Poézia Ondreja Nagaja mi vždy bola blízka a takto som ju vnímal i pred pár mesiacmi, keď som opäť listoval v jeho knihách básní, ktorých medzitým pribudlo nad numero dvadsať - určených tak adolescentom ako aj nám dospelým, čo okrem iného hovorí o neutíchajúcom gejzíre, či lepšie povedané nevyhasínajúcom vulkáne básnickej erupcie.
Ondrej Nagaj, priateľ môj, Ty nestarneš, možnože Ťa to nikdy ani nepostihne. Spomínam, ako si mi niekedy, bolo to asi pred tridsiatimi rokmi, dával rady, priateľsky a redakčne trestal podmienečne moje nie podľa Tvojich predstáv dokonalé rýmy. Až som si osvojil Tvoju sviežu rýmovú asonanciu. Nemohol som v uvedených cykloch umiestniť viac z Tvojich veršov, hoci sa mi to veľmi žiadalo. Register Tvojich zbierok by bol dlhý, ale osobne neštylizujúc sa nemiestne do role kritika priznávam, že verše z Tvojich prvých zbierok „Verše na pni“, „Hlboko doma“ a „Krajina človeka“ zostávajú pre mňa vo vnútornom zraku najbližšie, sú i výsostne subjektívne, vracajú ma k romantickým zákutiam mladosti, Gemera, minulosti. Nepotrebuješ chvály od priateľa, nechceš hyperboly, čas a iní už Tvoju tvorbu zhodnotili. Ale o čomže som to vlastne chcel? - áno, Ondrej, 21. februára osláviš nie okrúhle, ale dôležité životné jubileum. Tak len skromné - ďakujeme za Tvoje krásne verše a dovoľ, aby som ešte niektoré, ktoré mi boli milé zacitoval aj našim Gemerčanom. Želám Ti veľa zdravia a doterajšiu poetickú inšpiráciu.
Ondrej Nagaj: |
|
Ondrej Nagaj |
Je v nás bolesť prudká ako víchor, Akokoľvek do krvava zraní, Hoci máva svoje vykúpenia, Nedá sa jej len tak prosto nedať, |
|
Len tak prosto ako na kameni Pribíjalo, lámalo sa v ohni Nepoložiť, nepoložiť krížom |
|
|
Koľko ľudí a koľko osudov aby si k nim bola milostivá a na konci s ironickým gestom |
Som sám. Mlčím. V kachliach oheň šumí, Koľko lásky v tomto starom dome
|
|
Miroslav Ďurinda,
Košice, l3. februára 20l2
{jcomments on}