ladená jednostrunne, symbióza starších veršov s novšími dodáva jeho veršom novú dynamiku, ktorá charakterizuje nesentimentálny pohyb vzad, pripomínajúci prichodiaci a zároveň odchodiaci vlak. Ďurinda sa náznakovite vracia k prírodným i ľúbostným zážitkom, zabudnutým drobnostiam, ktoré už vníma ako emocionálne nabité. Jeho verše nie sú plačlivé, skôr „mužné“ vyrovnávajúce sa so stratami, ktoré odbehnuté po rokoch predstavuje a nie je tu zdôraznený ani moment zmyslu ľudskej existencie. Prednosťou týchto veršov je, že svoju hlavnú tému umelo nepoetizujú ani nepatetizujú, miesto „srdcervúcich“ výlevov sú tu snové výjavy, popri citoch v nich hrá úlohu aj ratio. Ďurinda prezentuje verše, nad ktorými treba rozmýšľať aj pristaviť sa.“
Poéziou sa nám Miroslav Ďurinda, ratkovský rodák, žijúci viac než šesť desaťročí v Košiciach, prihovára už v svojej siedmej básnickej zbierke. Poprajme teda citlivým veršom v nej vnímavého čitateľa a ich prijatie v precítení a v prežití príjemnej chvíľky.
Marta Mikitová,
december 2013
V ilúzii?
Si iba poet, nočnú lásku budíš - však polož pokrytecké gesto pod nôž - more ti práve doladzuje úsvit. Ach, nechceš vedieť, čo vieš o tom?
Si iba poet, neumravníš príliv (vo svojich nociach si len začas kráľom) a podkladáš sa kráse, cit ťa živí). Ach, nechceš vidieť, že sa stalo.
Zlákal ťa Havaj, z mora bielou penou (vo vlnách schovaj suchozemskú povesť - ona je v skutku sama v mori s tebou). A Havaj v búrke, v oboch dobrovoľne.
Z Aleje kráľov
Plebejec, chráň si pozdné dúšky. Za rok, než jeseň pootvorí retro - šatník len opatrne po Aleji kráľov. Nech stíchnu v tebe nedočkaví chlapci.
A drž si okamihy pevne v rukách (keď nie si dvoran, rytier ani markíz) - Alejou kráľov neistý sa túlaš, že netušiaca inde v hudbe zaspí.
Jej sólo chcel si v duet oboch prehrať (budeš mať, poet, možnosť na vstup v reprízach?) tak, teš sa prítmím s „Amarilli, mia bella“ Alejou kráľov. Vínom z hudby opi sa!
A znač, znač v prachu perom z podvečera, keď doznel v ozvách ge-mol do ticha, a píš, píš, že niet, inej trate nemáš - len naspäť do snov - „Via gothica“.
V staniciach - zastávkach...
Len vlaky idú neprestajne a slová nie sú na dosah - čo je v nich známe a čo tajné? V staniciach smery prepoja.
Ošetri, prosí, jeho city, nech pasant láskou má viac pokoja, že v plameni si neublíži - v zastávkach spozná v kom, čo nepoznal.
Pohlaď ho svitom, prikry polnocou, sviatočných litier, muzík vzdal by sa - je väzňom, pripútaný k chrámom snov. Jediná... z portrétu, ach, uniká.
O guľôčkach a jamkách
V priedomí guľôčkových jamôk popoludňajšie slnko hrialo, nik nemeral čas na hodiny. Dodnes sa trápim, čo sa stalo a prečo ten čas bežal nahor? Guľôčky schmatol ako cynik.
Dnes ešte stále hľadám jednu jamku pri nej chcem prežiť chvíľku krátku - v dvojici iba hoci vinník! Zahrať ju ako schovávanku - po chlapčensky len na obrátku - zabudnúc pritom na hodiny. |
Noc žije s ňou...
Je v túžbach rieka v hĺbkach bezbrehá, že dopraje ti tušiť po čom túžiš? žiarivým nociam padať do náručí - než opäť vústi sama do seba.
Veď s ňou si... ona predsa neznáma (a využívaš právo výsad) - noc ponúka ti možnosť návratna. Že vazalom si nechceš priznať.
Tma prezradí jej iskru v oku - úsmevom zmätie... kruté precitnutie - tak riskuj, vsaď sen v neistotu - na vábny šelest... len tak. Zabudnuté!?
Je v tvojej rieke oná neznáma? Noc žije s ňou a nemá nemá dna.
Z košickej galérie
Deň pozdný, hmla a prázdno po nich a v obrazárni veci stratené, po špičkách spomienkami chodíš v obraze so snom s niekým na scéne.
Naivne k plátnam poťahuješ pocit - deň s pustou vetou ti je odmenou, nie, nevieš odbiť neodbytný motív - na sivý priestor štetcom nálady skicuješ smutný niečo s adresou: že čas je hráč a hrá sa o straty.
Odznova blúdiš zrakom vpitý v plátnach, navraciaš oči štetcom podpísané, pozdný deň s chladom bežia po záhradách s princípom ťažším ako v šachu ťah! v plenéri váhaš (tušiac) rátaš tváre. V zátiší snívaš... Málo tu už z nás.
Ach, život, rôzne spolu miešaš aj zraňuješ aj cynický si v práve a nikam od nikoho nepohneš sa. (Aj s lojalitou miešaš zavádzanie.)
Ponúkaš šancu - status bojovníka a súhlas v tvárach chceš vziať so sebou, že postavíš sa inou silou silám – (len smrť ti bude partnerom).
Ach, život, rôzne miešaš vedno, nehodní majú bingo v maškaráde, pochybní vedú pochybným smerom, na dosky vraciaš frašky opľúvané.
(A pravé tváre stále v nedohľadne.)
Zo zbierky: Miroslav Ďurinda: Z prítomna a nenávratna. Košice, Multiprint 2013. 68 s. |
{jcomments on}