štvrtok, 17 november 2011 16:36

František Bábela: Homo kanibal a iné básne Doporučený

Napísal(a) František Bábela
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Ty a ticho 

Je tu ticho. Aj ty si tu.
Sedíš s ním a ono s tebou.
A nad vami biele nebo. 

Je tu ticho, je tu všade.
Veď pred miliónmi liet
vzišiel z neho celý svet.

Zamýšľal sa občas nad tým,
kto dal ticho, kto dal teba,
kto dal svetu klenbu neba? 

Vieš, kto od stvorenia sveta
vo dne, v noci, nikdy nespí
a len stláča a rozpína
všetky naše ľudské srdcia
i náš večne pulzujúci
nesmierne záhadný vesmír?

A vieš, kto hneď po stvorení
na bielom pozadí neba
tak ako na bielom svetri
siluety horizontov
pekne naostro vykreslil? 

Kto do vesmírneho ticha
len prírodné zvuky vpichal,
aby takto obsadené
nebolo viac zahlučnené?

Kto zasadil Zemi stromy,
všetky lesné, pripocestné
i jablone na priedomí?

A kto po nej porozsieval
pšenicu, jačmeň i žitá?

Samozvanec

Že sa ešte na to pýtam!
Teba sa to už netýka,
staroznámy Homo sapiens. 

Od chvíle, čo v novej dobe,
velikášsky samozvanec,
„pánom prírody“ si sa stal.
 

Ako hlupák samoľúby
vyterigal si sa na trón,
svojou mocou si sa chvastal,
devastačne komandoval
a pirátsky gazdoval. 

Hrozne si našu Zem zničil,
vyryžoval, dokaličil,
neúprosne zruinoval.
Nič živé si neľutoval,
nič vznešené nešetril,
ak si niekde, ty, chamtivec,
tučné zisky zavetril! 

Preceňujúc vlastný rozum,
stále preferujúc konzum,
nenásytný barbar – kráľ,
matičku Zem si hanebne,
záškodnícky rozvŕtal! 

A nielen to. Priotrávil si
aj pôdu, vodu, vzduch,
schemizoval flóru, faunu.
Si surový lapiduch! 

Znečistil si rieky, moria,
suchou smrťou – hnedým morom,
zničil zelené pohoria. 

Do tajomnej atmosféry
narobil si mnohé diery
a hlboké prieniky. 

Keď si do neba cestu,
mocichtivý, spurne kliesnil,
zasmetil si už aj vesmír.
Modravou výšinou neba,
zabíjajúc anjelíky,
kolo Zeme bludne krúžia
odpadové pozostatky
novej kozmickej techniky. 

Aj v biznisovom ošiali
sa ti aj veľký zisk málil,
každá hojnosť zdala malá.
Tak preferovaná milá
prehriata ekonomika
v zle zostavenom scenári
prehriala aj zemeguľu
v celosvetovom globáli.

Dnes sa ti už aj ľadovce
na obidvoch póloch lámu
a topia sa v oceánoch
tak, že si s tým neporadí
už aní sám Pánboh. 

Aj záhadné kontinenty,
Antarktída a Arktída
prídu o bielu nádheru.
Postrácajú snežný kostým,
bielomedvediu klientelu.
A ty, hlupák, ty kazisvet,
samozrejme nevieš, čo s tým. 

Devastátor ducha 

Ale hádam, dosť už bolo
povedané len na margo
dokaličenej prírody,
mrzko doďobanej Zeme.
A je tu latentná nádej,
že sa pozvoľna zacelí
jej hrozné zjazvenie. 

Väčšie škody napáchané
boli priamo na človeku,
jeho krehkej duši,
aj v reáli, aj v éteri
ziskuchtivým nastolením
konzumného veku,
či konzumnej éry. 

Najhorším prejavom tejto
neodpustiteľnej skazy
zlej zvlčilej doby,
ktorou život pretekal,
hlúpy Homo sapiens bolo,
že si Srdce sveta zmrazil,
zbavil lásky človeka. 

Ľudské srdcia, chladné skaly.
Láska, neha teplý súcit,
už dávno z nich zutekali.
Bohviekam. 

A samotné Srdce sveta
tak, ako nechcené dieťa
predátorom pohodené,
kdesi v džungli narieka.

Apokalypsa 

Zrazu sa zlo nakopené
vo výbušné peklo zvrhlo
a do biedy ľudstvo strhlo,

keď v plameňoch horibilných
a šudierskych tvojich ziskov
svet – globálne trhovisko
v jednom krátkom okamihu 

zmenil sa na hrôzostrašné
zauhlené a čmudiace
veľmi smutné spálenisko
s nedoziernou hŕbou skál.
Bezkrížové pohrebisko 

 

pomýlenej a zvrátenej
a genocídno konzumnej
bludnej civilizácie.

Na tých žiaľuplných skalách
plných chmúrnej poézie,
rozpálených letným slnkom
budú sa môcť slniť iba
kruhovite poskrúcané
vždy studenokrvné zmije. 

Je tu ticho . . . 

Je tu ticho. Večné ticho.
Unavené hlukom sveta.
Je tu všade.
A je koniec hlučnej ľudskej
provokačno-devastačnej
a konzumnej maškaráde. 

Je tu ticho. Ty už nie si,
už nesedíš s ním.
Ani trón tvoj, ten kráľovský,
ovešaný čistým zlatom,
veru nevidím. 

Ty už dávno nie si človek.
Všetko ľudské zhaslo v tebe,
si bezduchý panák – mím! 

Dnes je z teba už len zviera,
čo sa bude ešte pár dní,
hľadajúce návnadu,
pustou Zemou ponevierať,
kým nezájde – od hladu. 

Homo kanibal 

Je tu ticho. Ty už nie si.
A zo sveta – hŕba skál.
Je tu chmúrno, strašne clivo.
Spustošenou prázdnou Zemou

ako tiger šabľozubý,
čo si všetku zver vyhubil,
blúdi čudne, podozrivo
iba pomätený divoch. 

Na krku má konský chomút,
nevládze sa pod ním hnúť,
v pravej skrvavenej ruke
šípový tŕňový prút. 

V kráľovskej zotrvačnosti
si to zrejme tak vyhútal,
že poháňať nevyhnutne
vždy kohosi treba.
Tentokrát v roli koníka
aspoň blázna – seba. 

Nuž takto si to nadumal
zúboženej planéty Zem
detronizovaný kráľ.
...............................
Vlčí človek a ľudožrút.
Homo lupus. Homo kanibal. 

27. marec 2009 

{jcomments on}

Čítať 1767 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:16

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.