pondelok, 10 december 2012 11:49

V predvianočnom zamyslení Doporučený

Napísal(a) Miroslav Ďurinda
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

To, čo si určite každý z nás nosí vo svojom vnútri ako neopakovateľné, spomienkové bohatstvo je iste vianočná pohoda v kruhu celej rodiny, plná emócii, neodcudziteľného osobného nefyzického vlastníctva. Dalo by sa povedať istôt, o ktoré nás nik nemôže obrať a na ktoré sa nedá siahnuť “kradmou rukou“. Istota, ktorá nepotrebuje „neistých“ právnych ochrán, alebo účelovo bezpečnostných technických sofistikovaných zariadení. Tak to kedysi bývavalo. Donedávna. Moderná doba akoby postupne

narúšala, rozvoľňovala tento chod v tradičnej „ustálenosti vecí“. Mnohí sa k rodine z titulu profesie nie vždy môžu dostať, mnohí sú vzdialení v zahraničí, mnohí sú chorí, na mnohých sa žiaľ i zabúda. A už to nie je ten niekdajší „monolit dní“ strávených medzi sebou a pri sebe. Vianočný stromček so štedrovečernou večerou, darčekmi je iste sviatočným, ale (mnohokrát a u mnohých) už len milým rituálom. Mení sa životný štýl intergeneračne, ráno sa odchádza na hory, na lyžovačku. Isteže, dnes moderné komunikačné prostriedky dovoľujú skoro bezproblémový, skoro bezprostredný kontakt na diaľku, ale nie je to už o príkladnej vianočnej atmosfére, dôvernej srdečnosti, lásky v prítomnosti blízkych duší. Akoby sa všetko dialo v náhlení, naliehavosti úloh, ktoré sa nedajú schovať pred dverami a dokážu ovplyvniť myšlienkovú klímu prítomných. Ak by som použil výpožičku z verša jednej básne:  „sú dni, v ktorých visíš ako chronický prípad / zväzujú krokom nohy, znásilňujú myseľ / a nie a nie odísť bez teba za hranice“. Aj takúto príchuť môže mať pečať modernej doby, modeluje nás a moderuje dianie v chode rokov aj s bezpodmienečným protokolom prispôsobovania sa. Je nás ešte dosť, ktorí potrebujeme čas (asi už nebude), aby sme sa s touto nezvratnou skutočnosťou vyrovnali a nechcel by som sa štylizovať do situácie, aby som použil ďalší jeden verš ako výpožičku z ktorejsi inej mojej básne: “Už len na spomienky mám nárok“, alebo z ďalšej: “dávam prednosť návratom do pamäti“.
Neadresujem tieto „sentencie“ nikomu, nementorujem, popisujem a vnímam. A zase by som mohol doložiť veršom ako vnímam metamorfózy v postojoch potomkov mladších generácií: „z objatí mám balóniky v nedohľadne, (ozvena pripomína súcit) prítulnosť má blízkosť krídla“. A takto ďalej a tomu podobne. Mimovoľne sa mi natíska otáznik s prežívaním Vianoc a porovnávaním v relácii odstupu 60 - 70 rokov dozadu.  Pocity ľútosti, až sklamaní neviem celkom schovať. Taktiež mimovoľne - bezprostredne posúvam tejto téme na scénu jednu odtajnenú báseň z pootvoreného archívu autorky Marty Mikitovej, s iným tematickým subjektom v názve „Láska?“ s komparatívnou paralelou poeticko-obraznej psychologickej výpovede o pocitoch autorsky rozšifrovaných.    
Bolesť, radosť, žiaľ, láska, túžby, snenie aj sklamanie sú atribútmi reflexie v žití každej ľudskej mysle - denne, príležitostne i vo chvíľach jedinečných ako sú Vianoce. A my, ľudia vieme, že sa dá k nim  prostredníctvom spomienok vracať i po rokoch. Kiežby sme sa mohli vracať k tým, ktoré sú nám najmilšie a potešia našu dušu. Pripájam niekoľko veršov s témou, ku ktorej sa môže upnúť - vrátiť azda každý z nás. I tí osamotení - opustení, starí, chorľaví  i tí, ktorí v modernej dobe zneistení hľadajú zázemia emočných istôt, vzdorujú rezignácii nielen v dňoch sviatočných. Čitateľom stránky MAJ GEMER pre chvíľku potešenia či rozptýlenia, zamyslenia i s troškou  reflexívnej poézie navyše.
Miroslav Ďurinda,
Košice, december  2012


Marta Mikitová:
Láska ?

Keď sa raz započúvaš do šumenia vetra
a nebudeš nič počuť
- nečakáš 

Keď kvety stratia vôňu, oheň nezohreje
a voda nebude mať chuť
- netúžiš 

Keď nepríde
a ty uvidíš svietiť slnko
- neľúbiš 

 

 

Miroslav Ďurinda:
Báseň pre ňu...

Zalistuj v predposlednej strane,
tam stretáva sa s básňou osud,
sonetom priadla privčas v ráne.
Ak budeš ju chcieť ešte počuť.
 
Túliac sa k priazni slôh už ošumelých,
tam bude nôtiť... Neslýchane,
že trpí v slovách, čo z úst neodzneli
a mlčiac veršom k sebe klame. 

Ach spievam si ťa – neúprosnú,
že v krásnej rane márne starnem...
Ak budeš ju chcieť ešte počuť –
čakám tam denne. Pri fontáne
.
 

 

 

 

Miroslav Ďurinda:
V slnku ...

Keď slnkom rozihranou mysľou kráčam,
som ten, čo stratil k vzletom krídla,
čakajúc mĺkvy túžim zdá sa
za jedným letom, jedným iba. 

A tak sa blížiac k cieľu v túžbach
ešte raz vášňou odhodlaný k letu,
ach, opäť spievam letným múzam
(pred sebou samým skryto na úteku). 

Tak vzbĺkni myseľ, prežiar telo
(vedeli žiť a pritom spolu snívať)
keď ktosi v slnku nôti echom
len na okamih. Jednou básňou iba. 

 

Miroslav Ďurinda:
V dotykoch zostať... 

O kom sú rýmy z utajených adries,
o čom sú zázračnosti slastne dôverné?
Odtajniť dá sa známosť dní aj po mene,
v bezsenných nociach nezabúdaš na ne. 

A ľúbiš páľu -  navždy tváram patrí
a kúzlo chvíľky sadne k tebe na prah,
čarovnou vôňou v snení oči zvádza –
s tajomstvom krásy v belosti hmiel hrať si. 

Do ktorej z ulíc je dnes vkročiť súdené
(smrteľnosť v žiaľu dni si k láskam vracia,
žiar z tepla, z dotykov jas privieva sa)
Keď jeseň trúsi v skvostoch pôvab na scéne. 

 

 

 

Miroslav Ďurinda:
Reflexia 

Nuž nemienim sa srdcu zodpovedať –
(verš býval na ňom krídlom závislý)
čo mi dnes chýba nie je z prázdna bieda.
Vždy vyvažujem  prehry pocitmi.

Čo nesplnil som? Zahreje dlh kosti?
V čom hriešnik, blázon, či len slabý? –
človek si sebou po výčitkách chodí,
raz bez zásady, potom bezohľadný. 

Ak odklínate vnútrom skrytý záves –
lúčiac sa v prítmí s bdením na priedomí,
tiež zacúvajte, v drobných spočítajte.
Aj z momentov sú neskôr veľké dojmy. 

Ak poslom k ušiam budú nové básne,
prostý sa vraciam sluchom za nimi,
objímam v sluchu nestarnúci námet –
od srdca dotyk bol mi najbližší. 


{jcomments on}

 

Čítať 1784 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:59

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Description of image1
Description of image2