Je láska ako vetra šum, tou chladnou dušou teplom zvanie, vylietne z hniezda hajno dúm, v nich slza slasti lícom skanie,
Lež ako chytiť vetra van, ach, ako s nim letieť do diali? On odšumí a prázdnu dlaň si prikladáme na tvár v žiali.
A žiaľ za nim je vlny žbln, hľa vidno ju a ďalej plynie a za ňou celá čiara vĺn sa tvorí, celá čiara hynie.
Ach, ako prikázať jej: stoj!? Nech na vlnu sa vlna zbiera. O, zlatovlasý anjel môj, už v žití všetko odumiera.
Nepoviem
Vravela si, že čo poviem, oči moje vysmievajú, Čo zas oči moje vravia, to mi ústa podvracajú. Čo sa v duši mojej skrýva, oko pera nevypovie. A to sa snáď láskou vrelou, nekonečnou túžbou zovie. Ty si prvá, čo si moju dušu správne pochopila. Ale mlčím- kebych vravel, zas by si mi neverila.
Ľudo Lašán
Prezradená mladosť
Jazmínom si zaváňala, konvalinkou zvonila. Bielym prstom v dverách srdca tichosť si mi zlomila.
S vánkom si sa priatelila, na rtoch niesla medokýš. V rozochvení šepkala si: Nie, o tomto nenapíš.
Ale raz i hrozno zbronie, sladkosť zverí poháru. Niet tajnosti, ktorú časom nedáš ľudom do daru.
Yvone du Rich
Po jednej hre
Predstavenie nášho dua odpílila opona. Doznieva len hluchý potlesk, repríza sa nekoná.
Olovené ťažké kroky usadili sa pod stôl. V ošarpanej starej šatni prievan okno zabuchol.
Starý účes, kostým, rola, odkopnuté do kúta. Váza smiešnych ideálov praskla, celá zvädnutá.
Odslzím si vatou oči, ty už cvičíš novú hru. Aj ja budem ešte hviezda! (V monodráme „Zabudnúť“).
Eva Kováčová
Milovanie
Pád do tmy, vzdych bez zvuku, len vibračné chvenie tela.
Rozpúšťajú sa slzy, zelené a chladné.
Zbytočne sa približujeme. Tak ľahko sa kráča do samoty, spolu.
Tušená
Moja láska mi uniká, stráca sa, rozplýva a predsa silnie, rastie a rozvíja sa akoby vo mne vystreľovala ostré náboje ...
Doráňaná som až do krvi.
Ty už len vkročíš do kvitnúcej záhrady, kde sladko spievajú neexistujúce sláviky a vonia čosi ako spálenisko, ktoré nevidieť
|
Dnes ešte zdá sa, kráča vedľa mňa ulicou zvlhlou hmlami dňa – nevinná s bájom bohyne, jak chodievala popri mne.
Dnes ešte vidím bielu tvár i vlasov zlatú svätožiar, jak chodievala popri mne kol zmĺklej, vetchej svätyne.
A predsa dnes už blúdim sám ulicou kde len zmĺkly chrám, čo opustili kresťania, by hriešny robil pokánia.
Jedinú, len jedinú
Jedinú, len jedinú mal som rád v živote, aj tú som opustil v žiali a v tesknote... Hej, dávna milenka,
spomínam deň, čo deň – duše tak bielunkej bol som ja nehoden.
Nie jedna, ani dve rady ma mávali, všetky však nechali, nie teskno, nie v žiali... Hej, dávne milenky, zabudli na mňa ste, ostal som samotný ako stĺp pri ceste.
Dávne vy milenky, dnes mám vás všetky rád a okrem jedinej zdravím vás nastokrát! Tú jednu nemôžem, bárs by chcel deň čo deň: duše tej bielunkej pozdrav môj nehoden.
Ján Stacho
Na teba, láska
Na teba, láska píšem svoju ódu. Kde ale začať, keď si úžasná? Nuž azda vtákmi za pochodu. . . Smeruješ spolu s nimi do krásna.
Tanečným krokom ideš k cintorínu. Si jedinečná, či skôr jediná. Ty zo mňa zmyješ všetku ľudskú špinu. Ty skvelá žena, ktorá spomína.
Žiarivý úžas! Žena nad úžasy! Budúca matka! Neha materí! Anjel sa spevom taktiež k tebe hlási.
V náručí si sa vzlykom celá chvela. A chvieť sa budeš nielen zástere! Budeš mať muža akého si chcela.
Žiť
Býval to čestný básnik na paripe. Z koňa však spadol zostala len česť. Dnes zimný mrázik do skla okien rýpe. A kto s a bude na paripe niesť?
Snáď jeho láska. Tej však stále nieto. A on tak vrúcne túži po žene! Keď príde ona vráti sa s ňou leto. Tá túžba tá ho k smrti doženie.
Už zmizol anjel v zimnom páperí. A básnik stále pieseň lásky hľadá. Vše zablúdi mu kliatba na pery.
Len vetry zaňho pieseň vynôtia... Ich, pieseň tá je neustále mladá. Poznám ju, je to pieseň života.
Ondrej Nagaj
Všetko to krásne čo sme prežili je iba zlomkom nesplnených túžob. Akoby z diaľky večné hodiny odkukávali náš čas pred osudom.
Ak ma máš rada, prečo z trpkých minút skladáš mi deň ako z tehličiek? Dobre vieš, láska, že chvíle čo plynú, preniknú srdcom a viac ich už niet.
Preto tak túžim po tebe ako slnku. Nech tmy sa v bleskoch rozplynú, nech sa ťa môžem svojou láskou dotknúť - aj keď pritom stúpim na mínu.
Láskanie II
Tak ťa už nikto nebude mať rád. Som len ja a tisíc živých stromov. Za tvojim dychom vylákal ma hlad, za tvojim hlasom pritiahlo ma slovo.
Odpusť, láska moja nehladkaná, toľko nehy nosím so sebou, že ti môžem tvárou do rúk padať, kým nepovieš, že to bolelo.
Tá rozprávka vždy so šťastným koncom akoby nám ušla z našich vrát a sama sa rozletela nocou. Takto už nikoho nebudem mať rád.
|
Neujdeš krása smädu predjarnou slávobránou mám prsty plné medu a hračky ktoré zvedú skĺzneš sa teplou stráňou môj plam ťa zachytí
Pri tejto strašnej dráme zakliata v búrke hmotnieš Stretnem sa s tebou v bráne ešte si nezahráme budem ťa hľadať potme cestami do seba
Keď Boh v nás tebou vzplanie napíš nám všetkým v dlane že tvoje oči lanie vypili umieranie a dýchni pokoj na ne pre život najplnší.
Milan Kraus
Zasnúbenej
Len magnézium, čo sa zapáli, vyšľahne, zhorí, málo tepla dá, to bola láska. Pravda neznali sme, že jak vzbĺkne, tak i zapadá.
My snením sme si chvíle krášlili, svet ilúzií skutočným sa zdal. Potom ste sa mi z očí stratili, potom vám iný snubný prsteň dal.
Tak bolo to len mámenie a klam, môžem sa vrátiť z tejto cesty späť. Majte sa dobre, ruku vystieram do prázdna, lebo. . . lebo vás už niet.
Sklamanej
Ty plačeš, a on zmizol ktovie s kým a kam. Vyhol sa tvojim slzám výčitkám.
Ty sušíš ručník, ručníček mokrý plakaný. On míňa dni, dni míňa v zabúdaní.
Ty čakáš list, jak žobrák čaká groš. Vyhne sa vášmu domu listonoš
a ruka tá na dvere už viacej nezaklope. Penelope!
Len tupý bôľ, kým zacelí sa rana: A budeš hrdá, v žiali vyrovnaná.
Však možno raz ...
Však možno raz . . .(že lejak plieska na ulici) prístrešie niekto u vás poprosí si.
Niekto ,čo potme vyhľadá váš dom. Bude to on.
A ovanie ho tvojho smútku tíš. Prosebne zdvihne zrak a ty mu odpustíš.
A ty mu odpustíš?
Miroslav Ďurinda
Nuž nemienim sa srdcu zodpovedať, že verš mal často lásku na mysli, čo mi dnes chýba je len z prázdna bieda. Vždy vyvažujem prehry pocitmi.
Čo nesplnil som, v čom mám dlhy? V čom hriešnik, blázon, či len slabý?
človek si sebou po výčitkách chodí. Raz bez zásady, potom bezohľadný.
Ak prečítate tieto state – pred spánkom a či na priedomí – tiež zacúvajte, v drobných spočítajte. Aj z momentov sú neskôr veľké dojmy.
Ak poslom k ušiam sú aj básne, sluchom sa vraciam v núdzi za nimi. Objímam v slnku z lásky námet – od srdca zákon bol mi najbližší.
+++
Čo uletelo a čo zabolí, keď sa čas básne nabok kladie, kam som to zašiel v biednom pohodlí – chcem o ňu oprieť zrak jak o zábradlie.
A dodnes chránim kľúče k slákom, keď ďalší vlak mi z diaľok zobe – jeden smer, slov je k piesni málo. Mám iba tranzit stále na pochode.
A dotyk doznie ako včasný zvon, kohože chcem dnes bežiac osloviť, kto zostal visieť v básňach profilom, že máva zvnútra rýmom oproti?
Zas cítim vôňu vlasov z večera po prvej . . . sedí na peľasti – rozprávkou už je pri mne povedľa. ibaže ako, ako, princíp prelstiť?.
|