Cez more vašich strastí,
čo láska matky – ženy
dokáže denne na blaženosť meniť,
sa ponárame do vlastného šťastia
hladkaní vašim žičlivým obdivom
i prajným vytržením. 

Aj potom
všetko žité s vami,
s našimi partnerkami,
aj to nechcené,
trpké i ťažké,
je vždy vznešené. 

Cez vašu bolesť z údesu nášho umierania,
cez trpkosť zaslzených tvárí
s čierňavou šatiek na hlave
i s vaším spevom v chráme
nakoniec z javiska sveta
tichúčko odchádzame. 

A opäť takí bezmocní
a opäť takí malí,
ako keď ste nás rodili,
ako keď sme prichádzali. 

Opäť sú vaše ruky na scéne.
Tentokrát smutnú povinnosť majú.
Vo chvíli,
keď sa víchor smrti na nás priženie,
nás s plačom objímajú. 

Pri tichom lúčení
a mlčanlivom odpúšťaní,
či je to v noci, vo dne, zvečera,
či zrána na svitaní, 

posledné pulzy nášho života
ako prejavy neskonalej vďaky,
nefalšovanej, večitej,
za všetko krásne spolu prežité,
utonú v teple vašich dlaní. 

(Zo zbierky Stopy, Tisovec, 2005)

 

Hlboko v suteréne času,
ktorým už Pán Boh predtým pochodil,
vykvasil život
a šplhal sa do vyšných poschodí. 

Vzdúval sa, rozpínal, zaberal priestor
ako zakvasené chlebové cesto
v drevenom koryte
bielym obrusom prikryté. 

A nad korytom od vekov,
kým sa chlebík ten upiekol,
sklonená žena stála.
Miesila, váľala,
v jame po kolená do pece sádzala
zo dňa i v nociach bdenia
ďalšie a ďalšie bochníky
pre nové pokolenia. 

Pramatka naša, žena Eva, vzišlá
z Adamovho rebra, či z morskej peny,
zviazaná s nami biblickým lykom,
najmladší pravnuk, práve narodený
v lietadle nad Afrikou,
Ťa pozdravuje
bezbranným plačom, hlasným krikom. 

To ľudské mláďa, svetom vyplašené,
to budúcnosti semä,
spieva ti ódu vďaky.
Spieva ju hlasom celej zeme.




(Zo zbierky Stopy, Tisovec, 2005) 

Je ozaj takou záhadou
ženská bytosť
na našej planéte?
Večný problém, 

prepiera sa v laickom i
vo vedeckom svete
stále až priveľmi.
Napriek tomu však ostane
asi navždy
aj nedešifrovateľný. 

Žena, žena, žena.
Zbožňovaná i týraná,
slávna, pokorená. 

Pre niektorých diablica
a horúce peklo,
ľstivý zvodný had,
no ja som mal od malička,
už od rodných vrát,
ženský živel oddane
a dôverčivo rád. 

Skrze matku, mladšiu sestru,
neskôr manželku,
i dve švitorivé dcéry,
som aj všetkým ďalším ženám
nikdy žiadnou nesklamaný
vždy úprimne veril.. 

Mária a Magdaléna,
dve Heleny a Alena,
pre mňa posvätná pätica,
a všetko vznešené mená 

Je však pravdou, bytosť ženy,
ako všetko v našom svete,
je tiež bipolárny jav.
Tento princíp všeobecný
zaručuje aj v prírode
rovnovážny stav. 

A keď sa dnes reliéf sveta
po častých zemetraseniach,
nie iba geologických,
nebezpečne mení 

a správny smer ďalší vývoj
s nesmiernymi ťažkosťami
udržiava len a len,
domnievam sa, kľúč k náprave
je dnes práve v rukách žien. 

Hrmot, rachot a hluk sveta,
Jeho hlúpe vajatanie,
môžu zmierniť a utíšiť
ako najvhodnejší liek 

láska, neha, harmónia,
geneticky zakotvené
v srdciach našich partneriek 

A nakoniec ešte jednu
vzácnosť uviesť chcem:
Ak je božstvo,
jeho krása a vznešenosť 

po planéte roztrúsené
v zeleni a v plodoch zeme,
v živých tvoroch jedine len
v ženskom tele ticho drieme. 

Líniu a gracióznosť
všetkých ženských tiel,
lásku, nežnosť a šľachetnosť
ich samaritánskych duší
modeluje celé veky
vrchný majster – Stvoriteľ. 

Tak to od malička tuším.
Tak to hlásam ako veľký. 

(Zo zbierky Ráno s hrdličkami,
Kežmarok, 2009 )