Tým, nesmiem povedať, že sa stáva bezcennou, práve naopak, k tomu, čo bolo pekné, dobré, milé musíme sa vracať odvšade i v terajšom globalizovanom svete. On cez „globalizovaný“ motorizmus, leteckú dopravu, komunikáciou mobilom, televíziou, informáciami zo satelitov, družíc, komukoľvek je prístupný i schopný dodať aktuálne všetko o našom bezprostrednom dianí v okolí, či o našich blízkych, práve napríklad letiacich nad oceánom. Áno, i toto je globalizácia, ktorá sa nezmení, vývoj a technické vymoženosti sa nezastavia, nútia nás sa jej prispôsobiť, prijať ju tak ako sa naši predkovia zriekli cechovej manufaktúry či prania prádla v potoku (čo inak evokuje nezabudnuteľnú, či dojímavú scenériu vidieckej pohody vzdialenej len niekoľko desiatok rokov). Druhý pohľad, z horizontu histórie je nemenej dotieravý - či toto všetko, čo uľahčuje život, zjednodušuje fyzickú záťaž, spríjemňuje voľný čas, či nás robí lepšími, šťastnejšími, duševne vyrovnanejšími, empatickejšími, či nie aj viacej zraniteľnejšími, alebo, či v takto položených kritériách máme čo doháňať, vylepšovať a aj „globalizovať“, ale hlavne vždy a každý u seba, v rodine, v práci - vo svojom bližšom či vzdialenejšom okolí. Všade tam kde žijeme.. Aktuálne chvíle nás k tomu nabádajú. Postoje jedinca sú v dnešnej dobe dôležité. Bez takýchto atribútov aj tie najkrajšie novoročné priania, želania, posolstvá zostávajú len ľubozvučnými slovami...
S pozdravom Gemerčanom končím jednou inovovanou básňou z nie vzdialenej histórie v očakávaniach.
|
||||
Ešte vždy píšem listy |
|
A vrtoch tajne ľúbim, |
|
Vám všetkým píšem listy, |
Miroslav Ďurinda
Košice, 29.2.2012
{jcomments on}