuje
smietku na golieri.

Stratené guľôčky,
v strede jamka
a vzduch ako po prskavkách.
Spomienka na všetkých,
čo tu kedy boli,
ako keď hodíš do tomboly
lístky s číslami.
A tak sa motám medzi hrobmi
a myslím na ten jeden.
Dávny, malučký.

Či ešte hrávaš guľôčky?
 

Danke ex post

Odomykanie jari

Lásku morských koníkov ti nanútim,
keby sa len trochu dalo,
a k tomu vernosť labutí. 

Jemnosť lúčnych tráv ti vpletiem do vlasov,
keby sa len trochu dalo,
takto vraj chutí morská soľ. 

Ukradnem pre teba pávie perá,
keby sa len trochu dalo,
dám ti med včely, čo uletela. 

Hrkálky rosy ti zavesím do uší,
keby sa len trochu dalo,
opité farbami moruší. 

Voňavé bylinky schovám ti do vankúša,
keby sa len trochu dalo,
aby ťa život prestal skúšať. 

Ozdobili sme  ti sluchy farbou lososa.
Už sa dalo. 

Najkrajšie svety
nosím v sebe.
Na hrnčiarskom kruhu
vykrúcam hlinený džbán
a do škrupiny orecha
vkladám betlehem.
Z mäkkého dreva stružlikám
podoby tých,
čo vo mne zostali,
a z kože a kameňov robím ozdoby,
ktorým som požičala
všetku dobrú silu zeme.
Teplými farbami maľujem
kačkám nôžky,
aby dávnym klinovým písmom
odomkli na jar
potoky a rieky.

Hľadačka šťastia

V škrupine vajíčka,
čo vyfúkli pred brieždením,
hľadám oblohu.
Nechcem prijať údel ženy,
ktorej veštia z dlane.
Mne stačí z  malíčka.
Do plátna tkám šum rieky,
čo stuhol,
trojuholníku hľadám štvrtý uhol.