Čože je to žart, 

čo je to za správa, 

kto si fenoménom čas 

s nami zahráva? 

A v jeho mene nás 

už od rána do noci 

preháňa, zaháňa, 

neustále plaší 

ako ovčiarske psy 

ovce na salaši. 

Tisícové stáda 

úchvatných ľudí 

na pozemskej paši! 

Veru úchvatných, 

ako úchvatných! 

Veď nemáme kedy 

vyspinkať sa ani, 

tak otrocky, psovsky, 

ním limitovaní. 

Ustavične v strehu, 

aby sme náhodou 

niečo nezmeškali 

na tej svojej trati 

už maratónskeho 

životného behu 

do náručia smrti 

tam, kdesi za riekou, 

na jej druhom brehu. 

Ako je to vlastne s ním, 

s časom nemilosrdným? 

Žije s nami a my s ním 

ako s pôdou strom. 

Umiera on potom v nás, 

či my mrieme v ňom? 

Komu veriť? 

teológom, 

biológom, 

fyzikom? 

Či tomu velikánovi 

nemeckej filozofie 

géniovi Kantovi, 

"vedcovi z Parnasu", 

ktorý vôbec neuznával reálnu existenciu 

priestoru a času? 

Viem len jedno: 

Nie je pravda, 

že čas plynie a uteká 

každým jedným dňom. 

Čas iba nehybne t r v á. 

My plynieme a hynieme v ňom! 

Vo vymedzenom limite, 

svojom časovom, 

sem-tam trošku zrachotíme, 

no bleskovo prefičíme 

všedným ľudským životom, 

zavše trošku prizdobenom 

aj sviatočným imelom. 

Tak ako rachotiaci vlak 

tmavým tunelom. 

Tak ako